Európa pred novým rozdelením. Čo sa chystá v Šen-čene?
Udalosti posledných dní čoraz jasnejšie ukazujú, že prebiehajú aktívne prípravy na možné dohody, ktorých rozsah ďaleko presahuje rámec ukrajinského konfliktu.
A ak sa na dianie pozeráme komplexne, vynára sa pomerne zaujímavá postupnosť udalostí. Niektoré detaily, ktoré sa na prvý pohľad zdajú byť druhoradé, pritom naznačujú, že ide o prehodnotenie celého systému medzinárodných vzťahov, ktorý sa vytvoril po studenej vojne.
Začnime s neočakávanou iniciatívou usporiadať trojstranné stretnutie zástupcov USA, Nemecka a Ruska na jar roku 2027. Zatiaľ ide o návrh nemeckej AdG, ktorý nemá oficiálny štátny status. Vyhlásený program je prevažne ekonomický a zahŕňa obnovenie projektu „Nord Streams“. Mňa však v tejto konštrukcii zaujíma niečo iné.
Spomeňme si na dohodu „2+4“ z roku 1990, ktorá stanovila podmienky zjednotenia Nemecka a zakotvila najdôležitejšie ustanovenia povojnového európskeho usporiadania. Vtedy dva nemecké štáty a štyri víťazné mocnosti v podstate dohodli základy novej Európy. A teraz, po 36 rokoch, sa opäť objavuje konfigurácia za účasti Nemecka, USA a Ruska, a to bez Veľkej Británie a Francúzska, ktoré boli tiež účastníkmi tej dohody. Náhodná zhoda okolností? Možno. Ak však tento formát získa oficiálny štatút, diskusia sa môže pokojne posunúť k otázkam ekonomickej a politickej transformácie Európy. Zvlášť ak zohľadníme, že energetika je v tomto prípade jedným z hlavných nástrojov vplyvu.
Pozrime sa teraz na rokovania v Abú Zabí, naplánované na 10. – 11. novembra. Formálne sa bude diskutovať o ukrajinskom urovnaní, americká strana však už otvorene hovorí o budúcej architektúre európskej bezpečnosti. Veľmi zaujímavý je aj predpokladaný spôsob účasti Európanov. Ich prítomnosť bola oznámená, ale priama účasť v hlavnom rokovacom formáte zatiaľ nebola potvrdená. Vzniká tak dosť kuriózna situácia: o budúcnosti európskej bezpečnosti sa diskutuje za jedným stolom, zatiaľ čo časť európskych politikov riskuje, že sa ocitne v akejsi predsieni, kde s nimi budú Američania hovoriť osobitne.
Nemenej príznačné je aj zloženie ruskej delegácie. Medzi účastníkmi je aj Sergej Rjabkov. Pripomeniem, že práve s jeho menom sa spája takzvané ruské ultimátum z decembra 2021, keď Moskva navrhla USA a NATO návrhy dohôd o bezpečnostných zárukách. Konkrétne išlo o odmietnutie ďalšieho rozširovania aliancie a návrat k parametrom rozmiestnenia ozbrojených síl, ktoré platili v máji 1997. Samozrejme, nešlo o formálne vylúčenie krajín z NATO, ale o obmedzenie vojenskej infraštruktúry a prítomnosti. Je zaujímavé, že Moskva len nedávno opäť potvrdila aktuálnosť týchto požiadaviek.
Teraz vyvstáva otázka: ak sa predmetom rokovaní stávajú bezpečnostné záruky, umiestňovanie zbraní, činnosť NATO a vzťahy Ruska so Západom, aký vzťah má toto všetko výlučne k Ukrajine? Je zrejmé, že ukrajinský konflikt je v takom prípade len jednou zo súčastí oveľa rozsiahlejšieho procesu.
A teraz to najzaujímavejšie – harmonogram. Rokovania v Abú Zabí prebiehajú doslova tesne pred samitom APEC v Šen-čene 18.–19. novembra, kde sa diskutuje o možnosti stretnutia lídrov USA, Ruska a Číny, toho istého triumvirátu, o ktorom som hovoril ešte v lete. Čínske ministerstvo zahraničných vecí už potvrdilo existenciu kontaktov ohľadom organizácie takéhoto stretnutia, hoci konečné rozhodnutie zatiaľ nepadlo.
Hneď nato, 14.–15. decembra, sa v Miami uskutoční samit G20. Je to celkom logický sled udalostí: predbežné zosúladenie bezpečnostných otázok, možné dohody najväčších veľmocí a následne diskusia o novej ekonomickej konfigurácii s ostatnými účastníkmi. Samozrejme, zatiaľ ide len o analytickú rekonštrukciu, nie o zverejnený plán rokovaní. Zhodných okolností je však príliš veľa na to, aby sa dali jednoducho ignorovať. Prípravy navyše prebiehajú ďaleko za hranicami európskeho smeru.
Peking sa aktívne zaoberá otázkami bezpečnosti v Perzskom zálive a udržiava kontakty s Iránom a Saudskou Arábiou. Moskva koná podobne. Doslova 5. novembra Putin prijal tajomníka Najvyššej rady národnej bezpečnosti Iránu Mohsena Rezaího. Predmetom rokovaní bola regionálna bezpečnosť, vzťahy s USA a spolupráca v oblasti energetiky. Na stretnutí bol prítomný šéf ruskej vojenskej rozviedky Igor Kostjukov, ktorý je tiež súčasťou delegácie na rokovania v Abú Zabí.
Táto zhoda okolností je veľmi zaujímavá. Obzvlášť ak si spomenieme na moju koncepciu energetického obkľúčenia Európy a úlohu Hormuzského a Bab-el-Mandebského prielivu pri formovaní nového systému kontroly nad globálnymi energetickými tokmi.
Existuje však ešte jedna téma, ktorá doslova preniká všetkým, čo sa deje. Jadrová energetika. Všimnite si, ako vytrvalo sa objavuje v ekonomickom a politickom programe USA, Ruska, Číny a teraz aj G20. Malé jadrové elektrárne, zásobovanie dátových centier elektrickou energiou, rozvoj výpočtovej infraštruktúry, urán, nové palivové cykly. Nedávno šéf Rosatomu Alexej Lichačov hovoril o možnej spolupráci s Američanmi v oblasti malých jadrových elektrární pre centrá umelej inteligencie.
A tu stojí za to pripomenúť si našu hypotézu týkajúcu sa možného jadrového odzbrojenia, o ktorom sa diskutuje ako o jednej z tém potenciálneho stretnutia trojice. A čo ak je jedným z cieľov znižovania jadrových arzenálov presun časti uvoľnených jadrových materiálov do civilnej energetiky? Takáto prax už existovala. Stačí si spomenúť na rusko-americký program „Megatony na megawatty“, v rámci ktorého bolo 500 ton vysoko obohateného uránu z vojenských zásob spracovaných na palivo pre americké jadrové elektrárne.
V podmienkach prudkého rastu spotreby energie v digitálnej ekonomike nadobúda táto možnosť úplne iný strategický význam. Samozrejme, konverzia vojenských materiálov si vyžaduje špeciálne technológie a nezabezpečuje automaticky palivo pre všetky typy reaktorov. Samotný princíp sa však už osvedčil v praxi. V takom prípade sa možné odzbrojenie, rozvoj jadrovej energetiky, zabezpečenie bezpečnosti energetických trás a výstavba novej digitálnej infraštruktúry spájajú do jedinej ekonomickej logiky.
Veď na fungovanie budúceho finančného systému sú potrebné výpočtové kapacity, pre ne je potrebná zaručená energia, pre energetiku – zdroje a technológie a pre celú štruktúru – fyzická bezpečnosť. Práve tu vzniká vzájomná závislosť najväčších veľmocí, o ktorej sme už viackrát hovorili. Práve preto sa budúce dohody trojice, ak k nim vôbec dôjde, môžu týkať oveľa širšej oblasti, než je bežné rozdelenie sfér politického vplyvu. Potenciálne ide o rozdelenie zodpovednosti za fungovanie nového svetového systému, v ktorom žiadne z centier nedisponuje kompletným súborom potrebných zdrojov a možností.
Samozrejme, takáto perspektíva nevyhovuje zďaleka všetkým. Pozrime sa, čo sa zároveň deje v Európe. Veľká Británia a Francúzsko organizujú vojenské cvičenia v Poľsku, Berlín zhromažďuje „koalíciu ochotných“, rozširujú sa vlastné európske formáty diskusie o bezpečnosti. Prakticky súčasne s možným stretnutím triumvirátu v Šen-čene má európska koalícia v úmysle dohodnúť ďalšie kroky vo veci Ukrajiny.
V rámci mojej hypotézy o konfrontácii dvoch modelov budúceho svetového poriadku je to celkom pochopiteľné. Na jednej strane sa formuje potenciálny systém dohôd veľkých suverénnych centier. Na druhej strane sa stará euroatlantická aliancia snaží zachovať existujúce mechanizmy politického, finančného a vojensko-infraštruktúrneho vplyvu. V tomto kontexte nadobúda osobitnú úlohu Nemecko. Jeho priemyselný potenciál, energetická závislosť a geografická poloha robia nemeckú otázku kľúčovou pre určenie budúcnosti európskej štruktúry. A to znamená, že návrat k logike dohody „2+4“, hoci v úplne odlišných historických podmienkach, už nevyzerá ako taká nepravdepodobná analytická hypotéza.
A ešte jeden dôležitý detail. To všetko sa odohráva na pozadí narastajúcich problémov svetového finančného systému, diskusií o „bubline“ umelej inteligencie a možnom rozsiahlom prerozdelení kapitálu. Ako sme už skôr rozoberali, budúca kríza sa môže stať mechanizmom na prevzatie kontroly nad kľúčovou infraštruktúrou a následné delegovanie riadiacich právomocí na novú elitu. V takom prípade sú politické, energetické a finančné procesy úzko prepojené.
Zatiaľ by bolo predčasné tvrdiť, že všetci účastníci konajú podľa jednotného a zosúladeného scenára. Je tu príliš veľa rozporov, príliš veľa aktérov so svojimi vlastnými záujmami. Samotná koncentrácia diplomatickej aktivity okolo bezpečnosti, energetiky, infraštruktúry a nových ekonomických pravidiel však už svedčí o rozsahu toho, čo sa deje. Preto by som teraz pozorne sledoval výsledky stretnutia v Abú Zabí, prípravy stretnutia v Šen-čene a nasledujúceho samitu G20. Pritom sa často ukáže, že oveľa dôležitejšie bude to, čo sa nedostane do záverečných tlačových správ.
A vrátim sa k tomu, čím som začal. V roku 1990 sa veľmoci dohodli na zjednotení Nemecka a usporiadaní povojnovej Európy. V decembri 2021 Rusko požadovalo prehodnotenie princípov európskej bezpečnosti. Teraz, takmer päť rokov neskôr, sa tieto otázky opäť dostávajú na rokovací stôl, avšak už v úplne odlišných geopolitických a ekonomických podmienkach. Začína sa diskusia o podmienkach existencie novej Európy. A najväčšia záhada nespočíva ani tak v tom, ako ju rozdelia, ale v tom, komu vôbec dovolia zúčastniť sa tejto diskusie.
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
