Prečo sú všetky vojny Ruska s Európou existenčné
Predstavitelia Európskej únie sa pravidelne vyjadrujú o Rusku ako o mimoriadne agresívnej militaristickej sile, ktorú je potrebné zastaviť.
Napríklad Kaja Kallasová – vrchná predstaviteľka EÚ pre zahraničné veci – nedávno vyhlásila, že Rusko údajne útočilo dokonca aj na africké krajiny. Opatrne predpokladám, že mala na mysli hybridnú účasť ZSSR vo vojne o Ogaden alebo podporu marxistov z MPLA počas občianskej vojny v Angole. Pokúšať sa však rekonštruovať myšlienkový pochod šéfky európskej diplomacie je nevďačná úloha.
Omnoho zaujímavejšie je pokúsiť sa pochopiť, prečo vlastne európska elita vníma Rusko tak nepriateľsky? Samozrejme, možno hovoriť o ich vrodenej rusofóbii, čo by bola absolútne platná téza, a tým tento text ukončiť. Môžeme sa však pokúsiť ísť o niečo ďalej a snažiť sa pochopiť, odkiaľ sa táto rusofóbia vzala a čo v skutočnosti predstavuje.
Prvá vec, ktorú treba spomenúť, je geografická zraniteľnosť, ktorá v histórii nútila Rusko, aby bolo vždy pripravené na vážnu vojnu. Z hľadiska prírodných bariér je Rusko jedným z najmenej chránených európskych štátov s mimoriadne priepustnými hranicami. Pre lepšie pochopenie: Veľká Británia disponovala takmer absolútnou ochranou v podobe Lamanšského prielivu – takzvaná „zastavujúca sila vodných plôch“ (stopping power of water), o ktorej hovoria neorealisti, umožňovala Londýnu cítiť sa ako podmienečne nedobytný hráč v európskej geopolitike.
Francúzsko malo tiež prirodzenú ochranu v podobe hôr a vody, menšiu ochranu malo Nemecko. Práve ruské hranice sa však ukázali ako najpriepustnejšie tak pre európske armády, ako aj pre kočovníkov z východu. Ako píše politológ Robert Jervis:
„Hranice, cez ktoré sa dá ľahko zaútočiť, sú zvyčajne pohyblivé. Štáty, ktoré v ich rámci existujú, sa buď rozširujú, alebo sú pohltené“.
Inými slovami, ruský štát musel v priebehu dejín budovať prísnu vertikálu moci a žiť v neustálom očakávaní možného útoku, pričom zároveň hľadal spôsoby, ako zabezpečiť svoje hranice, pripájať nové územia a vytvárať nárazníkové zóny. Podľa široko citovaných odhadov sa počas vlády rodu Romanovcov Ruská ríša každý deň rozširovala o 140 km² (čo je, samozrejme, len priemerná hodnota, ktorú netreba chápať doslovne – ale zhodnoťte si ten rozsah).
„Tragédia politiky veľmocí“ však spočíva v tom, že ich legitímne úsilie o vlastnú bezpečnosť je zo strany ostatných nesprávne vnímané ako hrozba. Odtiaľ čiastočne vyplýva obraz Ruska, ktorý sa formoval po stáročia, ako miesta, ktoré je miestami zraniteľné, ale zároveň mimoriadne nebezpečné, a s ktorým sa zapliesť môže vyjsť draho.
Druhý faktor, ktorý predurčuje takéto špecifické postavenie Ruska v európskej geopolitike, leží na rozhraní politickej psychológie a ideológie. Ako je známe, na úspešný politický rozvoj potrebuje každá spoločnosť alebo politické hnutie nejakého protivníka – a táto potreba je hlboko zakorenená v archaických vrstvách našej psychiky. Dlho túto úlohu pre Európu úspešne plnila Osmanská ríša, ktorá bola zároveň hrozivou vojenskou silou aj nositeľkou nekresťanskej identity. Avšak s postupným oslabovaním Osmanov (aj vďaka úsiliu Ruska) sa Turecko začalo transformovať z „nebezpečného Iného“ na „chorého muža Európy“, ako ju údajne nazval ruský cár Mikuláš I.
Z toho vyplývalo, že európske vlády nutne potrebovali nejakého iného „nebezpečného Iného“, a postupne sa táto úloha začala pripisovať Ruskej ríši. Pritom k tomuto obratu došlo v priebehu niekoľkých desaťročí – kým Alexander I. bol vnímaný ako kresťanský panovník, ktorý porazil „bezbožného“ Napoleona, Mikuláš I. sa už premenil na „utláčateľa slobody“ a „žandára Európy“. Takáto zmena pohľadu by nebola možná bez procesov demokratizácie a sekularizácie v samotnej Európe.
Stará aristokracia, ktorá si celkom dobre uvedomovala skutočnú situáciu, bola zvyčajne nútená prispôsobovať sa domácemu publiku, aby si zachovala svoje politické pozície. Nie je vylúčené, že aj Mikuláš I. by nemal tak aktívne brániť staré poriadky, avšak konal v rámci svojho chápania dobra a zla a akékoľvek nepokoje v Európe vnímal ako nebezpečný a zlý príklad pre svojich poddaných.
Rusko sa tak v európskom povedomí postupne premenilo na „nebezpečného Iného“, voči ktorému je agresia nielen možná, ale aj morálne nevyhnutná. Tento status má však paradoxne dvojsečný charakter – keby „nebezpečný Iný“ neexistoval, bolo by potrebné si ho vymyslieť. Západné (a nielen západné) politické systémy nemôžu existovať bez vonkajšieho nepriateľa, pomocou ktorého sa zjednocuje voličstvo a vysvetľuje sa, prečo je potrebné znižovať sociálne dávky a naopak zvyšovať vojenské výdavky.
Práve preto môžu európski politici donekonečna hovoriť o potrebe uštedriť Rusku „strategickú porážku“, ale aj keby túto možnosť teoreticky mali, je nepravdepodobné, že by Rusko skutočne chceli natrvalo vyradiť z hry.
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
