Dnes si svet pripomína 105. Výročie Arménskej genocídy
Arménsko, 24.apríl 2020 ( AM ) – V histórii sa uskutočnili mnohé zverstvá. Táto genocída Arménov bola prvou genocídou v novodobej histórii. Arménska genocída bolo systematickým vyvražďovaním približne 1,5 milióna etnických Arménov Turkami medzi rokmi 1915 až 1918, počas prvej svetovej vojny. Väčšina nevinných zahynuli na takzvanej ceste smrti bez vody a jedla vo východnej časti dnešného Turecka smerom na juh do Sýrskej púšte.
Berlínskou zmluvou z roku 1878 sa stalo Arménsko súčasťou európskych záujmov a zámienkou pre humanitárnu intervenciu. Osmanská ríša behom celého 19. storočia strácala európske územia v dnešnom Srbsku, Moldavsku, Rumunsku i Grécku a turecký sultán Abdülhamid II. sa tak začal obávať straty vplyvu nad ďalším územím. Zo svojho sídla v európskej Anatólii sa tak Arménom i európskym mocnostiam rozhodol pohroziť tým, že počas rokov 1895 a 1896 nechal vyvraždiť 80 až 300 tisíc Arménov (tzv. Hamídijské masakry), čim v podstate započal sériu genocíd. Po týchto udalostiach začali silnieť arménske odbojové hnutia, rovnako s nimi však i nenávisť osmanských Turkov. V roku 1909 sa odohrala ďalšia masakra v Kilíkii, kde bolo zabitých 30 tisíc Arménov. Jej iniciátorom bola turecká strana Jednota a pokrok.
2. novembra 1914 sa Osmanská ríša zapojila do prvej svetovej vojny na strane centrálnych mocností (tzv. Trojspolku). Krátko na to v januári 1915 sa turecká Tretia armáda stretla s ruskými vojskami na arménskom území a v bitke pri Sarikamiši bola porazená. Arméni boli neoprávnene obvinení z toho, že boli príčinou tureckej porážky. Vládna strana Jednota a pokrok začala pripravovať genocídu, akú si Arménsko, ani žiadne iné okolité krajiny nepamätali. Z bývalých kriminálnikov boli vytvorené vojenské oddiely, tzv. čete. Tieto komandá od mája 1915 deportovali Arménov z východných provincií smerom ku koncentračným táborom v meste Aleppo. Väčšina z nich tento transport pre drastické podmienky, ktoré panovali (hlad, smäd, choroby), neprežila. Tí, ktorí mali väčšie predpoklady k prežitiu (mladí muži), boli odvedení a popravení. Významní ľudia boli popravení ešte pred vydaním príkazu k deportácii. Tí, ktorí prežili presun do Aleppa, boli v ďalšej etape poslaní cez Sýrsku púšť do tábora Dajr az-Zaur v Mezopotámii a ak prežili i to, boli vyhnaní do púšte alebo upálení zaživa. V Dajr az-Zaur bol na pamiatku obetiam genocídy postavený kresťanský pamätník. V septembri 2014 bol tento pamätník zničený radikálnymi moslimskými stúpencami Islamského štátu.
Iba malej časti sa podarilo vyhladzovaniu uniknúť. Boli to hlavne obyvatelia provincie Van a tí, ktorí utiekli počas transportu do Konštantínopolu. Svoje útočisko našli v Egypte, Sýrii alebo na Cypre. Zachránených bolo asi 600 tisíc ľudí. Už v dobe organizácie vyvražďovania sa mnoho významných verejných činiteľov, diplomatov a duchovných pokúsilo poukázať na udalosti, ktoré sa v tej dobe v Osmanskej ríši diali, ale bez výsledkov.
24. apríl, teda deň, v ktorý sa odohrala prvá významná udalosť genocídy (Červená nedeľa), je vo viacerých krajinách sveta každoročne pripomínaný ako pamätný deň arménskej genocídy. Bola to nedeľa keď turecká armáda v apríli roku 1915 vyvliekla z Istanbulu do Ankary arménskych intelektuálov, kde ich aj popravili. Pre arménsky ľud tu bola červená nedeľa po ktorej nasledovalo intenzívne systematické vyvražďovanie arménskeho ľudu v západnej časti Arménie, ktorá bola súčasťou Osmanskej ríše.
Tento pamätný deň je aj dňom asyrského a kaldanského holokaustu. Ide o dve národnostné menšíny, potomkovia ktorých sa nachádzajú dnes iba na území dnešnej Sýrie a Iraku. Všetci Arméni, Asýrčania a Kaldanci v diaspóre povodne pochádzajú z východnej časti dnešného Turecka.
Podobné genocídy Turci na miestnom obyvateľstve v tomto období spáchali i na území dnešného Grécka a Iránu. Turecko aj po 105 rokoch stále do dnešného dňa odmieta oficiálne uznať a ospravedlniť sa.
