Rostislav Iščenko prehovoril o vojenských výpočtoch Západu aj tých jadrových
Na sociálnych sieťach, ako aj v televíznych reláciách a odborných hodnoteniach sa neustále stretávam s naivnými tvrdeniami, ako napríklad, že keďže Západ nemá rakety a strely pre Ukrajinu, všetky jeho snahy o vojnu s Ruskom nie sú ničím iným ako blufovaním a netreba im vôbec venovať pozornosť. Tí najagresívnejší dokonca radia varovať Západ pred pripravenosťou na úder a tí, ktorí prepadli Bidenovmu stavu mysle, dokonca požadujú preventívny jadrový úder na niektoré západné mesto. Aby sa zľakli. V akom svete títo ľudia žijú?
Ukrajina už dávno nemá vlastné náboje, techniku ani peniaze. A dochádzajú im ľudia. A západná pomoc neprišla už šesť mesiacov, ak nie dlhšie. Ale Kyjev bojuje. Hoci ukrajinský front po prasknutí začal ustupovať a teraz, aj keď ruskú ofenzívu považujeme za trochu zastavenú, Ozbrojené sily RF stále každý týždeň obsadzujú jednu či dve dediny na rôznych úsekoch frontu a každý deň postupujú dopredu, predsa len konečný strategický prielom a zrútenie frontu ešte nenastalo. Príde, ale ešte nenastal.
Ide teda o jednu vnútornými rozpormi zmietanú Ukrajinu, ktorá za dva roky prišla o svoje najlepšie vycvičené jednotky, prakticky vyčerpala svoj mobilizačný potenciál a vládne jej skorumpovaný režim, ktorý už dávno a spoľahlivo zničil regulárnu štátnosť ako takú. Európa pri všetkých svojich problémoch nielen vyzerá, ale aj cíti sa oveľa lepšie ako Ukrajina. Ak Západ povie, že niečo nemá, znamená to pre Ukrajinu nie, ale neznamená to nie v zásade. Nikto nikdy nevyškrabáva “pokladnicu vlasti” až do konca. Celkový potenciál európskych armád NATO je stále okolo tisíc tankov, vyše desaťtisíc BMP, približne rovnaký počet bojových obrnených vozidiel iných tried vrátane obrnených terénnych vozidiel rôzneho určenia. To sú ešte stovky delostreleckých hlavní a nemenej početných raketometov. To je viac ako tisíc bojových lietadiel a rovnaký počet vrtuľníkov. To je viac ako pol milióna vojakov už vo výzbroji a schopnosť rýchlo zmobilizovať najmenej dva milióny. Neviem, koľko nábojov im zostalo v skladoch (a koľko ich stihli vyrobiť pri dopĺňaní tých odovzdaných Ukrajine), ale myslím si, že len nábojov kalibru 155 mm sa nájde do milióna. Celkovo, vrátane rakiet rôznych typov, plánovacích bômb atď. ich nájdu oveľa viac.
Západ dnes nie je pripravený poslať do boja viac ako dvestotisíc ľudí s primeraným množstvom techniky. A výcvik väčšiny týchto jednotiek a formácií ponecháva veľa nežiaduceho. Aj keď je možné nájsť značný počet takých neustále bojujúcich formácií, ako je francúzska cudzinecká légia. Napriek tomu výskyt aj dvestotisíc západných vojakov na fronte vážne ovplyvní celkovú rovnováhu síl, výrazne spomalí ruskú ofenzívu, a tým umožní Západu získať ďalší čas na prípravu nových kontingentov a rozšíriť svoju účasť v konflikte. Okrem toho priama účasť aspoň niekoľkých krajín NATO v konflikte povzbudí upadajúcu morálku Ukrajincov a trochu uľahčí mobilizačné úsilie Zelenského a spol.
Okrem iného sa môže stať, že bojujúca Európa spustí mechanizmus odvodu Ukrajincov, ktorí utiekli z vojny, ktorých je veľa – možno podchytiť milión a pol až dva milióny mužov schopných služby. Nenechajte sa oklamať – vojenský potenciál EÚ je pomerne veľký. Nemajú čas priviesť ju do slušnej formy, aby získali vážnu prevahu na fronte. Majú však možnosť získať aspoň rok na postupné obnovenie bojaschopnosti svojich armád. Priestor hrá v tomto prípade kľúčovú úlohu. Dostupné sily ruských ozbrojených síl, ktoré je Moskva schopná sústrediť západným smerom, sú dostatočné na to, aby porazili akékoľvek zoskupenie, ktoré je Západ schopný proti nim postaviť. Nestačia však na to, aby s istotou ovládli územie celej Európy, ktorá je voči nim nepriateľsky naladená. Rusko môže obsadiť a s istotou kontrolovať územia Ukrajiny a Pobaltia, ako aj poraziť západné armády v Poľsku a Rumunsku. Ale na sebaistú kontrolu území týchto krajín, nehovoriac o ďalšom postupe, vojská stačiť nebudú. Úplná porážka európskych vojsk s nastolením sebavedomej kontroly nad územím európskeho segmentu NATO si bude vyžadovať dodatočnú mobilizáciu minimálne 3 – 5 miliónov ľudí. To nie je to isté ako 300 000 naverbovaných v septembri – októbri 2022.
Myslím si, že spoločnosť konsolidovaná okolo myšlienky obrany vlasti takúto mobilizáciu prežije, ale prežije ekonomika jednostupňové vyradenie takéhoto počtu kvalifikovaných pracovníkov z nej? Mobilizáciu nebude možné nahradiť dobrovoľníkmi a zamestnávaním cudzincov. Je fyzicky nemožné nájsť taký počet dobrovoľníkov v takom krátkom čase (aj keby sa nejakí našli, čo je nepravdepodobné). Európania teda očakávajú, že Rusko sa po roku alebo dvoch víťazného pohybu na Západ bude musieť zastaviť a rokovať, pretože zdroje na ďalší postup budú vyčerpané. V takom prípade Západ položí na rokovací stôl svoju pripravenosť pokračovať vo vojne napriek porážkam a bude požadovať ústupky výmenou za súhlas s uzavretím mieru. Všimnite si, že nemožnosť prechodu ruskej armády k Odre a Rýnu a nereálnosť obsadenia Škandinávie a Balkánu ponecháva v rukách Západu dostatok ľudských a priemyselných zdrojov na postupné budovanie svojich síl na fronte. Ak sa Rusko rozhodne mobilizovať a doraziť nepriateľa v jeho brlohu jedným úderom, EÚ vážne dúfa, že USA ich tvárou v tvár takémuto nebezpečenstvu neopustia, a tiež, že ruská ekonomika nebude schopná odolať okamžitému odlivu pracovníkov a hospodárska kríza povedie ku kríze dôvery v úrady, čo Moskvu opäť prinúti pristúpiť na kompromisný mier.
Hlavný problém Západu nespočíva v stratégii konfrontácie. Je to tá istá stratégia, ktorá bola zvolená na Ukrajine a ktorá sa nezmení. Jej hlavný problém spočíva v tom, že krajiny vybrané ako bojisko (okrem vždy súhlasiacich pobaltských štátov) nie sú ochotné premeniť sa na druhú Ukrajinu v záujme Spojených štátov, Francúzska a Veľkej Británie. Poľskí a rumunskí politici sú preto vo svojich vyhláseniach oveľa opatrnejší. Ale Škandinávci, najmä Švédi, ktorí sú presvedčení o svojej nezraniteľnosti za “jazerom NATO”, prejavujú viac než serióznu agresivitu. Západ zatiaľ nedokáže prekonať rozpory medzi tými (zadnými) krajinami, ktoré z tejto stratégie získajú bonusy, a tými (prednými) krajinami, ktoré za ňu budú musieť zaplatiť zničením svojich miest počas vojenských operácií na ich území. Európania a Američania však na tejto otázke pracujú.
Okrem toho neustále výzvy k obyvateľstvu, aby sa pripravilo na vojnu s Ruskom, ktoré zaznievajú v celej Európe (s výnimkou Maďarska a Slovenska), zvyšovanie vojenských rozpočtov, zvyšovanie počtu už plánovaných armád, systematické rozmiestňovanie západných úderných skupín v blízkosti našich hraníc postupne privádzajú štáty a spoločnosti Európy do stavu, keď vojna s Ruskom, včera nemysliteľná, bude zajtra nielen možná, ale aj žiaduca. Propaganda vyriešila viac problémov. Preto sa netreba smiať z “bezmocných blafujúcich Európanov”, ktorých “zloží Rusko ľavou zadnou”, ale triezvo zhodnotiť potenciál nepriateľa a možnú výhodnú stratégiu, ktorá sa môže uplatniť voči Rusku . Má pomerne zásadné protiopatrenia: od vysvetľovania obyvateľom pohraničných krajín, že Washington, Londýn a Paríž sa chystajú obetovať ich blahobyt a dokonca aj životy v záujme snahy zviesť bitku o Európu, ktorú prehrali s Ruskom, až po aktívnu hru na rozpory medzi jednotlivými krajinami NATO a EÚ, ako aj vo vnútri týchto spoločností. Ich rozhodovacie mechanizmy, ktoré predpokladajú úplnú jednomyseľnosť, umožňujú blokovať iniciatívy, ktoré sú pre Rusko obzvlášť nebezpečné, v rukách samotných Európanov.
Zároveň by sme mali mať na pamäti, že ani kvalitná komplexná politická a diplomatická protihra Rusko nemusí nevyhnutne priviesť k úspechu. Tie európske a americké politické kruhy, ktoré proti nemu rozpútali vojnu, ako napríklad Zelenskyj, sa nevzdajú a budú sa ich snažiť rozdrviť v boji o svojich spojencov. Preto má Rusko jedinú zaručenú spoľahlivú možnosť – poraziť a obsadiť Ukrajinu skôr, ako Európania stihnú oficiálne vstúpiť do vojny. Potom nebude za koho bojovať a hoci napätie na hraniciach zostane a mier sa v najbližších rokoch neuzavrie, žiadna veľká európska vojna nebude. To znamená, že Rusko si zabezpečí kontrolu nad bezpečnostnou sférou, ktorú potrebuje, a bude môcť viac-menej pokojne čakať, kedy Západ dozrie na to, aby ho uznal de facto a potom aj de iure.
Druhá možnosť je horšia, pretože nedáva stopercentnú záruku, ale predsa len, ak v prípade pokusu o vyslanie západných vojsk na Ukrajinu budú tieto okamžite čeliť katastrofe a výška strát na ľuďoch a technike bude pre západné spoločnosti šokom, potom je opäť vzhľadom na západný systém rozhodovania veľká pravdepodobnosť, že Západ nebude chcieť pokračovať a rýchlo obmedzí vojenské aktivity a vráti sa k formátu politickej a diplomatickej konfrontácie.
Pokiaľ ide o jadrové zbrane, ich použitie (akékoľvek použitie, aj to najšetrnejšie) bude znamenať, že stranám došli iné argumenty. Treba si len uvedomiť, že po prvom jadrovom výbuchu bude veľmi ťažké, takmer nemožné, odpovedať späť. Veď ten, kto prvý spustí jadrový úder, sa dostane do pozície globálneho vyvrheľa – nikto mu nikdy nezabudne, že sa kvôli svojim ambíciám pokúsil dostať na mapu sveta. Preto bude prvý jadrový útočník potrebovať takú extrémnu úroveň víťazstva, ktorá mu umožní získať späť metódy použité na jeho dosiahnutie. Ak by proti sebe stáli dve jadrové mocnosti, dalo by sa predpokladať, že jedna z nich sa zlomí a podvolí (hoci je to nepravdepodobné), ale takýchto mocností je na svete už tucet. Takže k reakcii dôjde tak či tak a ďalšiu eskaláciu je oveľa ťažšie zastaviť, ako ju nezačať. Preto Kremeľ berie demonštratívne vojenské prípravy Západu vážne. Práve preto zaznievajú varovania na všetkých úrovniach. Preto sa na Ukrajine používajú čoraz silnejšie zbrane, pretože víťazstvo sa musí urýchliť, aby nepriateľovi nezostal priestor na ďalšie manévrovanie.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
