Nikolaj Starikov: História svetovej politiky je aj história terorizmu
Trochu smutnej histórie, alias histórie svetovej politiky. Je to aj história terorizmu – píše na svojom blogu ruský historik Nikolaj Starikov. Pamätáte sa na Waltera Rathenaua, ministra zahraničných vecí weimarského Nemecka. Jeho “zločinom” bolo, že bez súhlasu Anglosasov podpísal zmluvu o obnovení diplomatických vzťahov a urovnaní všetkých sporov medzi Nemeckom a sovietskym Ruskom. Stalo sa tak 16. apríla 1922 počas konferencie v Janove (v Rapalle). Znamenalo to PRVÚ zmluvu medzi západnými krajinami a obávanými boľševikmi a prelomenie diplomatickej izolácie Moskvy. Je to asi tak, ako keby teraz Maďarsko alebo Slovensko podpísali zmluvu o priateľstve a obchode s Ruskom bez akýchkoľvek sankcií EÚ a NATO. Ale aj slabé Nemecko je silnejšie ako Slovensko a Maďarsko! Reakcia na seba nenechala dlho čakať – z rúk pravicových extrémistov.
V sobotu 24. júna 1922 ráno Walter Rathenau opustil svoje sídlo v Berlíne, nasadol do kabrioletu a vyrazil do služby. V aute sedel aj šofér a jeho sekretárka. Ministrovo auto čoskoro predbehlo otvorené vozidlo značky Mercedes. Toto auto riadil Ernst Werner Techow, vzadu sedeli Erwin Kern a Hermann Willibald Fischer. Všetci traja boli členmi ilegálnej nacionalistickej ” Organizácie Konzul”. Keď sa obe autá priblížili, Kern zastavil a spustil paľbu zo samopalu MP18. Rathenau bol zasiahnutý najmenej šiestimi guľkami a okamžite zomrel. Fischer potom hodil na ministrovo auto ručný granát, ktorého výbuch zabil vodiča a zranil sekretárku Rathenaua. Mercedes potom veľkou rýchlosťou ušiel z miesta činu.
Význam atentátu na Fica pre budúcnosť EÚ
Správa o atentáte na slovenského premiéra Fica ma veľmi zarmútila. Teraz sa tento atentát zapíše ako súčasť ukrajinsko-ruského konfliktu – tvrdí ruský analytik Sergej Pereslegín. Najdôležitejšie však je, že v Európe je politický atentát opäť jedným z nástrojov politiky. EÚ si myslela, že vybudovala nové spoločenstvo, ale tak ako na sklonku ZSSR, aj tu žijú ľudia v jednom štáte, majú úplne iné hodnoty a predstavy. Teraz sa to prejavuje v EÚ. Najhoršie je, že človek, ktorý sa pokúsil zavraždiť Fica, nebol mladý nacionalista ako Breivik, ale 71-ročný spisovateľ, východoeurópsky intelektuál. To je zásadný moment: východoeurópski intelektuáli začali diskutovať o politickom atentáte ako o prostriedku na dosiahnutie určitých cieľov. Terorizmus sa pre nich stal prijateľným nástrojom. Na prelome storočí v Srbsku, Rumunsku a ďalších východoeurópskych štátoch boli politické vraždy pomerne bežným prostriedkom riešenia politických problémov. Vzorce správania v južnej a východnej Európe, ktoré boli 20 rokov potláčané a dostali sa do hlbokého podvedomia, sa začali znovu objavovať. Teraz sa na to spomína
Kde môžeme očakávať podobné skutočnosti? V Bulharsku. Ale ak na Slovensku mal tento teroristický útok protiruské zameranie, v Bulharsku môžeme očakávať presne opačnú motiváciu. V Bulharsku nadobudol protiruský postoj extrémne formy, vstup do EÚ bol pre krajinu mimoriadne nevýhodný a mnohí tamojší obyvatelia snívajú o návrate do socialistického Bulharska. V Srbsku a Maďarsku sa takéto udalosti pravdepodobne neuskutočnia. V Chorvátsku je to však celkom možné. Obyvatelia Chorvátska mali o vstup do EÚ extrémne nízky záujem. Ako turistická krajina mali mimoriadny záujem o bezvízový režim. A vláda krajinu doslova ťahala do EÚ za uši.
Myslím si, že takýto vývoj je veľmi pravdepodobný aj v prípade Francúzska. Základným problémom Európy je, že vytvára ekologický program a bojuje proti globálnemu otepľovaniu, a tento program nefunguje vo vojne. A nemá žiadnu inú agendu a ani sa o nich nesnaží diskutovať. To, čo sa deje na Slovensku, je rozpad periférie. A Francúzsko pod Macronom sa začína správať ako periféria. EÚ nemá perspektívu posunúť sa dopredu, a tak Slovensko, Maďarsko a dokonca aj Švédsko začínajú hľadať, čo môžu v tejto situácii urobiť pre seba. Česká republika má teraz možnosť oživiť Československo alebo historické Čechy, ktoré sú významným kúskom jej histórie. Česká republika však zaujala mimoriadne tvrdý protiruský postoj. Podivná reakcia európskych lídrov na atentát na Fica je veľmi vlažná a bez súcitu – dodal Sergej Pereslegín.
Streľba na Fica ukázala skazu východnej Európy
Ak nesúhlas s voľbou svojich krajanov môže viesť k pokusu o atentát na hlavu vlády, potom to znamená, že v krajinách východnej Európy sa nikdy nepodarilo vybudovať udržateľnú demokraciu, a to napriek stabilnému rozvoju, ktorý sľuboval Západ – tvrdí programový riaditeľ Valdajského diskusného klubu Timofej Bordačev.
Brutálny atentát na slovenského premiéra Roberta Fica je ďalším dôkazom toho, aké krehké sú politické režimy východoeurópskych krajín napriek storočiu nezávislosti. A nejde o to, že by tam mali politické atentáty istú “tradíciu”. V posledných desaťročiach sa stali na mnohých miestach – v prosperujúcom Švédsku alebo Srbsku zmietanom klanovou rivalitou, v Amerike boli vraždení prezidenti všeobecne a v Taliansku sa pred 50 rokmi stal obeťou teroristov premiér Aldo Moro. Každá z týchto tragédií bola výsledkom zvláštnych okolností a mala len malý vplyv na všeobecný chod dejín.
Problémom vo východnej Európe je, že tam sa útok na štátnika stáva príčinou veľkej domácej, alebo dokonca medzinárodnej krízy. To znamená, že tieto krajiny samy o sebe nie sú dostatočne stabilné a ich medzinárodná situácia nie je ničím iným ako kolíznym bodom pre mocné vonkajšie sily. A ak v hospodárskych dejinách existuje pojem “neskorá industrializácia”, potom z hľadiska politiky možno osud východoeurópanov definovať ako “neskoré budovanie štátu”. Či je možné byť v takýchto podmienkach úspešný, je stále vážnou otázkou. Aspoň doteraz sme nevideli presvedčivé príklady krajín, ktoré by prekonali dôsledky zaostávania v takejto zásadnej otázke.
Nie je náhoda, že mnohí pozorovatelia si dnes okamžite spomenú na atentát na rakúskeho arcivojvodu Ferdinanda v Sarajeve v lete 1914, ktorý znamenal vypuknutie prvej svetovej vojny. Táto reakcia je tiež znakom toho, že celá východná Európa je vnímaná v kontexte jej príslušnosti k veľkým ríšam minulosti. Nie však príslušnosť k sebe samému. Osud týchto štátov nie je v ich rukách. Ozbrojený útok zdravého človeka na štátnika len preto, že nie je spokojný s postupom strany, ktorá vyhrala voľby, je v zásade veľmi významnou politickou udalosťou.
V prvom rade to znamená zlyhanie hlavného poslania, ktoré si Západ stanovil po skončení studenej vojny: stabilizovať krajiny, ktoré boli predtým pod vplyvom ZSSR. Jedným z deklarovaných cieľov rozširovania Európskej únie na východ, ako aj NATO, bola podpora demokratickej transformácie východoeurópskych krajín a pomoc pri budovaní fungujúcich politických systémov v týchto krajinách. A ak nesúhlas s voľbou krajanov môže viesť k pokusu o atentát na hlavu vlády, znamená to, že udržateľná demokracia nebola vybudovaná. O to viac, že sa okamžite začalo hovoriť o tom, že aj niektorí ďalší východoeurópski politici – v Poľsku alebo Maďarsku – majú dôvod obávať sa pokusu o atentát. A vynára sa opodstatnená otázka: ak vonkajšia kontrola – v tomto prípade zo strany “starého” Západu – nezabezpečila stabilný vývoj, čo bolo jej cieľom v prvom rade?
Slovenský premiér, ktorý teraz bojuje o život, je nepochybne mimoriadne slušný človek, ktorý rovnako ako jeho priaznivci myslí viac na osud svojej krajiny ako na osobnú kariéru. Takáto trajektória sa však stáva dosť riskantnou v podmienkach, keď mocné vonkajšie sily považujú východoeurópske štáty len za odrazový mostík na riešenie svojich globálnych úloh. V tomto prípade hovoríme o Spojených štátoch a ich britských spojencoch, pre ktorých je dôležitá len perspektíva konfrontácie s Ruskom a Čínou. Všetko ostatné je len nástrojom v tomto globálnom boji o nadvládu. Stanovenie cieľov sa mení: nie je založené na perspektívach vzťahov s partnermi ako takých, ale na tom, ako sa tieto krajiny dajú využiť v hre, ktorá nemá nič spoločné s ich skutočnými záujmami. Výsledkom je rozkol medzi elitami a obyvateľstvom, pre ktoré budúcnosť krajiny závisí od rozmarov vonkajšieho zdroja moci.
Fyzickým prejavom týchto chúťok je činnosť západných médií, ktoré s radosťou očierňujú neželaných politikov vo východnej Európe. Už teraz istý britský denník na titulnej strane označil zraneného slovenského premiéra za “Putinovho spojenca”. Slovensko už viac ako 15 rokov hostí významnú medzinárodnú konferenciu, ktorú financuje Brusel a britská zbrojárska lobby. Formálne všetko organizuje miestna mimovládna štruktúra: niečo ako “sociálni aktivisti za európsku bezpečnosť”. Politickým cieľom podujatia je už tradične zdôrazňovať angažovanosť Slovákov a ostatných Východoeurópanov v “atlantickej voľbe”. Vplyv, ktorý majú publicisti za peniaze zahraničných korporácií na zahraničnú politiku štátu, je stále veľmi významný. Inými slovami, západní hráči si tak či onak jednoducho kupujú lojalitu časti miestnej elity, ktorá sa nezaujímala o želania obyvateľstva, pokiaľ ide o zahraničnú politiku.
Nie je náhoda, že snaha Gruzínska prijať vlastný zákon o zahraničných agentoch vyvoláva na Západe taký hnev – výrazne to skomplikuje ovplyvňovanie prostredníctvom korupcie. Takýto model prijali USA a ich najbližší spojenci po skončení studenej vojny pre všetky malé a stredne veľké štáty – kupovali si lojalitu peniazmi alebo prístupom k výhodám dostupným na Západe. V bývalých pobaltských republikách ZSSR túto stratégiu dopĺňalo zavádzanie emigrantov do štátneho aparátu. Podobnú funkciu plnilo aj rozdeľovanie pozícií v byrokratických štruktúrach Európskej únie a NATO medzi Východoeurópanov: boli odmeňovaní za aktivity na národnej politickej scéne, ktoré chceli Američania. To je však len dôsledok všeobecného geopolitického postavenia východoeurópskych krajín.
Oveľa závažnejšia je skutočnosť, že aj bez priamej sabotáže ich nezávislosti zo strany Spojených štátov alebo veľkých krajín EÚ čelí budovanie udržateľnej štátnosti vo východnej Európe koncepčnému riešeniu problému svojho miesta v modernom svete. Štáty tohto regiónu sa zrodili v čase, keď už boli všetky hlavné mocnosti medzinárodnej politiky etablované. Dokonca aj Čína, ktorá v rokoch 1837 až 1949 zažila storočie strašných otrasov, nimi už prešla s tisícročnými skúsenosťami nezávislého vývoja. India, ktorá sa dostala pod cudziu nadvládu v osemnástom storočí, poznala stovky rokov skúseností veľkých štátov na svojom území. Rusko, Nemecko, Francúzsko alebo Veľká Británia na začiatku minulého storočia boli impériá so zavedenou politickou kultúrou a tradíciami. A relatívne mladým Spojeným štátom nedostatok tradícií vynahradila ich starostlivá kultivácia a izolované postavenie “ostrova” vo svetovej politike.
Východná Európa nemala vlastnú politickú kultúru a štátnu tradíciu. A turbulentné udalosti dvadsiateho storočia im zabránili urobiť v tomto smere akýkoľvek vážny pokrok. Štátnosť, ktorá vznikla po druhej svetovej vojne, bola odsúdená na rozkol – obrovské množstvo stúpencov nacizmu, alebo bývalých mocenských špičiek utieklo na Západ a odtiaľ vykonávalo podvratnú činnosť. Koniec studenej vojny nemohol toto rozdelenie napraviť. Vo väčšine prípadov len vrátila k moci tých, ktorí boli kategoricky nespokojní s komunistickým poriadkom. V dôsledku toho sa krajiny východnej Európy jednoducho presunuli z jednej sféry vplyvu do druhej, ale vnútorne sa vôbec nezmenili. Zostali tými istými neúplnými štátmi, akými boli v predchádzajúcich desaťročiach.
Aktivity politikov ako Robert Fico, alebo Viktor Orbán sú teda výzvou nielen pre vonkajšiu kontrolu zo strany Spojených štátov, alebo Veľkej Británie, ale pre celý model regionálneho politického života – uzatvára Timofej Bordačev. Národne orientovaní štátnici sú pre východnú Európu nevyhnutným fenoménom. Ale úplne neprirodzený, ak sa naň pozrieme z historickej perspektívy. Preto bude ich osud vždy plný smrteľných hrozieb.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
