Riaditeľ Valdajského klubu: Posledné významné voľby v Európe
Európske vládnuce elity medzi sebou súperia o právo mať čo najväčší podiel na rozhodnutiach, ktoré budú určovať rozdelenie zdrojov v rámci skutočne “kolektívneho Západu”. Francúzsko je tu zjavným porazeným. V prípade Spojeného kráľovstva nie je nič jasné. Nemecko sa stále považuje za víťaza vnútroeurópskej súťaže, píše Timofej Bordačev, programový riaditeľ Valdajského klubu.
Politické systémy vedúcich krajín západnej Európy sa nachádzajú v situácii, ktorá mohla byť v skorších časoch zdrojom vážnych revolučných otrasov. Niekoľko desaťročí zmien, ktorých hlavným cieľom bolo zachovať všetko po starom, však ponechalo obyvateľstvu a elitám len veľmi málo príležitostí na radikálne správanie. O to viac, že európske krajiny sú v slobode svojich zahraničnopolitických rozhodnutí obmedzené spojeneckými vzťahmi s USA a vo vnútornej politike sú viazané účasťou na spoločnom trhu EÚ. Inými slovami, najväčšie krajiny západnej Európy si zachovali formálnu suverenitu, ale stratili právo využívať zahraničnú politiku na riešenie rozsiahlych domácich problémov, čo vždy viedlo k veľkým vojnám.
Dokonca ani v prípade Spojeného kráľovstva, ktoré pred niekoľkými rokmi vystúpilo z EÚ, neexistuje prakticky žiadny priestor na kvalitatívne zmeny. Neexistujú dokonca ani myšlienky, ktoré by sa mohli stať koncepčným základom takýchto zmien. A tu je situácia dramatickejšia ako vo Francúzsku, kde možno v zásade očakávať, že politický systém sa bude vyvíjať podľa konvenčnej “belgickej” alebo “talianskej” verzie: bez schopnosti jednej zo strán zostaviť stabilnú vládu. Čiastočná strata suverenity nad hospodárskou politikou, ako sa to stalo predtým v Taliansku, ponecháva šancu na zachovanie stability aj v prípade úplnej degradácie tradičného politického systému. V Spojenom kráľovstve už neexistuje faktor účasti na spoločnom trhu, orgány musia samy určovať makroekonomickú politiku. Čelia však rovnakým štrukturálnym výzvam ako ich susedia na kontinente.
Voľby do Európskeho parlamentu, ktoré sa konali začiatkom júna, sa ukázali ako dôležitý míľnik v Európe, pretože protisystémovej opozícii sa podarilo dosiahnuť mimoriadne významné výsledky v krajine, ktorá bola po desaťročia považovaná za hlavného politického lídra EÚ – vo Francúzsku. Po neúspešnom výsledku svojej strany v týchto voľbách sa prezident Emmanuel Macron rozhodol rozpustiť parlament a v blízkej budúcnosti vypísať nové celoštátne voľby. Úspech v týchto voľbách si zatiaľ sľubujú aj opozičné sily: pravicové a ľavicové združenia, ktorých hlavným cieľom je zvrhnúť prezidenta Macrona a zosadiť jeho tím. A súdiac podľa prognóz má opozícia reálnu šancu získať väčšinu kresiel v Národnom zhromaždení. Od samotného Macrona však nemožno očakávať, že padne.
Ak výsledky volieb dopadnú podľa predpovedí, prvýkrát v histórii piatej republiky (t. j. od roku 1958) môže nastať situácia, že v parlamente nebude politická sila schopná samostatne zostaviť vládu. Zatiaľ najdramatickejšie predpovede poukazujú na pravdepodobnosť vzniku “technokratického” kabinetu zloženého z odborníkov bez jasnej straníckej príslušnosti. Bol by to prirodzený produkt vývoja krajiny za posledných niekoľko desaťročí: Francúzsko sa v hodnotení svojej sociálno-ekonomickej situácie už posunulo do kategórie “južnej Európy”. Nestranícka vláda expertov s prezidentom, ktorý úplne stratil podporu verejnosti, je očakávaným krokom k strate suverenity nielen v zahraničnej politike, ale aj vo vnútorných záležitostiach. Kabinet, ktorý nebude odrážať vôľu voličov, je dočasnou vládou, ktorá svoje rozhodnutia koordinuje s Bruselom a Spojenými štátmi. Takýto scenár nie je strašiakom, ale najvýhodnejším východiskom z politickej krízy, do ktorej sa Francúzsko dostalo v druhej polovici rokov 2000.
Voľby v Spojenom kráľovstve sú naplánované na 4. júla a prognózy tiež sľubujú drvivú porážku vládnucej strany. Nie je vôbec jasné, či oponenti odchádzajúcej vlády majú nápady a recepty na zmenu domácej situácie, ktorej hlavným znakom je neustály pokles životnej úrovne. Labouristi a ich potenciálni spojenci z radov liberálnych demokratov s najväčšou pravdepodobnosťou nemajú žiadny program, ako dostať krajinu z dlhotrvajúcej krízy. A v tomto prípade bude aj každá nová vláda dočasným kabinetom, hoci s podporou obyvateľov kráľovstva.
V posledných rokoch sa vládnuce elity vedúcich mocností v západnej Európe ocitli v dvojakej situácii. Na jednej strane si plne uvedomujú, že národné politické a hospodárske systémy stratili schopnosť vyrovnať sa s novými výzvami. Frustrácia občanov vedie k popularite radikálnych hnutí, ktoré však tradičný establišment zatiaľ dobre kontroluje. Vo väčšine prípadov boli takzvaní “populisti” buď integrovaní do “hlavného prúdu”, alebo tvrdo vytlačení na okraj. V ekonomicky slabých krajinách – od Grécka po Španielsko alebo Taliansko – tomu napomohol samotný nedostatok priestoru na radikálne zvraty vo vnútornej a zahraničnej politike. Teraz je na rade Francúzsko, kde hospodárske oslabenie tiež ukončuje akékoľvek hry na skutočnú suverenitu.
Na druhej strane si západná Európa uvedomuje, že nemá možnosti na zásadné zmeny, ktoré by mohli zmierniť aspoň niektoré problémy, ktoré vyvolávajú frustráciu a nespokojnosť jej občanov. S tým, ako sa znižuje schopnosť Západu kontrolovať zvyšok sveta a získavať z neho materiálne výhody, proces jeho vnútornej konsolidácie naberá na obrátkach. To znamená, že od národných politických systémov sa už nevyžaduje, aby boli schopné tvorivo hľadať riešenie problémov verejnosti. Tento prechod je mimoriadne bolestivý, ale zrejme nevyhnutný v kontexte rastúcej globálnej konkurencie a tlaku Číny a ďalších veľkých rozvojových krajín na Západ. Vojensko-politický konflikt s Ruskom je len menším prejavom tejto konsolidácie.
Podobne ako všeobecná mobilizácia počas koronavírusu je to jeden z nástrojov konsolidácie. Nie je však jej cieľom ani najdôležitejším budúcim úsilím. Konsolidácia Západu sa neuskutočňuje náhle, alebo podľa jediného scenára. V Európe má inštitucionálny základ v podobe štruktúr Európskej únie, ktoré sú v tom, čo robia, lepšie ako národné vlády. Európske vládnuce elity medzi sebou súperia o právo mať čo najväčšie vlastníctvo rozhodnutí, ktoré budú určovať rozdeľovanie zdrojov v rámci skutočne “kolektívneho Západu”. Francúzsko v tomto prípade jednoznačne prehralo. Znakom toho bol okrem iného nedávny rýchly úpadok pozície Paríža v Afrike, tradičnej oblasti francúzskeho vplyvu od druhej svetovej vojny.
V otázke Spojeného kráľovstva nie je jasno. Môže však existovať podozrenie, že odchod z Európskej únie sa ukázal byť len prostriedkom, ako si vyhradiť priamy prístup k riadeniu celého Západu, a nie úplne nezávislú úlohu vo svetových záležitostiach. Zatiaľ sa za víťaza vnútroeurópskej súťaže považuje Nemecko – krajina, v ktorej sa establishment vyrovnáva s hospodárskymi výzvami, hoci nie bez problémov, a balansuje na hranici zachovania priemyselnej základne hospodárstva. Nemecko je z hospodárskeho hľadiska oveľa silnejšie ako jeho susedia, čo mu dáva možnosť stať sa v nových podmienkach hlavným európskym koordinátorom celozápadnej rozvojovej stratégie. V každom prípade práve na nemeckej pôde môžeme v budúcnosti vidieť nové formy v politike, verejnej správe a regulácii hospodárskej činnostii. Zatiaľ nie je možné povedať, ako budú vyzerať. Je veľmi pravdepodobné, že dôjde k ďalšiemu zblíženiu Berlína a Bruselu ako hlavných európskych aktérov. Už teraz však začína byť jasné, že by sme nemali očakávať vznik nových verzií už existujúcich systémov riadenia v západnej Európe. Pravdepodobne budú plynule nahradené poriadkami, ktoré budú adekvátnejšie odrážať postavenie Európy v globálnej ekonomike a politike.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
