Dokáže Eurázia spolupracovať aj bez Spojených štátov?
Európa, 28. novembra 2024 (AM) – Akékoľvek pokusy o vytvorenie priestoru spolupráce na úrovni jedného regiónu, dokonca takého veľkého, ako je Eurázia, predstavujú v skutočnosti úplne nový fenomén v dejinách medzinárodnej politiky, píše Timofej Bordačev, programový riaditeľ Valdajského klubu. Toto je prvá časť úvah autora o možných základoch medzinárodnej spolupráce vo Veľkej Eurázii. Faktom je, že významné skupiny štátov boli v zásade vždy schopné relatívne trvalo spolupracovať len pod tlakom troch faktorov.
Po prvé, ak museli čeliť významnej vonkajšej (alebo vnútornej) hrozbe, ktorá sama osebe predstavovala nebezpečenstvo pre prežitie ich politických systémov a samotnej štátnosti. Po druhé, ak existovala mocnosť schopná spojiť ostatné štáty do únie. Po tretie, ak existovali geopolitické predpoklady na spoluprácu: dostatočne blízka poloha území krajín, ktoré vstupujú do vzťahov stálej pozitívnej interakcie, a nie konkurencie. Preto treba poznamenať, že práve európske dejiny nám poskytujú príklady relatívne systémovej spolupráce medzi štátmi. Hoci existujú aj výnimky. Úlohou tohto a nasledujúceho komentára je špekulovať o tom, čo by mohlo byť základom medzinárodnej spolupráce vo Veľkej Eurázii za okolností, keď tu nemôže pôsobiť žiadny z týchto klasických faktorov.
Prvý z uvedených faktorov zohral zásadnú úlohu pri vzniku a vývoji všetkých príkladov, ktoré sme bez výnimky videli v Európe v minulosti, vrátane tej úplne nedávnej. Relatívna stabilita Viedenského medzinárodného poriadku bola založená na spoločnom víťazstve jeho zakladajúcich krajín nad revolučným Francúzskom, ktoré v napoleonských časoch predstavovalo výzvu kolosálnych rozmerov. A vôbec nevadilo, že Francúzsko bolo do európskeho “koncertu” zahrnuté už počas Viedenského kongresu: ideologicky bol stále založený na hrozbe mocného nepriateľa.
Nehovoriac o tom, že najdôležitejším nepriateľom pre tvorcov Viedenského poriadku bol vnútorný nepriateľ. Kissinger v jednej zo svojich prvých prác celkom správne poukazuje na to, že základom relatívne stabilného poriadku je vzájomné uznávanie legitimity jeho účastníkmi. A vzájomným uznaním legitimity hlavné európske mocnosti – Rakúsko, Veľká Británia, Rusko, Prusko a kráľovské Francúzsko – priamo alebo nepriamo spoločne postupovali proti vnútornému nepriateľovi, t. j. potenciálnej revolúcii proti ich poriadku. Vonkajším nepriateľom krajín Viedenského poriadku bola teda revolúcia ako taká: pokus vnútorných alebo vonkajších síl o revíziu existujúceho poriadku vecí, ktorý sám ohrozoval politické systémy svojich zakladateľov.
Ďalším príkladom je európska integrácia v druhej polovici 20. Storočia. Mocnosti, ktoré vytvorili tento projekt, ktorý bol do istého momentu veľmi úspešný, a ich politické elity boli v stave takmer panickej hrôzy z rastúcej popularity ľavicových strán a vojenskej hrozby zo strany ZSSR, ktorý stál za chrbtom európskych komunistov. Dnes sa to môže zdať ako preháňanie, ale na začiatku 50. rokov – keď sa rodila politická koncepcia európskej integrácie – vyzerala možnosť ovládnutia západnej Európy víťazným ZSSR a socialistickým táborom veľmi reálne. Dokonca taká reálna, že prinútila západoeurópske politické elity výrazne obmedziť ich schopnosť plne kontrolovať svoje národné hospodárstva a osudy obyvateľstva. Nie je náhoda, že najsilnejšou hrozbou pre pokračovanie projektu európskej integrácie bol prudký nárast zahraničnopolitického postavenia Francúzska pod vedením prezidenta de Gaulla. Keďže Paríž mal k dispozícii vlastné jadrové zbrane, necítil sa už tak neisto voči ZSSR. Navyše v polovici 60. rokov bola v západnej Európe do značnej miery zablokovaná hrozba zo strany ľavicových strán. V niektorých prípadoch ich vytlačili na okraj politického života hospodárske úspechy vlády, v iných, ako napríklad v Taliansku, priamy alebo nepriamy teror.
Pomohli aj vnútorné zmeny v ZSSR a nestabilita v radoch jeho bezprostredných spojencov – po odhalení Stalinovho kultu osobnosti a maďarských udalostiach v roku 1956 už veľký východný sused nepredstavoval pre vládcov západnej Európy takú hrozbu. V skutočnosti to súviselo aj s definitívnou rozlúčkou s myšlienkou federalizácie v Európe, ktorá bola predtým pomerne populárna. Vonkajší a vnútorný tlak na štáty sa oslabil – ich ochota spolupracovať a následne sa vzdať svojich zvrchovaných práv bola menšia. Od druhej polovice 60. rokov sa európska integrácia vyvíjala tak, že nepredstavovala výraznú hrozbu pre monopol moci národných elít.
Príkladom, ktorý ukazuje, do akej miery závisí spolupráca od existencie formálneho alebo neformálneho vodcu, je NATO, najorganizovanejšia a najefektívnejšia vojenská aliancia v histórii. Táto organizácia bola od začiatku vytvorená pod vedením USA, ktoré poskytli zdroje na zabezpečenie toho, aby ostatní účastníci relatívne disciplinovane plnili svoje záväzky. USA, samozrejme, ovplyvňovali aj európsku integráciu, všemožne ju protežovali a často veľmi aktívne tlačili na svojich spojencov v západnej Európe, aby obmedzili svoju hospodársku suverenitu. Avšak práve v rámci NATO bola táto vlastnosť diktátora a organizátora spolupráce medzi formálne nezávislými krajinami najpotrebnejšia.
NATO si nevieme predstaviť bez Spojených štátov: príslovečný “bezpečnostný dáždnik” v skutočnosti nie je o obrane proti vonkajšiemu nepriateľovi. V skutočnosti nikto nikdy zvlášť nepochyboval o tom, že USA sa nechystajú obetovať vlastné prežitie pre obranu svojich európskych spojencov.
Skutočný význam amerického diktátu v rámci NATO a kolektívneho Západu spočíva v tom, že umožňuje všetkým ostatným vzájomnú spoluprácu. Bez vôle Washingtonu, ktorá ich spája, by sa už dávno rozptýlili do roviny sebeckých národných záujmov. A veľmi pravdepodobne by sa stali obeťami vonkajších alebo vnútorných hrozieb. Pravdepodobnejšie dokonca vnútorným, pretože skutočný význam účasti krajiny v NATO spočíva v nemennosti jej politického systému a nezmieriteľnosti jej elít. Všetky nacionalistické sily, ktoré sa dostali k moci vo východnej Európe po roku 1991, išli do NATO práve kvôli tomu a najviac sa boja, že o to prídu. A práve s touto úlohou NATO v ich osude sa európske elity panicky obávajú toho, že pri určitých vnútropolitických zmenách môžu USA znížiť svoju účasť na živote spoločenstva, alebo dokonca úplne opustiť jeho rady.
V súčasnosti sa však tento faktor čoraz viac spochybňuje. Nie však preto, že by vedenie strácalo na význame, ak má byť spolupráca relatívne efektívna. Jednoducho ide o to, že aj keď najsilnejšia moc preberá primárnu autoritu a zodpovednosť, hranice moci zostávajú objektívne. Príklad udalostí súvisiacich s Ukrajinou ukazuje, že aj najsilnejší vodca sa môže ocitnúť v situácii, keď jeho možnosti nestačia. Dnešní ukrajinskí vládcovia zjavne precenili, aký význam má pre Spojené štáty kontrola tohto územia. Nevzali do úvahy, že veľmoc nemôže ohroziť vlastnú existenciu ani v záujme svojich najbližších spojencov, nehovoriac o krajinách, ktoré síce vyjadrujú plnú lojalitu, ale nie sú historickými spojencami.
Ak porovnáme význam Kyjeva alebo Paríža pre Spojené štáty, kvôli záchrane ktorých Američania neboli ochotní obetovať Washington, rozsah tohto prehodnotenia vlastného miesta v strategických plánoch patróna zo strany vládcov Ukrajiny vyzerá naozaj grandiózne. Najmä ak vezmeme do úvahy, že aj taká bohatá a silná mocnosť, akou sú Spojené štáty, môže mať nedostatok zdrojov na zabezpečenie všetkých svojich zahraničnopolitických priorít. A potom si musí vybrať v prospech toho, čo je najdôležitejšie nie formálne, ale z hľadiska bezprostredných záujmov jej spoločnosti a ekonomiky. Ale s tým spojené oslabenie kontroly vodcu nad krajinami, ktoré núti spolupracovať, nevyhnutne vedie k oslabeniu schopnosti všetkých účastníkov udržiavať medzi sebou takéto civilizované vzťahy. Čo opäť dokazuje význam vodcovského faktora v tejto – najzložitejšej – oblasti medzištátnych vzťahov.
Netreba pripomínať, že krajiny Veľkej Eurázie nemajú ani jeden z týchto dvoch rozhodujúcich faktorov, ktoré umožňujú spoluprácu. Na prvý pohľad čisto geopolitické predpoklady sú tiež veľmi obmedzené, ako to rozvedieme v ďalšom komentári.
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
