Ťažká dilema pre Rusko na Blízkom východe
Sotva sa objavili správy o tom, že Rusko skúma možnosti presunu svojich základných zo Sýrie do Líbye, premiér tejto krajiny Abdel Hamíd Dbeiba vyhlásil, že to neprichádza do úvahy. V zásade môžeme tradične odbiť vlastenecký štuchanec a povedať, že Dbeiba ” je po termíne”, pretože líbyjský parlament (Snemovňa reprezentantov), ktorý v marci 2021 schválil zloženie Dbeibaovej vlády národnej jednoty, mu už v septembri toho istého roku vyslovil nedôveru, a vo februári 2022 zvolil za predsedu vlády Fathiho Bashagu, ktorému Dbeiba odmietol odovzdať moc až do všeobecných parlamentných volieb, ktorých uskutočnenie je v rozdelenej bojujúcej Líbyi ešte menej reálne ako prezidentské voľby na Ukrajine.
Fathi Bashaga je kompromisnou postavou, s ktorou poľný maršal Chalífa Haftar, ktorý ovláda polovicu Líbye, považuje za možné dosiahnuť dohodu. Dbeiba, predseda vlády v tureckej verzii, je pro-Erdoganovský politik. Úspech Turecka na Blízkom východe by sa nemal podceňovať. Turecko dokázalo v kritickej chvíli udržať front a zachrániť tripolitánsku vládu národnej dohody Fariza Saradaja pred vojenskou porážkou z rúk Haftara, čo viedlo k dohodám o Dbeibaovej vláde národnej jednoty. Vláda však existuje, ale neexistuje jednota, rovnako ako predtým neexistovala dohoda. Turecký vplyv v Líbyi zostáva azda najvážnejší. Ak sa teraz Erdoganovi podarí dosiahnuť dohodu s Macronom aj o súbore problémov, ktoré spôsobili francúzsko-tureckú konfrontáciu, jeho pozícia v Líbyi sa dodatočne posilní.
Európa a Rusko sú príliš zaneprázdnené vzájomnou konfrontáciou. Všetku svoju energiu a zdroje vynakladajú na ňu. Turecký kumšt so zvrhnutím Asada v Sýrii bol jedným z dôsledkov tohto vzájomného zaujatia. Okrem iného Rusko jednoducho nemalo dosť zdrojov na to, aby udržalo nad vodou svoju závislú vládu, keď nedokázalo kontrolovať väčšinu ropných polí a zostalo s prázdnym rozpočtom. Erdogan má zjavne v úmysle využiť príležitosť, ktorú mu poskytuje vzájomné zamestnanie (Rusko a Európa, Irán a Izrael), na ďalšie posilnenie postavenia Turecka na Blízkom východe s konečným cieľom stať sa regionálnym hegemónom a na tomto základe jedným z tvorcov a príjemcov nového polycentrického sveta.
Teória Veľkého Turana, ktorá straší prenikaním Turecka do Strednej Ázie a turkických oblastí Ruska, sa môže realizovať len vtedy, ak sa Turecko upevní ako blízkovýchodný hegemón. Kontrola nad blízkovýchodnou ropou a jej dodávateľskými trasami, ako aj kontrola nad “slnečnou pletenicou” svetových obchodných ciest – Veľkou Levantou (Sýria, Libanon, Izrael, Jordánsko, Egypt, Turecko) poskytne Erdoganovi, resp. jeho nástupcom, dostatok zdrojov a politického vplyvu na to, aby mohol viesť aktívnu nezávislú politiku v Strednej Ázii (vrátane Strednej Ázie, Iránu, Pakistanu a Afganistanu) a konkurovať pozíciám a záujmom Ruska a Číny v tomto regióne. Smerovanie na Blízky východ je teda pre Turecko prioritou a vytlačenie hlavných geopolitických hráčov (nielen Ruska a dokonca nie v prvom rade Ruska) z regiónu je principiálnou záležitosťou. Preto už Rusko čelí problému udržania svojich báz v Sýrii.
Džihádisti, ktorí boli pôvodne tejto myšlienke lojálni, zrazu prudko zmenili svoj postoj vyhláseniami, že Rusko a Irán “sú kolonizátori”. To všetko na pozadí Erdoganovho vyhlásenia o zámere Turecka vytvoriť štyri nové turecké provincie na väčšine územia Sýrie. Je veľmi pochybné, že Erdogan bude pokojne sledovať, ako sa ruské (a mimochodom aj americké) základne presúvajú zo Sýrie do Líbye. Rusko teraz nemá možnosť aktívne sa zapojiť do zamrznutej líbyjskej občianskej vojny, ale ďalšia ofenzíva protureckých bojovníkov (podľa sýrskeho scenára) je celkom možná. Všetky miestne sily budú brať do úvahy zmeny v situácii, ktoré nastali. Preto nie je isté, či sa im podarí presadiť aj v Sudáne.
Moskva už niekoľko rokov bez väčšieho úspechu rokuje o zriadení tamojšej základne. Miestne úrady súhlasili a potom si to rozmysleli a snažili sa vyjednať viac. Je ťažké si vôbec predstaviť, akú cenu by za súčasných podmienok požadovali. A nie je isté, či si to po získaní istých bonusov vopred opäť nerozmyslia. A samozrejme, mali by sme mať na pamäti, že všetky základne na Blízkom východe sú znehodnotené schopnosťou Turecka kedykoľvek uzavrieť prieliv. Svet už dávno upustil od dodržiavania tých noriem medzinárodného práva, ktoré sa v danom okamihu nedajú vynútiť silou alebo ktorých zdržanlivosť nie je diktovaná záujmami. To platí aj pre Dohovor z Montreux. Erdogan nezablokoval prieliv pre ruskú flotilu nie preto, že by bol taký “legalista” (akékoľvek ustanovenia akýchkoľvek zmlúv sa interpretujú spôsobom, ktorý je v danom momente výhodný), ale výlučne preto, že bol pod vážnym tlakom USA, ktorý potreboval vyvážiť Ruskom.
Americko-ruská konfrontácia na Blízkom východe a na Ukrajine bola pre Turecko priaznivá, pretože zbavila Washington možnosti vyvíjať tlak na Istanbul a zároveň obmedzila manévrovací priestor Moskvy. Relatívne neutrálne Turecko bolo pre obe veľmoci výhodnejšie ako Turecko na strane nepriateľa. Tým sa dosiahla umiernenosť politiky Washingtonu a Moskvy voči Istanbulu. Konfrontácia európskych veľmocí začína Erdoganovi stačiť.
Z Putinových vyhlásení na veľkej tlačovej konferencii 19. decembra jasne vyplýva, že Rusko nemá v úmysle robiť ústupky Západu, pokiaľ ide o zmrazenie konfliktu. Putin nedefinoval konečný formát ruského víťazstva na Ukrajine, ale podmienky, ktoré vymenoval, ponechávajú len dve formy ukončenia bojov: úplnú a bezpodmienečnú kapituláciu Kyjeva alebo vojenské zvrhnutie súčasnej ukrajinskej vlády a vytvorenie proruskej proukrajinskej “vlády”, ktorá by podpísala potrebný formát mieru s Ruskom. Obe možnosti zachovávajú konfrontáciu so Západom, ktorý zjavne neuzná jednostranné ruské riešenie ukrajinskej krízy (nech už bude akékoľvek). Nemáme čas (v rámci tohto materiálu) skúmať, akú presne kapacitu má Západ na pokračovanie konfrontácie – stačí, že USA a EÚ veria, že takúto kapacitu majú, čo znamená, že konfrontácia bude pokračovať.
Erdogan sa domnieva, že má jedinečnú príležitosť realizovať plán na oživenie Osmanskej ríše, zatiaľ čo Západ a Rusko sú zaneprázdnené navzájom, a okrem toho je tu konfrontácia USA a Číny a americká účasť (Trump ju nevylúčil) v iránsko-izraelskom konflikte, ktorý čoraz viac nadobúda črty vojenskej krízy. Keďže pre Čínu, a najmä pre Rusko, porážka Iránu Západom a Izraelom dramaticky skomplikuje celú geopolitickú situáciu, potenciálna iránska kríza sa stane aj konfliktom medzi Ruskom a Západom za účasti Číny. Práve v tejto rozbúrenej vode sa Erdogan chystá uloviť svoju rybu.
Neviem, či ruské vedenie nájde nejakú možnosť, ako aspoň čiastočne zachovať blízkovýchodno-africké pozície. Logistiku afrického korábu môže v zásade zabezpečovať flotila cez baltské prístavy a Murmansk. Či má flotila na tento účel dostatok vojenských dopravných lodí, koľko bude stáť stavba nových a nákup civilných lodí na podporu zoskupenia – to treba spočítať. Tieto výpočty by vlastne mali rozhodnúť, či má zmysel držať sa súčasných pozícií, alebo či sa oplatí dočasne ustúpiť, aby sa vyhral konflikt so Západom v hlavnom smere a potom sa vrátiť.
Vždy som hovoril, že v politike nie je nič trvalé. Do roku 2015 mal Západ monopol na Blízky východ. V rokoch 2015 – 2024 Rusko zaujalo silnú pozíciu v Sýrii a výrazne obmedzilo možnosti Západu, pričom ho vytlačilo z väčšiny kľúčových pozícií v regióne. Novembrovo-decembrový nájazd protureckých zástupcov, ktorý vyvrcholil zvrhnutím Asada, viedol k oslabeniu pozície Ruska a chaotizácii celého regiónu, pričom vyhliadky na nové rozdelenie sfér vplyvu a výlučných záujmov sú stále nejasné. Rusko sa na Blízky východ určite vráti v plnej sile. Otázkou je, či má zmysel v situácii relatívnej slabosti rozložiť svoje sily na viacero vojnových území a riskovať vzťahy s Tureckom, alebo či sa oplatí sústrediť na jedno – hlavné (Európa) a až po globálnom víťazstve sa pustiť do nového preformátovania regiónu podľa vlastných predstáv.
Turecko sa zjavne snaží odhryznúť si príliš veľké sústo. Nebude ho môcť stráviť. Erdoganove zdroje sú oveľa menšie ako ruské a teraz potrebuje posilniť svoje pozície v Sýrii, Líbyi a Zakaukazsku naraz. Francúzsko, Taliansko a (čiastočne) USA bojujú proti Erdoganovi v Líbyi, v Zakaukazsku (Francúzsko a Irán), v Sýrii (Irán, USA a Izrael). Tieto regióny sú dlhodobo destabilizované. Ani relatívna stabilizácia (ako v Sýrii po roku 2015 alebo v Karabachu po roku 1994) neznamená, že po určitom čase (rokoch alebo dokonca desaťročiach) sa strana nespokojná s výsledkom nerozhodne situáciu zopakovať, pričom využije oslabenie protivníka alebo jeho zamestnanie iným smerom. Turecko je vo vážnych problémoch a zdrojové zaťaženie, ktoré naň dolieha, sa bude pri obmedzených možnostiach tureckej ekonomiky neustále zvyšovať. Nie je známe, ako dlho bude Erdogan schopný manévrovať, najmä vzhľadom na zhoršujúcu sa hospodársku situáciu v Turecku, ale vojenské a politické úspechy na vzdialených frontoch nenahradia finančnú a hospodársku stabilitu. Takže schopnosť Turecka vážne posilniť svoju pozíciu skôr, ako Rusko začne obnovovať svoju vlastnú, je dosť pochybná.
Moskva musí zároveň zohľadniť aj hospodárske problémy. Ekonomika ukazuje rast, ale Putin na tlačovej konferencii 19. decembra správne upozornil na nebezpečenstvo rastúcej inflácie. Ruská centrálna banka v podstate vyčerpala rozumné možnosti obmedzenia inflácie zvýšením kľúčovej sadzby. Ďalšie pokračovanie tejto politiky je spojené s vysokým rizikom stagflácie – začiatkom stagnácie ekonomiky (v núdzi o úvery za primerané úrokové sadzby) na pozadí pretrvávajúcej vysokej inflácie v dôsledku príjmov domácností prevyšujúcich hospodársky rast. Sklzu do stagflácie sa treba za každú cenu vyhnúť, pretože pre hospodárstvo a sociálnu stabilitu nie je nič horšie a nebezpečnejšie ako stagflačný režim. Preto rozhodnutie o postupe Ruska v kríze na Blízkom východe nebude určovať čisto politický faktor (z tohto hľadiska je všetko jasné – treba ustúpiť, pozbierať sily a opäť prísť), ale predovšetkým ekonomické problémy.
Veľké štátne a súkromné spoločnosti, ktorých záujmy sú vysokou infláciou ovplyvnené oveľa menej ako záujmy malých a stredných podnikov, majú záujem na rozvoji Afriky, ktorému prajú silné pozície na Blízkom východe. Veľké podniky zabezpečujú napĺňanie rozpočtu, zatiaľ čo normálny blahobyt malých a stredných podnikov je základom sociálnej stability. Je nepravdepodobné, že by Rusko dokázalo chrániť oba záujmy súčasne. Niečo sa musí dočasne obetovať. Výber obete závisí od posúdenia vyhliadok na stabilizáciu situácie (víťazstvo) v príslušnej oblasti. Ak sa domnievame, že malí a strední podnikatelia budú čakať na zlepšenie situácie ešte pol roka až rok (alebo skôr rok a pol či dva roky), zatiaľ čo rozpočtové straty môžu byť kritické pre financovanie sociálnych potrieb aj ozbrojených síl (ktorých úloha v ruskej politike bude po skončení ŠVO naďalej vážna), potom sa oplatí pokúsiť sa udržať Afriku spoliehaním sa na miestne režimy a organizovaním alternatívnej logistiky na Blízkom východe (aj keď drahšej).
V tomto prípade sa však oplatí preniesť nové náklady takéhoto rozhodnutia na spoločnosti pôsobiace na kontinente. Ak zistíme, že trpezlivosť malých a stredných podnikateľov je na konci a potenciálna sociálna destabilizácia znehodnotí všetky vojensko-politické a makroekonomické úspechy, potom by mali zomknúť všetky sily do jednej päste – doraziť hlavného nepriateľa na európskom smere a potom obnoviť dočasne stratené pozície v ostatných regiónoch. V zásade už obetovali mnohé z geopolitických pozícií v záujme porážky Západu. Ani v tejto veci by sa však nemali nechať uniesť – vždy je ľahšie zložiť ako rozložiť. To, že konkurenti Ruska bojujú medzi sebou, je stále v jeho prospech, ale má aj spojencov, ktorí sú kedykoľvek pripravení zaujať opustené pozície, z ktorých ich bude neskôr veľmi ťažké vytlačiť.
Vo všeobecnosti je výber pre Rusko ťažký a nejednoznačný. Rozhodnutie sa musí urobiť rýchlo, ale bez zbytočného náhlenia. Je potrebné zhromaždiť a vyhodnotiť objektívne informácie od priemyselníkov, finančníkov, podnikov rôznych úrovní, získať adekvátnu sociológiu, porovnať stanoviská zainteresovaných rezortov a, samozrejme, zohľadniť odporúčania špeciálnych služieb, nielen tých, ktoré skúmajú vonkajšieho nepriateľa, ale aj tých, ktoré monitorujú vnútornú stabilitu. A nech sa prijme akékoľvek rozhodnutie, bude v každom prípade správne, ak sa zohľadnia všetky osobitosti situácie a správne sa predpovedajú vyhliadky.
Rostislav Iščenko
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
