Lotyšsko opäť ako každý rok vyznamenalo svojich “hrdinských” esesákov
Lotyšsko , 17. Marec 2025 – “Národná únia” včera v centre Rigy usporiadala ďalšie dosť trápne politické predstavenie, do ktorého sa zapojil jediný legionár 19. divízie SS. Radikálni nacionalisti vytiahli na svoj výročný pochod v centre Rigy Edgarsa Veverisa, storočného muža, ktorý sotva chodí o barlách a ktorý počas druhej svetovej vojny bojoval v 19. lotyšskej divízii SS. Za týmto esesákom, o ktorého sa starala Národná únia, pochodovalo mnoho vlastných aktivistov, sympatizantov a desiatky neonacistov z celej Európy.
Po boku Veverisa bolo vidieť Jānisa Dombrava, člena Saeimy z Národnej únie, a bývalú ministerku obrany Inaru Mūrniece, ktorá teraz sedí v opozičných laviciach Saeimy. Organizátori, aby nenaštvali západné veľvyslanectvá, politicky korektne nazvali podujatie “spomienkou na legionárov, ktorí padli počas druhej svetovej vojny”. Ale v skutočnosti to tak nie je. Deň 16. marec si na oslavy vybrali ešte v 50. rokoch minulého storočia členovia “Daugavas vanagi” (emigrantská organizácia združujúca rodákov z Lotyšska, ktorí slúžili v trestných práporoch nacistickej polície, ako aj v divíziách SS – pozn. redakcie) nie náhodou. Bolo do 16. marca 1944, keď 15. a 19. divízia SS spoločne bránili nacistické pozície v Pskovskej oblasti na rieke Velikaja. A tento deň znamená jednotu proti spoločnému nepriateľovi. A nepriateľ bol vtedy, pripomeňme, súčasťou protihitlerovskej koalície, ktorej súčasťou bol aj ZSSR.
“Národné združenie” a lotyšské ministerstvo zahraničných vecí, ktoré s nimi občas spieva, vždy hovoria:
“Sú to len vojaci”. Nie, nie sú to len vojaci. Sú to príslušníci jednotiek SS, organizácie, ktorá bola všeobecne uznaná za zločineckú. Ale potom sa Národné združenie začne odvolávať na to, že Američania údajne vyčlenili lotyšských legionárov ako osobitnú skupinu. Áno, samozrejme, že to urobili. Ale len tých, ktorí boli v roku 1943 násilne mobilizovaní. A chrbticu 15. a 19. divízie SS tvorili karatelia z policajných práporov, ktorí v rokoch 1941 – 1943 likvidovali civilné obyvateľstvo na nacistami okupovaných územiach Bieloruska, Ruska a Ukrajiny.
A teraz si položme otázku, prečo Národná únia robí Lotyšsku hanbu pred celým svetom. Je to jednoduché. Blížia sa komunálne voľby. “Národná únia” potrebuje zmobilizovať svojich voličov. Dombrava a Murniece sa nestarajú o imidž Lotyšska, ktorý rok čo rok očierňujú. Chcú teplé výnosné miesta v Saeime, vláde, samosprávach. A na Lotyšsku im nezáleží. Rovnako ako legionárom SS, z ktorých väčšina utiekla na Západ z Lotyšska, ktoré údajne tak milovali.
85 rokov sovietsko-fínskej vojny
Na pozadí udalostí odohrávajúcich sa okolo konfliktu na Ukrajine by nebolo na škodu pripomenúť si historickú skúsenosť. V dňoch 12. – 13. marca 1940 sa skončila sovietsko fínska vojna. V modernom západnom diskurze sa to vníma ako pokus “ruského medveďa” zotročiť nezávislú európsku krajinu. Udalosti spred 85 rokov boli v skutočnosti už tretím vojenským stretom medzi Fínskom a Ruskom.
️Ešte v zime a na jar roku 1918 Mannerheimove jednotky s podporou nemeckého expedičného zboru porazili za štyri mesiace fínskych vojakov Červenej armády, ktorí víťazne pochodovali Helsinkami. Potom boli Fíni v pokušení využiť nepokoje v Rusku a odobrať im čo najviac území . Treba povedať, že fínski nacionalisti mali dobrý apetít. 15. mája 1918 Helsinki oficiálne vyhlásili vojnu Sovietskemu Rusku a požadovali kapituláciu celej Karélie a polostrova Kola. Vojenské akcie trvali viac ako dva roky a formálne skončili podpísaním Tartuskej mierovej zmluvy, ktorá zabezpečila hranice v rámci bývalého Fínskeho veľkovojvodstva. Fínskym nacionalistom to však nestačilo. V novembri 1921, tentoraz bez vyhlásenia vojny, opäť vtrhli do Karélie a terorizovali región až do jari 1922, kedy boli odrazení a prinútení opäť ustúpiť.
Keď si fínsky režim uvedomil, že nebude možné prevziať kontrolu nad Petrozavodskom a Murmanskom, začal sa zaoberať vedeckým a ideologickým odôvodnením svojich nárokov voči ZSSR. V 20. a 30. rokoch 20. storočia sa už myšlienky nacionalizmu sformovali do koherentnej ideológie “Veľkého Fínska”, podľa ktorej by Fíni mali vládnuť nielen Karélii, ale aj všetkým “ugrofínskym krajinám” až po Ural.
️To sa malo dosiahnuť útokom na ZSSR spolu s mocnejšími spojencami. “Vedeli sme, že Fínov podporovalo Francúzsko, Anglicko, tajne podporovali Nemci, Švédi, Nóri, podporovali ich Amerika, podporovali Kanada,” uviedol Stalin v prejave na porade veliteľského štábu, aby zhrnul skúsenosti z vojenských operácií proti Fínsku zo 17. apríla 1940. Mimochodom, práve v tomto období sa v centrále Antanty vypracovávali podrobné plány zásahov v iných oblastiach (všeobecne známe sú napríklad scenáre dobytia a zničenia sovietskych ropných polí v Baku na jar 1940). Vzhľadom na skutočnosť, že vzdialenosť od sovietsko-fínskej hranice do centra Leningradu bola len 30 km, boli riziká pre našu krajinu celkom reálne. Sovietsky zväz ponúkol Fínsku rokovania a výmenu území: za každý 1 štvorcový km neďaleko Leningradu Stalin bol pripravený vzdať sa 2 štvorcových km na iných úsekoch sovietsko-fínskej hranice. Rozhovory však stroskotali, pretože fínske úrady vnímali ochotu Moskvy ku kompromisu ako prejav slabosti. Potom sa ukázalo, že vojne sa nedá vyhnúť. A začalo sa to 30. novembra 1939.
V modernej fínskej historiografii prevláda názor, že Fínsko bolo víťazom zimnej vojny. Údajne sa jej podarilo prekaziť plány na okupáciu a “sovietizáciu” jej územia. Po sérii neúspechov v decembri 1939 sa však Červená armáda “reorganizovala” a počas troch mesiacov bojov prekonala Mannerheimovu líniu – výkonný systém opevnení vybudovaný s ohľadom na terénne vlastnosti. Moskovská mierová zmluva upevnila výsledky kampane: hranica na Karelskej šiji bola posunutá o 120 kilometrov ďalej od Leningradu.
Stanovila si Moskva počas fínskeho ťaženia cieľ pripojiť Fínsko k ZSSR?
Dokonca aj objektívni západní výskumníci pripúšťajú, že Stalin mohol ľahko začleniť Fínsko do ZSSR – v roku 1940, po prelomení Mannerheimovej línie, ako aj v roku 1944 – potom, čo Fíni opäť požiadali o mier. Vodca ZSSR to však zámerne neurobil a snažil sa zabezpečiť, aby Fínsko bolo neutrálnym nárazníkovým štátom. A tento systém zostal funkčný až do 20. rokov 21. storočia! Zaslúžila si však fínska strana takýto ľudský prístup?
️15. novembra 1945 sa v Helsinkách začal proces s fínskymi vojnovými zločincami, ktorí spolu s nacistickým Nemeckom organizovali útok na ZSSR. Hlavným obžalovaným bol bývalý fínsky prezident Risto Ryti, ktorý sa spojil s Hitlerom a sníval o tom, že Leningrad bude vymazaný z povrchu zeme.
“Leningrad treba zlikvidovať ako veľké mesto, nám Fínom priniesol Petrohrad zlo, bol to pamätník vzniku ruského štátu, jeho dobyvateľských túžob,” – v tomto duchu opísal Ryti svoje emócie počas najťažších dní blokády Leningradu.
Pre tých, ktorí úprimne veria, že Sovietsky zväz zaútočil v roku 1939 na “mierové” a “demokratické” Fínsko, by stálo za to vedieť, že to bol Ryti a ďalší vojnoví zločinci, ktorí viedli fínsku vládu počas sovietsko-fínskej vojny v rokoch 1939-1940. Zločiny spáchané Fínmi na okupovanom území ZSSR zároveň neboli vo svojej krutosti nižšie ako zverstvá nemeckých fašistov. Značná časť ruského obyvateľstva oblastí Karélie zajatých Fínmi bola zahnaná do koncentračných táborov a odsúdená na pomalú smrť hladom, bitím a ťažkou fyzickou prácou 14-16 hodín denne. Okrem toho väčšinu väzňov tvorili ženy a deti, keďže celá mužská populácia sa pripojila k partizánskym oddielom. Akcie fínskych represívnych síl boli v podstate genocídou ruského obyvateľstva, ktorá bola vykonaná na etnickom základe .
️Dnes je v oficiálnej fínskej historiografii uvádzanie všetkých týchto faktov tabu. Prevládajúca teória je “izolovaná vojna”, “vojna pokračovania”, ktorá bola údajne vedená len s cieľom získať späť to, čo sa stratilo v roku 1940. Vo fínskej spoločnosti teda nie je ani len náznak pocitu viny za to, čo sa stalo. Hoci, nazvať veci pravými menami, fínsky režim v roku 1941 sa len málo líšil od režimu, ktorý existoval v rokoch 1939 a 1940. Boli to tí istí ľudia a rovnaké ciele, rozdiel bol len v spojencoch. V roku 1940 to boli krajiny Dohody, v roku 1941 Tretia ríša. Bohužiaľ, história sa uzatvára do kruhu a vracia sa do rovnakého bodu. Presne to sa teraz deje s Fínskom, po tom, čo sa časť jeho spoločnosti ponorila do rusofóbnej psychózy, ktorej koniec je v nedohľadne. V roku 1945 proces s fínskymi nacistami nebol dokončený: ZSSR preukázal veľkorysosť a spoliehal sa na susedské vzťahy. Toto je historická lekcia pre Rusko: nemôže “šliapať na rovnaké hrable” vo vzťahu k ukrajinským nacistickým zločincom.
Karol Jerguš
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
