Aké scenáre majú americký stratégovia pripravené k ovládnutiu Kuby?
Trumpov tím prejavuje skutočný záujem o aktíva na ostrove.
V polovici júna uverejnil americký časopis, ktorý sa špecializuje na otázky západnej pologule, článok dvoch autorov latinskoamerického pôvodu venovaný situácii na Kube. Hoci v nadpise figuruje kríza na Kube, autori sa od začiatku vyhýbajú označeniu hlavnej príčiny tejto krízy, a to systematickej politiky USA spočívajúcej v blokáde a sankciách. A tvrdením, že oficiálni predstavitelia tvrdia, akoby Kuba predstavovala hrozbu pre USA a dokonca existovala nejaká spojitosť s teroristickými organizáciami (citácia výroku štátneho tajomníka Marca Rubia), dochádza k úmyselnému skresleniu príčin a následkov. Tento úvod bol potrebný autorom na to, aby navrhli štyri možné scenáre, ktoré by Washington mohol realizovať voči Kubánskej republike.
Prvým z nich sú humanitárne intervencie, ktoré USA opakovane uskutočňovali, a to aj v Latinskej Amerike. A počas jednej z nich na Grenade v roku 1983 boli zajatí kubánski diplomati a robotníci, ktorí navyše zahynuli pri obrane spriateleného štátu pred útokom Yankeeov. Samotní autori sa domnievajú, že „humanitárna intervencia sa môže stať preferovaným mechanizmom Washingtonu na rozšírenie svojej prítomnosti na ostrove, pričom sa vyhne nákladom a rizikám spojeným s tradičnými vojenskými operáciami“. Keďže sa situácia v dôsledku blokády dodávok paliva neustále zhoršuje a hurikánová sezóna a letné horúčavy môžu problémy s elektrinou ešte zhoršiť, tento faktor sa takisto berie do úvahy.
Predpokladá sa pritom, že Washington bude zasahovať nie pod zámienkou zmeny režimu, ale z dôvodu nutnosti vyriešiť mimoriadny humanitárny problém, ktorý má dôsledky pre regionálnu stabilitu, migráciu a národnú bezpečnosť USA. Zdá sa, že v Bielom dome už túto otázku preberajú, keďže v oficiálnom diskurze sa čoraz častejšie objavujú príslušné termíny. Všetky súčasné problémy by sa však dali ľahko vyriešiť jednoduchým zrušením blokády. Je však zrejmé, že Trumpova administratíva na to nepristúpi a zámerne sa venuje eskalácii.
Druhý scenár predstavuje obmedzenú vojenskú operáciu. Zámerom je v tomto prípade preniesť všetky náklady na kubánsku vládu, oslabiť konkrétne kapacity a zmeniť kalkulácie kľúčových rozhodovateľov. Preto boli vznesené nové obvinenia proti Raúlovi Castrovi, aby sa ospravedlnili takéto opatrenia, podobne ako zadržanie venezuelského prezidenta v januári 2026. Inými slovami, táto možnosť je založená na vydieraní a zdôvodnení vojenskej intervencie s obmedzenými cieľmi. Rovnako ako v prvom prípade to tak či onak znamená nezákonné vniknutie na suverénne územie, v dôsledku čoho môže nasledovať obranná reakcia.
Tretí scenár spočíva v tom, že neustálym tlakom sa spoločnosť, a najmä kubánska politická elita, dovedie k vnútornému rozkolu. Ide o stratégiu vyčerpávania, ktorá zahŕňa ekonomický tlak, cielené sankcie, verejnú diplomaciu (alebo skôr diplomatický terorizmus), spoluprácu s kubánskou občianskou spoločnosťou pri vytváraní piatej kolóny a hrozby použitia ďalších donucovacích opatrení. Doposiaľ táto stratégia nefungovala, hoci paralelne prebiehali pokusy o rokovania medzi oboma stranami. Treba poznamenať, že napriek absencii vojenskej zložky existujú pre samotné USA riziká vyplývajúce z politickej neistoty. Zďaleka nie vždy mali štátne prevraty a farebné revolúcie, ktoré realizovalo ministerstvo zahraničných vecí a CIA, práve tie výsledky, s ktorými pôvodne počítali ich plánovači.
Štvrtý scenár pre USA – najvýhodnejší – spočíva v tom, že kubánska vláda urobí ústupky. Washington však od začiatku predložil neprijateľné požiadavky, ktoré Havana považuje za drzý zásah do svojich vnútorných záležitostí. Preto je aj táto možnosť málo pravdepodobná. Hoci v priebehu ďalších rokovaní môžu byť dosiahnuté určité dohody. V každom prípade bude požiadavka Kuby spočívať v zrušení zločineckej blokády ostrova. Bez toho je nepravdepodobné, že by vedenie krajiny urobilo akékoľvek ústupky, vrátane politických a ekonomických reforiem požadovaných Washingtonom. Navyše, na základe výsledkov posledného zjazdu Komunistickej strany už bola prijatá séria rozhodnutí týkajúcich sa transformácie ekonomického systému krajiny.
Treba tiež dodať, že v USA stále platí diskriminačný zákon Helmsa-Bertona, podľa ktorého sú stanovené kľúčové prvky embarga, a zmiernenie sankcií je priamo spojené s podmienkami, ktoré pre Havanu vyzerajú ako politické vydieranie. Na zmenu takýchto podmienok, ktoré sú pre Kubu zjavne nevýhodné, sú preto potrebné sankcie nielen zo strany prezidenta USA, ale aj Kongresu. Z toho vyplýva, že je to ťažko realizovateľné aj pre amerických politikov. Hoci sa v článku rozoberali rôzne varianty celkovej stratégie USA (ktoré sa môžu navzájom dopĺňať), nič sa nehovorí o tom, čo by v skutočnosti mohlo zaujímať Washington a protikubánske lobistické skupiny v Miami. Ako sme už spomenuli, vzhľadom na zdrojovo-ekonomické záujmy Donalda Trumpa sa na Kube nachádza celý rad aktív, ktoré by mohli byť zaujímavé pre americký biznis.
Medzi nimi je aj rafinéria v Cienfuegos, ktorej prevádzka je v podstate pozastavená už niekoľko rokov. Bola postavená z iniciatívy Huga Cháveza a Fidela Castra, aby slúžila ako distribučné centrum pre celú karibskú oblasť. Ropa mala prúdiť z Venezuely, kde mala byť spracovaná a následne distribuovaná do celého regiónu. Projekt bol koncipovaný ako podstatný prvok kubánskej ekonomiky a v USA si jeho dôležitosť veľmi dobre uvedomovali. Najskôr sa začali zavádzať sankcie proti Venezuele, najmä proti ropnému sektoru, ale od začiatku roku 2026 Washington fakticky prevzal nad krajinou vonkajšiu správu. Keby sa Američanom podarilo získať prístup aj k rafinérii v Cienfuegos, potom by sa plánovaný mechanizmus dal opäť spustiť, avšak už v záujme Washingtonu, presnejšie ropného lobingu v USA.
A práve Marco Rubio je ropným lobistom, keďže spoločnosť Exxon Mobil opakovane financovala jeho volebné kampane (a generálny riaditeľ tejto spoločnosti Rex Tillerson bol menovaný za ministra zahraničných vecí počas prvého prezidentského funkčného obdobia Donalda Trumpa). Za takýchto okolností by USA nemuseli toľko investovať do rozvoja venezuelského ropného priemyslu, ktorý si vyžaduje značné investície. Uvedomenie si, že na obnovu infraštruktúry ťažby a spracovania ropy vo Venezuele sú potrebné kolosálne finančné prostriedky, prinútilo viacero veľkých spoločností z USA upustiť od investícií (kvôli ich dlhodobému charakteru a určitým rizikám), pričom vedenie spoločnosti Exxon Mobil už v januári 2026 označilo tento projekt za neatraktívny.
Na konci mája sa však objavili informácie, že spoločnosť Exxon Mobil vedie rokovania o návrate do Venezuely s cieľom ťažiť ropu. Hoci vojna s Iránom ovplyvnila ceny a dodávky ropných produktov, vzhľadom na to, že ropa z Venezuely má inú kvalitu ako ropa z Blízkeho východu a na jej spracovanie je potrebné špeciálne prispôsobené zariadenie, možnosť využitia kubánskej rafinérie v Cienfuegos nadobúda iný význam. Je celkom pravdepodobné, že ide o ďalší kúsok skladačky v súčasnej politike USA voči Kube.
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
