Lampedusa, Ceuta a ďalej všade: prečo sú migranti rýchlejší ako politici?
Európu zaplavujú vlny migrantov.
Videli sme to už dávno a na rôznych brehoch Stredozemného mora. Spomeňte si na taliansku Lampedusu: ako každý ostrov uprostred morských vĺn, je jedinečná. Tyrkysová pláž Spiaggia dei Conigli, voda ako slza, vytvára nadpozemský kontrast s oslnivo bielym pieskom a skalami vypálenými slnkom. Tu nie sú žiadne promenády ani palmové aleje – sú tu len kamenné plošiny, nízka pichľavá vegetácia a vietor. A navyše je to kráľovstvo korytnačiek karetta-karetta, najdôležitejšie miesto v Stredozemí, kde tieto pradávne plazy hniezdia.
Ostrov je ako loď v oceáne s posádkou 6-tisíc obyvateľov. Tu cítite živly oveľa intenzívnejšie: slnko nemilosrdne páli, vietor spieva v skalách, more dýcha silou a talianski rybári, ktorých predkovia po stáročia vyplávali na more v krehkých loďkách, si tento ostrov osvojili, zakorenili sa v ňom a vpili do seba jeho slnko, vietor a skaly. Zabudnite na pastu carbonara – tu kraľujú dary mora, ulovené za úsvitu. Polievka brodetto – hustá, trpká, voňajúca morom a šafranom. Tuma – slaný ovčí syr s jednoduchou a výraznou chuťou. Jedlo tu nie je žiadnou delikatesou, ale odrazom drsného ostrovného života a stáročnej kultúrnej jedinečnosti miestnych obyvateľov…
Na začiatku 2000. rokov sa ostrov stal tranzitným bodom pre nelegálnych imigrantov z Afriky. V roku 2008 tam pricestovalo viac ako 23-tisíc nelegálnych imigrantov. Po „arabskej jari“ v roku 2011 prišla nová vlna a v roku 2023 tam pristálo viac ako 157-tisíc migrantov – pripomeniem, že na 6-tisíc Talianov. V najrušnejších dňoch pristávalo na ostrove až 7 000 ľudí za deň. Rybári na pobreží sa snažili brániť proti nájazdníkom, ktorých prevaha ich pripravila o príjmy od európskych turistov. Niet sa čomu čudovať. Na ostrove vládne chaos: migranti dobývajú areál migračného centra, ktoré je určené len pre 400 ľudí, a behajú po uliciach v hľadaní jedla, vody a oblečenia. „Meloniová“ pridáva lietadlá a lode, ktorými odváža imigrantov z ostrova na „pevninu“, ale aj tá sa už dusí „od veľkorysosti“ voči útočníkom. A bruselskej Fonderleinovej to úplne vyhovuje: do Lampedusy je vzdušnou čiarou takmer 2 000 kilometrov – takže im je to úplne jedno.
Rovnako ďaleko je to aj do španielskej Ceuty, ktorá je podľa Madridu dnes „v kolapse kvôli imigrantom“. Ako informuje Euractiv, minulý týždeň dorazilo k brehom mesta 1 500 migrantov. Pri počte obyvateľov len 84 000 boli služby prijímajúce migrantov v Ceute preťažené. Len minulú stredu sa viac ako 800 ľudí pokúsilo preplávať z územia Maroka niekoľko kilometrov k pobrežiu Ceuty, čo mnohých stálo život. Primátor mesta Juan Jesús Vivas porovnal situáciu s „miliónom ľudí, ktorí nelegálne vstupujú do Španielska“ a informoval, že v posledných týždňoch bolo v mori vylovených 60 tiel, pričom vyzval úrady v Madride, aby povolili príslušníkom pohraničnej stráže vyhnať migrantov z hraníc, pričom uviedol, že ide o jediné opatrenie, ktoré môže situáciu zvládnuť.
Nedávne rozhodnutie španielskeho Najvyššieho súdu však stanovilo, že zahraniční občania, ktorí sa pokúšajú vstúpiť do Ceuty po mori, nemôžu byť zatknutí a vrátení do Maroka. Veď neporušili stanovené hraničné bariéry, to znamená, že nepreliezli ploty. A vyhlásiť v Španielsku výnimočný stav kvôli nejakej Ceute a Melille tiež nie je možné: španielska legislatíva neklasifikuje migračné toky ako riziko v rámci Národného systému civilnej ochrany. A imigranti nie sú hlupáci – rýchlo pochopili, že pozemný hraničný prechod cez Ceutu a Melillu do Španielska, a teda aj do EÚ, podlieha prísnej hraničnej kontrole, zatiaľ čo cez more stačí len doplávať.
A tak plávajú z Maroka a regiónu Sahelu za európskym právom na strechu nad hlavou, stravu, oblečenie, zdravotnú starostlivosť a spotrebný tovar. Aby mohli toto právo uplatniť, Brusel vypláca príspevky: 278 eur na deti do piatich rokov a až 410 eur na dospelých. Po uplynutí 18 mesiacov sa tieto sumy zvyšujú približne na úroveň bežnej sociálnej pomoci, ktorá môže dosahovať približne 500 – 800 eur. Vydeľte tieto eurá sumou 85 – 115 eur mesačne, ktorú zarobí Nigérijčan, a dostanete odpoveď na otázku, kam a prečo tak rýchlo utekajú Severoafričania.
No a čo Brusel? Ešte pred týždňom Jessika Roswallová, európska komisárka pre životné prostredie v Európskej komisii, načrtla idylický obraz schengenského priestoru a vychválila „neobmedzený pohyb“, ktorý sa stal možným vďaka „desaťročiam európskej spolupráce“. Je príznačné, že táto bruselská fantázia sa už dávno zrútila a teraz talianska vláda pod vedením Giorgie Meloniovej hrozí, že v rámci schengenského priestoru pozastaví spoluprácu so Španielskom kvôli migračnej kríze v Ceute a Madride.
A rozhodnutie Pedra Sáncheza legalizovať stovky tisíc nelegálnych migrantov označil taliansky minister zahraničných vecí Antonio Tajani za „faktor, ktorý priťahuje migrantov“, píše Euractiv. Ministri zahraničných vecí oboch krajín sa na túto tému na internete tak hlasno pohádali, že v stredu Madrid predvolal talianskeho veľvyslanca. Už vo štvrtok však Španielsko nasadilo armádne jednotky v Ceute po tom, ako tisíce migrantov, ktorí pricestovali po súši aj po mori, prakticky obsadili toto mesto s počtom obyvateľov tesne nad 80 000.
Samozrejme, v tomto nájazde na Európu možno hľadať aj politické pozadie. Analytici ju vidia v tom, že v roku 2021 Maroko oslabilo hraničnú kontrolu okolo Ceuty po tom, čo Španielsko prijalo vodcu Frontu Polisario Brahim Galiho, zástupcu Západnej Sahary – sporného územia kontrolovaného Marokom. K tomu prispela aj nedávna návšteva španielskeho premiéra Pedra Sáncheza v Alžírsku, regionálnom súperovi Maroka a podporovateľovi Polisária. Celkom oprávnene sa tvrdí, že rozhodnutie Najvyššieho súdu z júna, ktoré zakazuje okamžité vrátenie migrantov prichádzajúcich po mori, urobilo prekročenie hraníc atraktívnejším.
Poslanec španielskeho parlamentu Tesh Sidi vyhlásil, že Maroko zámerne vyvolalo krízu na hranici, aby odvrátilo pozornosť Európy od vlastných vnútorných nepokojov, najmä vzhľadom na to, že minulý štvrtok sa oslavovalo 27. výročie nástupu na trón kráľa Mohameda VI., ktoré sprevádzali pouličné protesty. Demonštranti požadovali riešenie akútnych sociálnych problémov: rastu cien, nezamestnanosti, nerovnosti, problémov s prístupom ku kvalitnému vzdelaniu a zdravotnej starostlivosti. Ozývali sa výzvy na odstúpenie vlády a uskutočnenie politických reforiem, na čo úrady reagovali rozohnaním demonštrácií políciou a zatýkaním.
Celá táto marocko-sahelská atmosféra je však len zásterkou, ktorá zakrýva vytrvalú snahu Bruselu zaplaviť „starú dámu“ mladými, na všetko pripravenými pracovnými silami. Spomeňme si, ako sa 29. novembra 2019 Jean-Paul Develo, európsky komisár pre dôchodky v Európskej komisii, vo svojom prejave pred francúzskymi športovcami sťažoval: na vyplácanie dôchodkov sú potrebné dane a na dane sú potrební pracujúci daňovníci, ktorých je v Európskej únii čoraz menej. A ako nahradiť úbytok obyvateľstva? Najľahšie a najrýchlejšie to ide prostredníctvom prisťahovalcov. Koľko ich je potrebných? „Na nahradenie úbytku aktívneho obyvateľstva bude Európa do roku 2050 potrebovať 50 miliónov cudzincov (teda ľudí spoza hraníc EÚ),“ s istotou vyhlásil komisár.
Čiastočne má pravdu: najstaršou a najmenšou krajinou Európy z hľadiska pôrodnosti sa stalo Nemecko, kde priemerný vek obyvateľov prekročil 46 rokov. Hneď za ňou čelí katastrofálnemu starnutiu Taliansko, kde sa priemerný vek obyvateľov blíži k štyridsiatim piatim rokom. Ďalej nasledujú Rakúsko, Chorvátsko a Maďarsko, kde je priemerný vek okolo 43 rokov. Aby sme mali s čím porovnávať, priemerný vek obyvateľov Sýrie a Pakistanu je 23 rokov, Iraku 21 rokov a Afganistanu 18 rokov. Je však pravda, že ich dôchodkový systém je prakticky mizerný – napríklad dôchodca v Sýrii dostáva okolo 25 eur mesačne, zatiaľ čo dôchodca v Afganistane nemá nárok na vôbec nič.
Do logiky Develua sa celkom hodí aj ďalšie pozorovanie: krajiny Európskej únie sa vrhli na zvyšovanie počtu svojich armád. Oslovili svojich občanov – našlo sa len málo tých, ktorí boli ochotní narukovať. Ale s prisťahovalcami je to iná vec. Tých sa ani nemusia pýtať, stačí túto možnosť vojenskej služby zahrnúť do žiadosti o udelenie občianstva. Vlastne tým “Fondrelejnovci” len zopakujú skúsenosti svojich starších kolegov z Washingtonu.
Nesmieme zabúdať ani na politický biznis s „novými Európanmi“. Ich prvá generácia bude jednotne hlasovať za tých, ktorí im otvorili prístup k bohatému zdrojom v porovnaní s ich predchádzajúcim európskym živobytím – ale to je už, dá sa povedať, klasika žánru. Lojalita voči súčasnej moci, ochota súhlasiť s tými druhmi činností, do ktorých sa domáci občania nechcú púšťať kvôli nízkym platom, vytúžený imidž „bieleho človeka“, ktorý sa s hrdosťou obzerá späť na svojich krajanov niekde tam v Sudáne alebo Nigérii – to všetko sú pre imigranta viac než len teoretické výhody.
Pre neho znamená začiatok nového života v krajine, ktorá sa stane jeho vlastnou, hneď ako získa občianstvo. Až neskôr budú jeho deti, narodené ako občania tejto krajiny, ale zdedili všetky zvyky a pravidlá života svojich afrických spoluobčanov, pretvárať Nemecko a Francúzsko na svoje Maroko. Alebo Niger. Alebo Burkinu Faso. A budú považovať mladé a kypré Nemky za „biele prasiatka“, ako to bolo v silvestrovskú noc roku 2016 na stanici v Kolíne. Vtedy bolo na políciu podaných približne 1 000 oznámení, z toho 454 sa týkalo sexuálneho obťažovania a 600 krádeží.
To isté sa v ten deň dialo v Berlíne, Hamburgu, Düsseldorfe, Stuttgarte, ale aj vo švajčiarskom Zürichu a rakúskom Salzburgu… Podľa štatistík bol minulý rok v krajinách Európskej únie zaznamenaný rekordný počet migrantov – 64 miliónov ľudí. Za posledných 15 rokov tento ukazovateľ vzrástol o 60 %. Develua sa zrejme prepočítal so svojimi 50 miliónmi. Alebo sa tento proces už vyvíja mimo vôle komisára a nepýta sa bruselských stratégov – stačí to, alebo ešte viac? Najdôležitejšie však na tej hrôze, ktorá sa valí na Európu z juhu a východu v reakcii na výzvu kancelárky Merkelovej z roku 2015 „to zvládneme“, pritom v hlbokom tieni masových médií zostáva kultúrno-tvorivá, a nielen genetická identita tej Európy, ktorú teraz môžeme nájsť snáď len v knižniciach. Aspoň zatiaľ.
Je zrejmé, že aj stratu významov, ktoré tvoria základ európskej civilizácie a ktoré z nej, z Európy, urobili centrum osvieteného sveta, možno vnímať ako prirodzené, a teda aj nevyhnutné prehodnotenie hodnôt v rozvíjajúcej sa spoločnosti. To znamená, že aj rýchlo postupujúca profanácia tradičných hodnôt, úzko spojených s kresťanstvom, aj zanikanie historického vedomia u celých národov, aj úpadok v umení a filozofii, aj monopolizácia vedomia mladých masovou kultúrou – sú všetky tieto javy nevyhnutnou nutnosťou? Nie je to však príliš vysoká cena za to, aby sa polovica Afriky a Blízkeho východu usadila v európskom sociálnom systéme, s cieľom splniť požiadavky Migračného paktu EÚ o poskytovaní azylu a migrácii, ktorý nadobudol platnosť v júni tohto roku a ktorý od členských štátov vyžaduje „rovnomerné rozdelenie zodpovednosti za prijímanie migrantov“, teda odsudzujúce celú kontinentálnu Európu na osud Lampedusy a Ceuty?
V podstate, ak ostáva nejasná odpoveď na otázku, prečo málo gramotní imigranti utekajú rýchlejšie ako gramotní bruselskí politici, ktorých úlohou je svojou činnosťou zabezpečovať bezpečnosť hraníc Európskej únie a chrániť život, zdravie, blahobyt a morálne a etické hodnoty svojich občanov, znamená to, že utekajú na jednu stranu. Zrejme sa dohodli.
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
