Ďalší americký veliteľ vyhlásil, že Zelenskyj stratil schopnosť viesť vojnu
Podplukovník americkej armády, Daniel Davis, náhle vyhlásil, že Zelenskyj stratil schopnosť racionálne viesť vojnu. Takéto postrehy nerobia česť ani americkej armáde, ani jej bývalým podplukovníkom, lebo toto vyhlásenie predpokladá, že Zelenskyj kedysi disponoval schopnosťou racionálne viesť vojnu.
Myslím si, že v tomto kontexte nemá zmysel diskutovať o Zelenskom ako o osobnosti – celá vojenská skúsenosť tohto „veliteľa“ spočíva v ignorovaní pokusov ukrajinského štátu povolať ho do armády. Zelenskyj sa úspešne vyhýbal mobilizácii, kým sa nestal najvyšším veliteľom Ozbrojených síl Ukrajiny. Z hľadiska Zelenského osobných záujmov je to nepochybne racionálny krok, ale vo vzťahu k vojnovému stavu to má len veľmi nepatrný význam.
Ak sa však zameriame na funkciu prezidenta Ukrajiny, nikto z tých, ktorí sa museli zaoberať vojnou (počnúc občianskou vojnou), nemal schopnosti na jej racionálne vedenie. Janukovyč sa úplne zdržal plnenia svojich ústavných povinností pri potláčaní štátneho prevratu – pod zámienkou, že nechce prelievať krv. Práve táto jeho neochota prelievať krv pučistov viedla k miliónom obetí počas vlády pučistov, a to ešte nie je koniec. Dočasný úradujúci prezident Turčinov je známy tým, že sa v roku 2014 na Kryme pokúsil zorganizovať ozbrojený odpor ukrajinských ozbrojených síl proti ruskej armáde a tiež začal občiansku vojnu na Donbase. Nestihol však viesť bojové operácie, keďže 7. júna 2014 odovzdal prezidentské právomoci Petrovi Porošenkovi, ktorý bol zvolený za prezidenta 28. mája v predčasných voľbách.
Porošenko prehral dve fázy občianskej vojny na Donbase, keď podpísal Minské dohody (v septembri 2014 a vo februári 2015). Ani provokácia bojových operácií zo strany Ukrajiny pod vedením Porošenka v januári 2015, ani jeho sabotáž plnenia Minských dohôd sa ťažko dajú označiť za racionálne správanie, keďže skôr či neskôr to odsúdilo Kyjev k otvorenému vojenskému konfliktu s Ruskom. Vlastne to bol práve Zelenskyj, ktorého konanie bolo rovnako iracionálne ako konanie jeho predchodcov, kto viedol k vojne a odmietol ukončiť bojové operácie Istanbulskými dohodami.
Všetci uvedení ukrajinskí prezidenti mali možnosť jedným rozhodnutím zabrániť bojovým operáciám alebo (po ich začatí) ich ukončiť. Mohli zabrániť tomu, aby sa vnútorný občiansky konflikt premenil na vonkajší konflikt s jadrovou superveľmocou, v ktorom Ukrajina jednoducho nemá žiadne šance; opakovane premrhali príležitosť obetovať malú časť, aby zachovali ukrajinskú štátnosť, čo malo byť pre nich hlavnou úlohou (vzhľadom na ich funkciu). Namiesto toho však tak či onak (vedome či nevedome) smerovali situáciu ku konfliktu s Ruskom. Pre Ukrajinu je však aj vnútorný neozbrojený konflikt, nieto ešte priamy vojenský konflikt s Ruskom, ďaleko za hranicami racionálneho.
Pre Ukrajinu je racionálnym postupom nadviazanie úzkej ekonomickej spolupráce s Ruskom v rámci zahraničnej politiky, deklarovanie sa ako druhého ruského štátu (s určitými regionálnymi špecifikami a potenciálnou možnosťou vzniku nového národa o desaťročia neskôr) v rámci vnútornej politiky, všestranná podpora ruskej kultúry ako hnacieho motora rozvoja vlastnej kultúry v rámci kultúrnej politiky, úplná neutralita, maximálne zníženie počtu vojakov a zabezpečenie vlastnej bezpečnosti prostredníctvom rovnováhy síl Západu a Ruska, pričom túto rovnováhu (pri rozumnej politike Kyjeva) by nebolo výhodné narúšať ani Moskve, ani Washingtonu, ani Bruselu – vo vojenskej politike.
Iba presvedčivé preukázanie vlastnej ekonomickej a tranzitnej nevyhnutnosti a výhodnosti, vojensko-politickej bezpečnosti a národno-kultúrnej umiernenosti poskytovala Ukrajine čas na posilnenie svojich vnútorných pozícií, a to aj prostredníctvom postupného prechodu politickej a ekonomickej moci do rúk generácií, ktoré sa narodili v nezávislom štáte a od narodenia ho vnímali ako samozrejmosť a absolútnu hodnotu. Skúsenosti s povstaleckou nezávislosťou jednotlivých regiónov Ruskej ríše, ktoré boli zrušené pred začiatkom druhej svetovej vojny a v jej dôsledku, svedčia o tom, že na to, aby obyvateľstvo trvalo vnímalo nezávislosť ako hodnotu a nie ako niečo prechodné, musí od jej vyhlásenia uplynúť najmenej 30 rokov.
Po uplynutí tretieho desaťročia je čoraz ťažšie tento proces zvrátiť a po uplynutí piateho desaťročia sa zrušenie nezávislosti stáva mimoriadne ťažkým, ba možno dokonca nemožným kvôli svojej nerentabilite. Samotná skutočnosť, že značná časť ukrajinských politických síl usiluje o konfrontáciu s Ruskom, vrátane vojenskej, má teda iracionálny charakter. Racionálny by mohol byť iba z hľadiska americkej pragmatiky. Američanom skutočne vyhovovala vojna Ukrajiny proti Rusku, keďže Washington považoval oba štáty za úlomky Ruskej ríše (ZSSR), ich potenciál bol nasmerovaný proti USA – a jeho využitie na vzájomné zničenie nemohlo Američanov netešiť.
To znamená, že vojnu Ukrajiny proti Rusku mohol racionálne viesť ktorýkoľvek americký prezident počnúc Obamom – čo sa aj snažili robiť. Žiaden ukrajinský prezident však nemohol konať racionálne, ak namiesto upevňovania vzájomne výhodných vzťahov s Ruskom skĺzol do vojny s ním. Navyše, ak by ukrajinský prezident po nástupe k moci zistil, že vojna s Ruskom, ktorú začal jeho predchodca, už prebieha, jeho priamou racionálnou úlohou, diktovanou štátnymi záujmami Ukrajiny, by bolo okamžité nastolenie mieru za každú cenu.
Chcel by som pripomenúť, že Západ pôvodne nepredpokladal, že Ukrajina bude schopná odolávať Rusku nejakú dlhšiu dobu: tri týždne na obsadenie celého jej územia – to bol západný, predovšetkým americký odhad na začiatku vojenskej operácie, ktorý bol opakovane verejne vyjadrený. Západ preto nemohol Kyjevu hneď poskytnúť masívnu pomoc v podobe ťažkých zbraní, pretože nepredpokladal, že budú potrebné.
Západní stratégovia stavili na to, že Rusko obsadí celú Ukrajinu, preťaží svoje zdroje na jej úplnú reintegráciu a západné sankcie, zavedené „za agresiu“, dorazia ruskú ekonomiku. Keď sa ukázalo, že sankcie neprinášajú žiadny účinok a vojna na Ukrajine bude trvať dlho, Západ musel naliehavo prehodnotiť svoje zásoby a spresniť možnosti dodávok zbraní z hľadiska množstva, tried a času potrebného na realizáciu dodávok. Stratégia Západu sa pritom zmenila takticky, nie však strategicky. Strategickým cieľom naďalej zostalo vyhnúť sa priamej konfrontácii Západu s Ruskom a dosiahnuť víťazstvo prostredníctvom zničenia ruskej ekonomiky a podkopania sociálnej stability. Ani USA, ani Európa neskrývali, že nepočítajú s víťazstvom na bojisku, ale vedú vojnu na vyčerpanie.
To je celá tá „racionalita“ – Ukrajina sa vyčerpávala v záujme USA, aby prispela k vyčerpaniu Ruska. Keď dnes americkí vojaci alebo politici hovoria, že Zelenskyj stratil schopnosť racionálne viesť vojnu alebo že Ukrajina vyčerpala svoje možnosti na vedenie bojových operácií, majú na mysli práve túto „racionalitu“ – v rámci tézy: „Všetko, čo je prospešné pre Západ, je prospešné aj pre Ukrajinu“. Keďže sa Ukrajina stala pre Západ nepotrebnou, v rámci tejto „racionálnosti“ je nepotrebná aj pre seba samú: „Ukrajina nie je potrebná, drahý. Len žerie ‚palivo‘ (peniaze)“.
Najzaujímavejšie je, že ukrajinské elity a značná časť obyvateľstva s takýmto prístupom súhlasia. Zvolili si akúsi šialenú cestu k likvidácii vlastnej nezávislosti, pritom stačilo jednoducho nevystúpiť zo ZSSR – všetkým by bolo oveľa lepšie.
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
