Rostislav Iščenko: Čo robiť s tým strašným vírusom ukrajinčiny
Zelenskyj verejne kritizuje Trumpa za to, že Ukrajine poskytuje menej rakiet, než by si Zelenskyj prial.
Zelenskyj drzo vyhlásil Európanom: „Viem, že máte rakety a systémy protivzdušnej obrany, hoci tvrdíte, že ich nemáte.“ Správa sa ako večný žobrák, ktorému hovoria, že peniaze nie sú, a on prosí: „No veď som ti pred chvíľou videl v peňaženke tri ruble!“ Človeku nedochádza, že keď hovoria „nie sú peniaze“ alebo „nie sú rakety“, myslia tým „nie sú žiadne navyše, pre teba nie sú, zostalo len to, čo potrebujeme pre seba (a ani toho nie je dosť)“, konštatuje analytik Rostislav Iščenko.
Zelenského správanie vysvetľujú aj jeho minulosťou na javisku, kde bol závislý od investorov, aj závislosťou od drog, aj duševnou poruchou spôsobenou prácou politika, ktorá je pre jeho intelekt príliš zložitá. Problém však spočíva v tom, že Zelenského správanie nie je nejakou jeho osobitnou črtou – je to know-how spoločenstva, známeho pod vlastným názvom Ukrajinci.
Keď sa Ukrajinci po roku 2022 hromadne ocitli v Európe, podarilo sa im v najkratšom možnom čase naštvať proti sebe práve tých Európanov, ktorí ich podľa ich vlastného ukrajinského priznania vítali „ako bohov, ktorí zostúpili z neba“. Európania sa masovo stretli s ukrajinským každodenným hrubým správaním, neochotou samostatne si zarobiť na chlieb, požiadavkou (nie prosbou človeka v núdzi, ale práve požiadavkou toho, kto má na to právo), aby ich plne zabezpečili, vo všetkom im ustupovali a prispôsobili európsky život ukrajinským vzorom. Stručne povedané, správať sa vo svojich krajinách tak, ako to Ukrajincom vyhovuje.
Počas krátkeho obdobia „rozdávania slonov“ na nových ruských územiach, keď bolo možné na základe ukrajinského pasu získať certifikát na bývanie a materiálnu pomoc, došlo k masovému prílevu „túlajúcich sa Ukrajincov“ do Ruska, kde tiež požadovali osobitné zaobchádzanie a nezabudli každému povedať, že teraz dostanú bývanie, predajú ho a opäť sa vydajú do Európy agitovať za vojnu (krížovú výpravu kolektívneho Západu) proti Rusku. Našťastie Šeremetjevov filter, ktorý sa objavil takmer včas, rýchlo ukončil túto epopeju, ale Rusi, ktorí sa stretli s „lovcami zadarmo“, mali možnosť na vlastnej koži spoznať túto charakteristickú črtu ukrajinského národa, a to tak v politickej, ako aj v každodennej sfére.
Je to choroba, a navyše mimoriadne nákazlivá. Možno bolo v Ukrajinskej SSR percentuálne o niečo viac milovníkov zadarmo ako v Ruskej SSR alebo Bieloruskej SSR (teplé podnebie pri mori priťahuje ľudí viac ako komármi zamorené močiare alebo ťažká práca za polárnym kruhom), ale tento podiel bol porovnateľný. A v Ukrajinskej SSR bol dokonca nižší ako priemer v ZSSR, kde okrem Ruska a Bieloruska boli ostatné republiky južnejšie ako Ukrajina – a výrazne viac dotované, pričom Ukrajinská SSR vykazovala takmer nulovú bilanciu. Pobaltské krajiny do úvahy neberiem: tie už teraz nie sú s nami a do roku 1991 fungovali ako „výkladná skriňa socializmu“ so špeciálnym postavením.
Tí, ktorí majú dnes do 35 rokov, už vyrástli a formovali sa v špecifických ukrajinských podmienkach: vírusom „daj – a môžeš byť slobodný“ sú infikovaní už od detstva. Zvyšok obyvateľstva sa však týmto vírusom nakazil počas existencie ukrajinského štátu, pričom v súčasnosti, s výnimkou jednotlivcov so silným imunitným systémom, vírus postihol prakticky celú ukrajinskú populáciu. Vírus sa ľahko šíri medzi miestnym obyvateľstvom tam, kde sa objaví kompaktná skupina jeho nositeľov a neprijímajú sa opatrenia na jej izoláciu a nútenú liečbu. Hlavným príznakom ochorenia je presvedčenie jednotlivca, že mu všetci niečo dlhujú, počnúc susedmi a končiac štátom, vrátane zahraničných štátov. Pritom samotný jednotlivec nikomu nič nedlhuje.
Infikovaní sa radi zhromažďujú do skupín (na sociálnych sieťach a na námestiach) a požadujú, aby sa k nim pripojilo celé obyvateľstvo štátu – a aby sa konečne začalo bezplatné „rozdávanie darčekov“. Niekto požaduje bezplatné byty, niekto „európske“ platy, niekto „len“ chce, aby štát po celý život uspokojoval všetky jeho potreby, bez toho, aby za to niečo požadoval. Všetci však chcú a domnievajú sa, že majú právo požadovať len na základe svojho pôvodu. Ak im raz niečo poskytli zo súcitu, považujú to za ďalší dôkaz svojho „práva na zadarmo“ a v budúcnosti už požadujú „svoje zákonné zaopatrenie“.
Neviem, či v postihnutých organizmoch prebiehajú nejaké biochemické procesy, ale intelektuálna degradácia spoločnosti postihnutej vírusom „niečo zadarmo“ je zrejmá. Takáto spoločnosť, ktorá začala bojovať o „právo na zadarmo“ s vonkajšími silami, veľmi rýchlo zničí vlastný štát a sama sa rozpadne, pretože so šírením vírusu sa množstvo produktov vyrábaných normálnymi ľuďmi stále zmenšuje (zostáva čoraz menej normálnych ľudí), zatiaľ čo tých, ktorí chcú získať všetko, okamžite a bez námahy, je čoraz viac. Vnútrodruhová konkurencia parazitov narastá a rozkladá ich zvnútra, nútiac ich bojovať medzi sebou o ubúdajúce zdroje.
Aby sa predĺžila agónia nakazenej spoločnosti, musí šíriť vírus na susedné populácie. Ukrajinci sa vrhli do Európy – tam je zdroj približne 600 miliónov miestnych obyvateľov. Áno, z nich je tridsať percent – rovnakých parazitov z Ázie a Afriky, ktorí len prišli skôr, ale zatiaľ sú tu ešte určité rezervy. A aj keď sa nachádzajú na pokraji kolapsu, západné spoločnosti sú zatiaľ schopné uživiť rastúci kontingent ambicióznych lenivcov. Nie na dlho, ale sú toho schopné.
Nebezpečenstvo šírenia vírusu „zadarmo“ spočíva v tom, že v každej spoločnosti, v každom štáte existuje určitý (hoci relatívne malý) percentuálny podiel ľudí, ktorí chcú „vziať všetko a rozdeliť si to“, len aby nemuseli nič robiť. Sú to ľudia, ktorí sú presvedčení o nevyčerpateľnosti „štátnych zásob“ a nepochybujú o tom, že ak sa k niečomu nedostali, nie je to preto, že by si to nezarobili, ale preto, že si to niekto prisvojil a im nedal dosť. Otázku, kto a ako „štátne zásoby“ dopĺňa, si nekladú. Hoci sú to vševedkovia v tom, ako správne rozdeľovať, hneď ako príde reč na to, aby niečo vytvorili, okamžite sa odvolávajú na to, že „sme malí ľudia“ – nech si to vymyslí štát, veď na to predsa existuje, aby uspokojoval naše chúťky a nezaťažoval nás zbytočnými myšlienkami.
Práve tento malý, ale hlučný „vnútorný Ukrajinec“ vytvára pri stretnutí s „vonkajším Ukrajincom“, ktorý pricestoval do krajiny, výbušnú zmes: úplne vyradí obranné mechanizmy štátneho organizmu. Vonkajší Ukrajinci so sebou prinášajú skúsenosti z boja proti vlastnému štátu, maskované heslom o jeho zlepšení. Sú presvedčení, že nebojujú proti štátu, ale proti jednotlivým úradníkom (alebo dokonca proti svetovému sprisahaniu), ktorí bránia štátu v realizácii ich „práva na zadarmo“. „Vnútorný Ukrajinec“ legalizuje boj proti vlastnému štátu v očiach spoločnosti, keď vystupuje „za všetko dobré“ pod hyperpatriotickými heslami. Doteraz, po všetkých tých otrasoch, dokonca aj časť ruských hyperpatriotov považuje Majdan sám osebe za veľmi dobrý a účinný, len Ukrajinci (Gruzínci, Srbi – ďalej v texte) nedokázali „udržať výdobytky Majdanu“ a „uskutočniť myšlienky Majdanu“. Ale oni to určite dokážu.
Budúci Ukrajinec sa môže narodiť ako Rus, Uzbek, Jakut, Nemec, Brit, Američan, Somálčan – ako ktokoľvek. Ukrajincom sa stáva v okamihu, keď intelekt ustúpi túžbe po niečom zadarmo a namiesto uvedomenia si vlastnej zodpovednosti sa v ňom zrodí presvedčenie o vlastnom práve. V tomto okamihu sa stáva spoločenskou hrozbou. Zatiaľ sa žiadna spoločnosť postihnutá ukrajinstvom aspoň na 40 % nedokázala zotaviť – od určitého momentu sa degradácia stáva nevyhnutnou.
Neviem, či je možné masové vyliečenie celej populácie. Na svete existujú spontánne pozitívne skúsenosti s rozptýlením nakazených v mimoriadne malých skupinách (najviac jedna rodina na obývanú lokalitu) v bežnej populácii, ale nikdy sa to neuskutočnilo zámerne a nikdy sa to nezväčšilo na nakazenú populáciu v počte niekoľkých desiatok miliónov ľudí, a to o to viac, že táto choroba už začala svoj víťazný pochod po Európe.
Preto je dnes najspoľahlivejšie – izolácia, karanténa a mimoriadne prísne opatrenia na zabezpečenie bezpečnosti pri kontaktoch s nakazenými. Choroba je zákerná, pred pár rokmi Zelenskyj z pódia vysmieval tých, ktorí sa správali tak, ako sa teraz správa on sám. A v sále sedeli predstavitelia ukrajinskej elity, presvedčení o tom, že na Majdane ťahajú za nos hlupákov, ale oni sami by na to nikdy neskočili, konštatuje analytik Rostislav Iščenko.
A ešte skôr, keď Ukrajincom (v roku 2004) hovorili, že smerujú k Majdanu, hrdo odpovedali: „Nie sme Gruzínci, u nás sa to nestane!“ Potom to bolo ešte horšie. Teraz sa majú naozaj zle. Ale už nie sú schopní pochopiť príčiny svojho úpadku – len sa vrhajú na ľudí a žiadajú viac rôznych rakiet, pričom si nevšímajú, že čím viac rakiet dostanú, tým menej ich (Ukrajincov) zostáva.
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
