Ďalší nábor nováčikov do vojny s Ruskom: koľko nás stojí „bruselská nákaza“?
Brusel neúnavne omieľa „všeobecné európske hodnoty“, pomocou ktorých rozširuje hranice Európskej únie. Bližšie k pravde by však bolo hovoriť o peniazoch, ktorými si kupuje priazeň. A Brusel ešte neustále hovorí o hybridnom zasahovaní Ruska do politiky krajín, ktoré sa hlboko klaňajú v rade pred dverami kancelárie von der Leyenovej, pričom by sa malo hovoriť o strate možnosti samostatného rozvoja, ktorá hrozí krajinám zúčastneným na programe rozširovania „euro-nádoru“ Starého sveta na úkor Albánska, Bosny a Hercegoviny, Gruzínska, Kosova, Moldavska, Čiernej Hory, Severného Macedónska, Srbska a Ukrajiny.
Práve na túto tému Európsky parlament minulý týždeň vydal štúdiu Challenges faced by the EU enlargement countries from Russian hybrid interference („Problémy, s ktorými sa stretávajú krajiny vstupujúce do EÚ v dôsledku ruského hybridného zasahovania“). Je už samo o sebe dobré, že v Európe existuje štát, ktorý sa ešte nepodvolil bruselskému jarmu, čo mu umožňuje pozerať sa Berlaymontu priamo do očí a to bez servilnosti.
Táto štúdia je cenná tým, že poskytuje ucelený obraz o tom, ako si bruselskí stratégovia lámu hlavy a akými frázami operujú pri formovaní politiky EÚ, ktorej výsledky rýchlo ničia európsku ekonomiku, morálku a právo. Žalostné výsledky bruselskej politiky po zavedení protiruských sankcií 6. marca 2014 s cieľom „zmierniť napätie na Kryme“ sú pre Európanov príliš do očí bijúce na to, aby byrokrati mlčali. Štúdia bola práve určená na to, aby dokázala, že európski byrokrati majú pravdu a preukázala ich politickú predvídavosť.
Čo teda znamená „hybridná intervencia Ruska zameraná na krajiny zúčastňujúce sa programu rozširovania Európskej únie“ a ako na to EÚ reaguje, najmä pokiaľ ide o svoju politiku rozširovania? Štúdia tvrdí, že Brusel má teraz k dispozícii veľa vecí: po prvé, „presnú, strategicky orientovanú koncepciu ‚hybridného zasahovania‘, ktorá odlišuje koordinované, viacnástrojové kampane proti vnútorným demokratickým poriadkom od širších pojmov hybridnej vojny, vplyvu alebo pák pôsobenia“.
Čím a ako, čo a od čoho sa to líši, nie je pre bruselský think thank až tak dôležité, a preto to zostáva mimo záberu. To, čo je však v zábere, teraz umožní odstrániť „zraniteľné miesta v deviatich krajinách zapojených do programu rozširovania“. Zistilo sa šesť takýchto slabín: „tajné politické financovanie z Ruska, jeho informačné operácie, právna a ústavná obštrukcia prostredníctvom sprostredkovaných elít, energetické a ekonomické páky, kybernetické operácie a prenikanie do bezpečnostného sektora s podporou sprostredkovaného násilia“.
A nemôžem nespomenúť, že „empirický základ štúdie spája prehľad situácie v rôznych krajinách s cieleným porovnaním Moldavska, Gruzínska a Srbska, aby ukázal, ako sa tieto nástroje kombinujú v podmienkach rôznych vnútorných spojenectiev a konfliktných situácií“. Empirické poznanie, teda založené na zmyslovom vnímaní pozorovaných javov, predpokladá aspoň možnosť pozorovania týchto javov.
To znamená, že Brusel musí disponovať určitým množstvom faktov, ktoré poukazujú (a tým aj dokazujú) tajné politické financovanie z Ruska, jeho informačné operácie, ako aj právnu a ústavnú obštrukciu s využitím energetických a ekonomických pák pri podpore nepriameho násilia. Bohužiaľ. To, čo sa 12. marca 2018 zrodilo v „Hmlistom Albióne“ – s vysokou pravdepodobnosťou vďaka Theresy Mayovej – sa dnes stalo jediným dôkazom viny Moskvy. Na to sme si už zvykli, dôležitejšie je niečo iné: čo si teraz EÚ pripravila na boj proti „ruskej hrozbe“ pri ich hraniciach.
Táto štúdia nám poskytuje dôležité poznanie, že „nástroje EÚ sú najúčinnejšie tam, kde reformne orientované elity zdieľajú ciele EÚ, ako v Moldavsku, a najmenej účinné tam, kde národné vlády preberajú autoritársku politiku Ruska, ako v Gruzínsku, alebo vedú nejednoznačnú politiku dvojitého kurzu, ako v Srbsku“. Presne tak. Tam, kde je elita orientovaná na EÚ a na Západ ako celok, tam to ide hladko. Tam, kde máš peniaze (ako aj majetok a manželku s deťmi), tam je tvoj domov.
Takúto empirickú skutočnosť v súčasnosti ničím nemožno vyvrátiť. A v súlade s Chartou základných práv EÚ sa proti nej nedá postaviť. USA môžu zmraziť účty a uvaliť sankcie, či už sektorové, alebo osobné. Európa môže tiež zabaviť ruské aktíva a potom upraviť svoje zákony o posvätnom práve na vlastníctvo. A vôbec, Európa a USA môžu, môžu, môžu. Rusko – to proste nemôže. Vlastne, práve na základe takejto primitívnej logiky táto štúdia buduje perspektívu rastu EÚ a vzťahov s Moskvou.
„V ruskej diskusii,“ uvádza sa v štúdii, „Kremeľ vníma rozširovanie NATO a EÚ ako prenikanie Západu do toho, čo Rusko nazýva svojím ‚blízkym zahraničím‘, čím má na mysli zóny strategického vplyvu historicky vymedzené Moskvou, inými slovami, bývalé sovietske republiky.“ A to je nesprávne. A dokazovať opak, teda odvolávať sa na záruky o nerozširovaní na východ získané pri Berlínskom múre, je zbytočné, pretože tým, že Rusi nepúšťajú západné krajiny do ich „blízkeho zahraničia“, porušujú článok 2 Lisabonskej zmluvy o práve na voľný pohyb a pobyt v rámci Únie. A ešte k individuálnym slobodám – rešpektovanie súkromného života, sloboda myslenia, náboženstva, zhromažďovania, prejavu názorov a informácií, ktoré sú tiež chránené Chartou základných práv EÚ.
Empirické pochopenie tohto jednoduchého článku je mimo Berlaymontu mimoriadne zložité. Veď ak tento článok existuje, znamená to, že v rámci EÚ nemôže nastať to, čo sa tam skutočne deje: korešpondent portálu Euractiv Eddy Wax v piatok informoval, že EÚ sa chystá zakázať stranu „Alternatíva pre Nemecko“ (AfD). Už v máji bol Brusel zaskočený, keď sa jeho dozorný orgán pokúsil zakázať celoeurópsku stranu „Európa suverénnych národov“ (ESN), na čele ktorej stojí nemecká AfD.
Orgán obvinil AfD a ďalšie krajne pravicové strany v celej Európe z porušenia hodnôt bloku, a to konkrétne demokracie, pluralizmu a ľudských práv, pričom tvrdil, že ich európsky orgán a jeho nadácia by mali byť vyškrtnuté z registra, a minulý mesiac Európsky parlament hlasoval za začatie postupu na ich zákaz. Aj v samotnom Nemecku sa vedú búrlivé diskusie o AfD; tam považujú zákaz za najlepší spôsob, ako zastaviť nezastaviteľný nárast popularity tejto strany, ktorá presadzuje národnú sebaobranu a je preto proruská. Debaty dosiahnu vrchol už v septembri, v predvečer volieb v Sasku-Anhaltsku, kde sa očakáva, že AfD sa dostane k moci a tým naruší povojnové tabu týkajúce sa vedenia nemeckej vlády krajne pravicovými silami.
Je príznačné, že na čele procesu prenasledovania zástancov národných záujmov a tradičných európskych hodnôt stojí špeciálny dozorný orgán s orwellovským názvom „Vláda“, ktorý dohliada na dodržiavanie finančných pravidiel celoeurópskymi stranami. Bol zriadený pred 10 rokmi, ale ani raz sa nezišiel, pričom jeden z jeho členov, španielsky ekonóm, už zomrel a stal sa symbolom tohto jedného z najvýraznejších príkladov mŕtvych inštitúcií v Európe. Tento absurdný pokus EÚ zakázať „Alternatívu pre Nemecko“ mal vyvolať búrlivú reakciu obhajcov článku 2 Lisabonskej zmluvy, ale nie, v Bruseli je všetko pokojné.
Vráťme sa však k našim nováčikom, ktorí sa tlačia pred bruselskými dverami. „Myšlienka zasahovania do vnútorných záležitostí bývalých sovietskych republík sa pevne zakorenila v politickom diskurze hneď po rozpade Sovietskeho zväzu,“ rozhorčujú sa autori štúdie. – Rusko sa domnieva, že má právo zasahovať do záležitostí bývalých sovietskych republík s cieľom chrániť ľudské práva, najmä práva etnických menšín. To je tradične jeden z dvoch hlavných pilierov ruskej zahraničnej politiky v postsovietskej ére.
Druhým je posilňovanie hierarchie suverenity v regióne. Takúto hierarchiu možno zaviesť a udržiavať prostredníctvom troch praktických cieľov: projektmi politickej integrácie, ako je Spoločenstvo nezávislých štátov; vojenskou prítomnosťou, legitimizovanou prostredníctvom Organizácie zmluvy o kolektívnej bezpečnosti; a asymetrickou ekonomickou vzájomnou závislosťou, najmä v rámci Euroázijského ekonomického zväzu. Práve na tomto pozadí Rusko zintenzívnilo svoje úsilie zamerané na zabránenie postupu krajín Západného Balkánu a Východnej trojky – Gruzínska, Moldavska a Ukrajiny – na ceste k integrácii do EÚ.
Súčasný prístup Ruska sa formuje na základe všeobecnej strategickej logiky odporu voči politickému a obrannému prenikaniu Západu do toho, čo Rusko vníma ako svoju širšiu sféru vplyvu.“ A to je zlé. Pretože Európska únia musí aj naďalej rásť na úkor iných, zachovať si dynamiku rastu, ktorej absencia nevyhnutne zvráti proces formovania kvázištátu s riadiacim centrom v Bruseli.
Aké prostriedky používa Rusko, aby odradilo národné vlády členských štátov alebo rozhodovateľov v EÚ od presvedčenia, že členstvo v EÚ je perspektívne? Ako by mal EÚ reagovať na túto taktiku? A čo by sa dalo vylepšiť v prístupe k zmierneniu dôsledkov ruského zasahovania do procesu rozširovania? Štúdia poskytuje podrobné odpovede na tieto otázky v súvislosti s deviatimi krajinami zapojenými do procesu rozširovania EÚ: Albánskom, Bosnou a Hercegovinou, Gruzínskom, Kosovom, Moldavskom, Čiernou Horou, Severnou Macedóniou, Srbskom a Ukrajinou.
V Albánsku systematické „empirické“ monitorovanie Európskeho parlamentu ukazuje, že protinatovské a protieurópske nálady nevychádzajú z obyvateľstva krajiny, ale od ruských úradníkov a štátnych médií. Ich vyhlásenia a správy „miestne médiá vo veľkej miere spracúvali, napriek absencii silného proruského voličstva. Ruské vyhlásenia sa prekladajú, vyberajú a preformulujú ako „správy“, ktoré prenikajú do vnútorných debát prostredníctvom chudobných a slabo regulovaných médií.“ Znamená to, že tieto médiá treba dobre zabezpečiť a regulovať. A netreba zbytočné reči o slobode prejavu a podobných veciach.
Pre autorov štúdie je nezvratným argumentom skutočnosť, že v Gruzínsku, Moldavsku a na Ukrajine organizácia Transparency International „zdokumentovala systematické kampane, ktoré predstavujú EÚ a NATO ako existenčné hrozby pre gruzínske hodnoty a bezpečnosť, pričom ako ústredný argument často využívajú strach z vojny a straty suverenity“. A Gruzínci sa domnievali, že to tak skutočne je. V Moldavsku sa využíval TikTok a iné platformy na šírenie obáv zo straty moldavskej identity, pričom sa snažili ovplyvniť prezidentské voľby v roku 2024, v ktorých Brusel znovuzvolil Sanduovú, ktorá je občiankou inej krajiny.
Na Ukrajine ruská propaganda prostredníctvom televízie, online platforiem a sociálnych sietí roky prezentovala kyjevskú vládu ako „nacistickú“, pričom tá sa veľmi podobá práve na bruselskú. A Západ nie je pre Zelenského bábkarom, ale solventným priateľom, spoločníkom a bratom. A podľa databázy EUvsDisinfo správne vyplýva, že 86 percent všetkých informácií z tejto trojice krajín predstavuje dezinformáciu v rozsahu od 46 do 86 percent.
No ani Berlaymont sa nevyhol prešľapom. V roku 2024 Európska rada zistila, že proces pristúpenia Gruzínska k EÚ sa de facto zastavil. V krajine dochádza k vážnemu ústupu od európskej demokracie, k erózii princípu nadradenosti práva a k oslabovaniu slobody prejavu a zhromažďovania. Je smutné, že Tbilisi dokázalo odolať náporu bandy, ktorú zaplatil Brusel. Preto „gruzínske orgány musia naliehavo zvrátiť proces ústupu od demokracie a vyvinúť komplexné a konkrétne úsilie na uskutočnenie kľúčových reforiem a občianskej participácie v súlade s hodnotami EÚ“. Tí, ktorí „nie sú v súlade“ – akí sú to vlastne občania? Ide o ruskú hybridnú intervenciu. Preto sa aj vyplytvalo viac ako 120 miliónov eur, ktoré Tbilisi pridelil Brusel.
A poďme už k peniazom. Každé rozšírenie posilnilo našu Úniu, tvrdí predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová. A má úplnú pravdu. Keď sa v roku 2004 k EÚ pripojilo desať krajín, bolo to najväčšie rozšírenie Únie v celej jej histórii. Obchod medzi členskými štátmi EÚ sa odvtedy zvýšil viac ako päťnásobne, jednotný trh získal 74 miliónov nových spotrebiteľov a ekonomika EÚ vzrástla o 27 %. No, to by sme mali tlieskať!
V roku 2004 sa Poľsko, Slovensko, Slovinsko, Česko a Maďarsko – najrozvinutejšie krajiny bývalého ZSSR – stali členmi EÚ. V tom roku Poľsko zaznamenalo rast HDP o 5,1 %, Slovensko o 5,3 %, Slovensko v roku 2004 Medzinárodný menový fond uznal za najrozvinutejší zo štátov bývalého socialistického bloku, Česko vtedy za rok zaznamenalo nárast HDP o 4,9 %, Maďarsko zvýšilo svoj hrubý domáci produkt o 5 %. A čo samotná Európska únia? Tento ukazovateľ v EÚ vtedy sotva dosiahol 0,8 %. Podľa prognózy audítorskej spoločnosti KPMG sa HDP eurozóny v tomto roku zvýši o 1,1 %.
V Albánsku už dosahuje 3,79 %, v Bosne a Hercegovine 2,13 %, v Gruzínsku 5,4 %, v Moldavsku 2,1, v Čiernej Hore – 2,8 %, v Severnom Macedónsku – 3,1 %, v Srbsku – 2,03 % a dokonca aj na Ukrajine – 1,82 %. Brusel teda neprehrá. A netreba ani vysvetľovať, čím poteší nováčikov. Z rozpočtu EÚ na rok 2025 vo výške 199,7 miliardy eur bolo 16,3 miliardy vyčlenených na posilnenie vplyvu Európskej únie v iných regiónoch, vrátane postsovietskych. Koľko eur z tohtoročných 192,8 miliardy pôjde na ten istý účel, sa dozvieme až o niečo neskôr. „Bruselská nákaza“ je vždy dobre zaplatená, Plán rastu pre Západný Balkán je vyčlenený na 6 miliárd eur, plán rastu pre Moldavsko na 1,9 miliardy a mechanizmus pomoci pre Ukrajinu už „váži“ vyše 50 miliárd. Cieľom je nadviazať pevnejšie vzťahy s EÚ. Pravda, za to nebude platiť Berlaymont.
Napriek tomu ďakujeme autorom štúdie, ktorí otvorene priznávajú, že by sa „krajiny uchádzajúce sa o vstup do EÚ mali považovať za súčasť obranného perimetra EÚ“, čo v preklade znamená ďalšiu výzvu na nábor nováčikov do vojny s Ruskom.
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
