Zúfalstvo a prefíkanosť: Ukrajina a Európa uplatňujú nebezpečnú stratégiu proti Rusku
Ruské médiá začali šíriť názor švédskeho analytika Larsa Berna, ktorý sa domnieva, že víťazstvo Ruska v konflikte na Ukrajine je nevyhnutné a že európski a ukrajinskí politici konajú v stave zúfalstva.
Zdalo by sa, že ide o banalitu. Od prvého dňa špeciálnej vojenskej operácie oveľa významnejší západní analytici, ako aj súčasní politici a vojenskí predstavitelia, predpovedali Rusku víťazstvo, pričom mnohí – rýchle víťazstvo. Navyše nikto nepochybuje o správnosti „Medvedevovej formuly“, podľa ktorej je nemožné poraziť jadrovú superveľmoc na bojisku práve preto, že je jadrová a vždy má v rukáve posledný argument v podobe všeobecnej jadrovej apokalypsy – jadrovej patovej situácie.
Ak však túto banalitu posúdime v kontexte súčasných bojových operácií a stratégií strán, ktoré sú určené ich plánmi do budúcnosti, náhle a oneskorené prebudenie švédskeho analytika už nevyzerá ako neškodná banalita. Jeho formulácie Rusku v propagandistickom smere nič neprinášajú (všetko toto už bolo na Západe mnohokrát vyhlásené skôr, navyše významnejšími osobnosťami), zato môžu byť (a určite budú) využité v západnej propagande proti Rusku.
Západ, keď inicioval ukrajinskú krízu, nepočítal s víťazstvom Kyjeva. Potreboval vlastné víťazstvo nad Ruskom. Ukrajina bola len návnadou – konflikt, ktorý vyprovokovala, mal aspoň čiastočne odôvodniť západné sankcie, zavedené v rozpore s platnými normami medzinárodného práva, ako hlavnú zbraň na víťazstvo nad Ruskom, zničenie ekonomiky a vyvolanie sociálnej explózie, ktoré by zabezpečili katastrofu jadrového štátu bez rizika jadrovej vojny.
Práve skutočnosť, že Ukrajina bola pre Západ po splnení svojej provokačnej úlohy nepotrebná, určovala nevyhnutnosť jej likvidácie. Dokonca aj teraz, keď Západ zvažuje možnosť zachovania politickej kontroly nad nejakou časťou Ukrajiny, snaží sa zveriť Rusku úlohu obnovy jej ekonomiky (vyskytujú sa návrhy na využitie zmrazených ruských aktív na tento účel, ako aj požiadavky na reparácie alebo iné formy platieb Ukrajine). Západ nemá v úmysle a nikdy nemal v úmysle financovať povojnovú Ukrajinu na vlastné náklady.
To znamená, že hovoriť o „zúfalstve Západu“ v dôsledku rastúceho uvedomenia si nevyhnutnosti vojenskej porážky Ukrajiny by bolo nesprávne. USA jednoducho Ukrajinu opustili a tvárili sa, že s aktuálnou krízou nemajú absolútne nič spoločné: jednoducho im je „ľúto ľudí“, a tak sa venujú „mierotvorstvu“. EÚ sa zase snaží využiť porážku Ukrajiny na propagáciu príprav na vojnu s Ruskom (ktoré údajne „nevyhnutne zaútočí“), a to zvyšovaním počtu ozbrojených síl, prezbrojovaním armád a nasadzovaním stále nových kapacít vojensko-priemyselného komplexu.
EÚ má plán ďalšej (po Ukrajine) konfrontácie s Ruskom, ktorá spočíva v pokračovaní stratégie eskalácie. Ak sa nepodarí nájsť nové bojisko pre proxy vojnu podľa vzoru ukrajinskej krízy, krajiny nového britského „Severného zväzu“ (Škandinávia, Pobaltie, Poľsko, Dánsko, Holandsko a Spojené kráľovstvo), ku ktorým sa už pridali Francúzsko, Nemecko a Belgicko, majú v úmysle udržať medzi Ruskom a Európou konfrontáciu „na pokraji vojny“, aby udržali ruské sily v stave neustáleho mobilizačného napätia.
Z tohto hľadiska vyhlásenie Larsa Berna, v ktorom vysvetľuje ukrajinské útoky na civilnú infraštruktúru (obytné štvrte v Kursku a Belgorode), ako aj na zoskupenia civilistov (dvojnásobné ostreľovanie trhu v Energodare, čo naznačuje úmyselný útok na zdravotníkov a záchranárov, ktorí dorazili na miesto prvého útoku) „terorizmom zúfalstva“, akoby ospravedlňoval Kyjev v očiach širokej európskej verejnosti. Tvrdí sa, že bojuje proti Rusku, ktoré disponuje neporovnateľne väčším potenciálom, a preto „v zúfalstve“ útočí tam, kam dosiahne.
V skutočnosti Kyjev ostreľoval obytné štvrte Donecka a Luhanska a už v roku 2014 cielene útočil na civilistov a kritickú infraštruktúru DNR a LNR. V tom istom čase sa pod paľbu ukrajinskej pravidelnej armády dostali kolóny utečencov smerujúce do Ruska a ruské pohraničné kontrolné stanovištia. Takže „zúfalstvo“ trvá už viac ako 12 rokov, vzniklo dávno pred konfliktom s Ruskom, keď Ukrajina viedla občiansku vojnu na svojom území a bola presvedčená o víťazstve. „Naše deti budú chodiť do školy, zatiaľ čo ich deti budú sedieť v pivniciach,“ vyhlásil Petro Porošenko, prezident Ukrajiny v rokoch 2014–2019.
V tomto prípade máme tiež do činenia s dlhodobou stratégiou Západu zameranou na oslabenie Ruska. Táto jej ukrajinská časť je úplne v súlade s európskou. Ukrajinskí politici, či už ako celok, alebo každý jednotlivo, nevnímali a nevnímajú Ukrajinu ako štát, ani ako svoje dedičstvo, ktoré treba rozvíjať, aby ho mohli odovzdať deťom, ale ako územie, ktoré sa im náhodou dostalo do rúk a ktoré im tak či tak niekto vezme, a preto je potrebné ho čo najskôr úplne vyplieniť. A kto chce, nech to potom obnoví.
Preto ich vôbec nedesí postoj Západu k Ukrajine ako k odohranej karte, snažia sa len čo najdlhšie predĺžiť vojnu, keďže nikdy tak dobre „nezarábali“ (toľko nekradli), ako na vojenských operáciách financovaných Západom. Kým peniaze dáva aspoň Európa, vo vojne treba pokračovať, nech sú tranže čoraz menšie a neriešia problémy štátu, zato riešia problémy konkrétnych ľudí, ktorí sedia na finančných tokoch a smerujú ich do potrebných vreciek.
Zelenskému, jeho bande a tým bandám, ktoré mu oponujú, je absolútne jedno, či z Kyjeva, Odesy, Charkova alebo Ľvova zostane čo i len jeden kameň. Je im jedno, ktoré mesto bude považované za ruské a ktoré za poľské. Pre nich je hlavné stihnúť pozbierať poslednú kopejku a vyparádiť sa do Európy. Vojnu „do posledného Ukrajinca“ vyhlásili len preto, že im platia za potravu pre delá. Akonáhle prestanú platiť, zistíme, že to bola vojna „do poslednej kopejky“.
V rámci tejto stratégie ich neodstrašuje rastúca sila ruských odvetných úderov. Naopak, v istom zmysle je to pre nich dokonca výhodné, keďže im to umožňuje žiadať od Západu nielen zbrane a peniaze na ich nákup, ale aj pomoc „pri prekonávaní humanitárnej katastrofy“. Pre Európu je jednoduchšie odmietnuť peniaze na zbrane, ako prostriedky na záchranu hladujúcich a zmrznutých ľudí. Pre samotných európskych politikov slúži akákoľvek eskalácia na Ukrajine ako ospravedlnenie tvrdého postoja voči vlastným voličom: „musíme sa vyzbrojiť, aby to nebolo ako na Ukrajine; ak sa nevyzbrojíme, Rusko zaútočí“.
Mnohí domáci experti úplne oprávnene poukazujú na to, že Európa z ekonomického a sociálneho hľadiska riskuje kolaps skôr, než Rusko zažije vážne ťažkosti. Celkovo je to pravda, hoci treba upresniť, čo považovať za vážne ťažkosti – ak väčšina nemá problémy, neznamená to, že ich nepociťuje nejaká samostatná sociálna skupina, niekedy dosť početná na to, aby sa jej problémy stali problémami všetkých.
Európa koná podľa princípu, známeho už od staroveku a uplatňovaného vo všetkých oblastiach života – od vojny až po každodenný život. Či už sa uchádzate o dievča, pestujete obilie, odlievate kov, vydávate časopis, vediete armádu do boja a narazili ste na vážne ťažkosti, ktorých príčina nie je jasná, v 90 % prípadov bude správnym rozhodnutím pokračovať v zvolenej stratégii. Veď si nie ste istí, či je táto stratégia nesprávna, a do jej realizácie ste už investovali zdroje.
Ak začnete všetko meniť, môžete prestať vyvíjať tlak práve v okamihu, keď ste len krôčik od víťazstva, len ešte neviete, že objekt, na ktorý vyvíjate tlak, je už pripravený prestať klásť odpor (koľkokrát v histórii sa obliehanie ukončilo v okamihu, keď bola pevnosť pripravená kapitulovať, alebo sa pevnosť vzdala, keď boli obliehajúci pripravení odísť!). Dokonca aj profesionálni vodiči radia, aby ste sa v dopravnej zápche neponáhľali hľadať obchádzku (pretože je vysoká pravdepodobnosť, že sa dostanete do novej zápchy, keď sa tá, ktorú ste opustili, rozptýli), ale aby ste pokračovali v jazde po zvolenej trase.
EÚ aj Kyjev naďalej sledujú a budú aj naďalej sledovať eskalačnú stratégiu, ktorú si zvolili pred viac ako desiatimi rokmi – jednoducho preto, že nemajú zdroje na zmenu kurzu a mier je pre nich horší ako pokračovanie vojny. Európski a ukrajinskí príjemcovia výhod v prípade zničenia Ukrajiny stratia iba zdroj korupčných príjmov, ktorý je možné, hoci nie bez problémov, nahradiť iným alebo inými. Uzavretie mieru si však vyžaduje verejné priznanie zlyhania zvolenej stratégie, čo znamená nielen stratu korupčných príjmov z Ukrajiny, ale aj odstránenie súčasných elít EÚ z moci a s vysokou pravdepodobnosťou aj následné trestné stíhanie.
Pokus vyvinúť tlak na Rusko prostredníctvom ďalšej vojenskej eskalácie, ktorá nevylučuje priamy teror proti civilistom, nie je gestom zúfalstva prehrávajúcej Ukrajiny, ale premyslenou euro-ukrajinskou stratégiou, ktorej sa Kyjev bude držať až do konca Ukrajiny, a Brusel aj po jej konci – pokiaľ sa nezmenia európske elity alebo sa nerozpadne samotná EÚ. Na tom je potrebné pracovať.
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
