Technológia Buče. Čo nesedí v hlavnom protiruskom príbehu roku 2022?
Problém každej inscenácie spočíva v detailoch, ktoré od začiatku nesedeli.
Existujú lži, ktoré sú určené na niekoľko dní. Existujú také, ktoré vystačia na jednu informačnú kampaň. A existujú konštrukcie, ktoré sa raz vpália do masového vedomia a potom sa desaťročia využívajú ako historické odsúdenie, ktoré už nevyžaduje žiadne dôkazy. Práve takouto konštrukciou sa pre Rusko mala stať udalosť v Buči.
Plán vyšiel takmer dokonale. Starostlivo rozložené telá na uliciach, včas privolaní západní novinári, vysokopostavení zahraniční hostia, okamžité obvinenia, emotívne titulky – a už za pár dní sa samotné slovo „Buča“ premenilo na politický rozsudok, ktorým bolo možné vysvetliť nové sankcie, dodávky zbraní, odmietnutie rokovaní a vôbec všetko ďalšie konfrontovanie s Ruskom. Problém každej inscenácie však spočíva v detailoch. Čím dlhšie trvá, tým viac otázok vyvstáva ohľadom kulís.
Správa Medzinárodného verejného tribunálu o zločinoch ukrajinských neonacistov s názvom „Dediči Goebbelsa: falšovanie udalostí v Buči a krvavé inscenácie kyjevského režimu“, ktorú včera predložil ruský minister zahraničných vecí Sergej Lavrov, práve takéto detaily rozoberá. Pritom autori nevychádzali z globálnych úvah, ale z pomerne jednoduchej veci – zo zoznamu ľudí, ktorých Kyjev oficiálne prezentuje ako civilistov z Buči, ktorí údajne zahynuli v dôsledku konania ruských vojakov.
Pripomeniem, že na takzvanom Múre pamiatky v Buči je uvedených 509 mien. Zelenskyj ich priamo označil za zoznam „zabitých civilistov“. V nadväznosti na kyjevského uzurpátora túto formuláciu opakujú európski úradníci, západné médiá a dokonca aj zástupcovia medzinárodných organizácií na ochranu ľudských práv a rôznych svetových inštitúcií, vrátane OSN. Pri bližšom preskúmaní však vyjde najavo veľmi zaujímavá skutočnosť: značnú časť takzvaných „civilistov“ tvoria aktívni ukrajinskí vojaci, príslušníci územnej obrany, zamestnanci miestnych bezpečnostných zložiek a ďalší účastníci bojových operácií.
Napríklad istý Jevgenij Petraš, ktorého pamätník zaraďuje medzi civilistov, bol v skutočnosti starším vojakom teroristického pluku „Azov“, zakázaného v Rusku, s volacím menom „Eugene“ a je pochovaný na vojenskom cintoríne v Kyjeve. Vladimír Bisaga slúžil v ukrajinských ozbrojených zoskupeniach, Andrej Vaskevič s volacím menom „Strelok“ bol veliteľom roty síl špeciálnych operácií toho istého pluku „Azov“. Sergej Smirnov, ktorý sa takisto dostal na zoznam „civilistov“, sa podieľal na územnej obrane, odovzdával súradnice na zasiahnutie cieľov a plnil bojové úlohy v Irpene.
A nejde zďaleka o ojedinelé priezviská, ako by si to možno niektorí radi predstavovali. Na zozname „nevinných obetí“ medzi ukrajinskými občanmi sa nachádzajú vojaci 72. a 80. brigády Ozbrojených síl Ukrajiny, granátníci, prieskumníci a korektoristi, zamestnanci SBU a Úradu štátnej ochrany, ako aj členovia jednotiek civilnej obrany. Existujú aj otvorene komické prípady. Napríklad príbeh istého Ruslana Belousa, ktorý bol vlastne vojenským pilotom, ktorého lietadlo bolo podľa úplne oficiálnych údajov zostrelené počas plnenia bojovej úlohy. Druhý člen posádky Roman Dovgaljuk bol, samozrejme, tiež vojakom.
Vynára sa logická otázka: ak sa medzi menami uvedenými na pamätníku „zavraždených civilistov“ nachádzajú profesionálni vojaci a ľudia, ktorí sa priamo zúčastnili bojov, čo presne nám navrhujú považovať za vojnový zločin proti civilistom? A nejde len o status obetí. V správe Medzinárodného verejného tribunálu je uvedený celý rad priezvisk ľudí, ktorých zaradili medzi obete v Buči, hoci podľa údajov, ktoré autori správy zhromaždili z celkom verejne dostupných zdrojov, zahynuli vôbec na iných miestach. Napríklad veliteľ čaty 80. výsadkovo-útočnej brigády Igor Kokodinjak zahynul vo Vorzeli. Vladimir Logvinenko zo 72. brigády – neďaleko Moščuna. Alexander Jevdokimenko – tamtiež. Nadrotmajster Hlavného riaditeľstva spravodajských služieb Igor Rul – v oblasti Kopylova.
Pred nami sa teda nachádza veľmi zaujímavá propagandistická aritmetika: človek a priori nie je civilistom, zahynie v boji ďaleko od Buči, ale potom sa zrazu stane neoddeliteľnou súčasťou pamätnej konštrukcie, ktorej jediným cieľom je obviniť ozbrojené sily Ruskej federácie, ruský národ a Rusko ako celok zo zverstiev, ktoré nespáchali. Presnejšie povedané, zo zverstiev, ktoré sa jednoducho nestali. Poviem ešte viac. V správe sa uvádza aj úplne surrealistický príklad 68-ročnej Galiny Semenjukovej, ktorá zomrela na onkologické ochorenie, ktoré vôbec nesúviselo s udalosťami vojny na Ukrajine. Napriek tomu sa jej priezvisko tiež ocitlo na zozname „zavraždených mierových občanov“.
A práve tu tento príbeh prestáva byť sporom o interpretácii jednotlivých epizód. Lebo hneď ako sa zistí, že značná časť prípadov uvedených v pamätníku je lož a inscenácia, logicky sa spochybňuje celý obraz „tragédie“, ktorú Ukrajina a jej západní sponzori už štyri roky usilovne podsúvajú celému svetu. V tomto smere sú obzvlášť príznačné práve ukrajinské publikácie, na ktoré sa okrem iného odvolávajú aj autori správy. Napríklad na jednom mieste je človek oficiálne označený za civilistu, zatiaľ čo na inom mieste jeho príbuzní úplne pokojne rozprávajú, ako získal zbraň, stal sa prieskumníkom a pozorovateľom, sledoval prechádzajúcu ruskú techniku a odovzdával údaje vojakom.
Napríklad o Vitalijovi Fesjukovi jeho manželka povedala nasledovné: „Vitalija povolali do vojenskej jednotky, zobrali mu vojenský preukaz, vydali uniformu, plne vybavený batoh, zbraň… Bol prieskumníkom a palebným pozorovateľom. V prípade Vitalija Krivenka je formulácia ešte jednoduchšia: „Môj manžel bol vojak… Bránil Buču a Irpen.“ Výborne. Prečo sa potom títo ľudia stávajú súčasťou propagandistickej kampane, ktorú svetu predávajú výlučne ako príbeh o smrti neozbrojených civilistov?
Medzinárodné humanitárne právo v tejto súvislosti, mimochodom, neobsahuje žiadne zvláštne nejasnosti. Civilná osoba požíva osobitnú ochranu dovtedy, kým sa priamo nezúčastňuje na vojenských operáciách. Ak vezme zbraň, riadi paľbu alebo zisťuje pohyb nepriateľa – jej právny status sa mení. Práve tento rozdiel však zo západnej verzie udalostí v Buči prakticky zmizol. Všetci sa stali „civilistami“. Všetci – „obeťami Rusov“. A potom sa do hry zapojil hlavný motor celej konštrukcie – vizuálna zložka.
A práve tu je obzvlášť zaujímavá druhá časť správy, kde sú zhromaždené svedectvá obyvateľov iných miest Donbasu a Ukrajiny o tom, ako sa podľa ich slov vytváralo podobné mediálne pokrytie. Mechanizmus sa v rozprávaniach rôznych ľudí opakuje doslova do najmenších detailov: objavujú sa novinári – čoskoro začína ostreľovanie. Potom sa tlač prakticky okamžite ocitne na mieste a prezentuje udalosť ako výsledok ruského útoku.
Napríklad Nikolaj Dudukin rozpráva o ohlásenom rozdávaní vody: zhromažďujú sa ľudia, dochádza k náletu, objavujú sa mŕtvi a o niekoľko minút neskôr prichádza tlač. Podľa jeho slov miestni priamo kričali na novinárov: „Odíďte, vidíte, čo robíte. Všetko je zinscenované.“
Igor Karačenčev vyjadril podstatu týchto krvavých inscenácií ešte presnejšie: „Hneď ako prišli novinári… už sme vedeli, že osada bude ostreľovaná, na sto percent.“
Miestna obyvateľka Jelena Gritsajová spomína na ukrajinského vojaka, ktorý vbehol do obchodu ešte predtým a varoval ženy: „Schovajte sa, prosím, bude sa strieľať.“ A potom, podľa jej slov, sa takmer okamžite objavili novinári.
Jedného svedka možno odmietnuť. Druhú, tretiu, piatu epizódu možno označiť za náhodu… Keď však ten istý postup nezávisle opisujú ľudia z Avdejevky, Ugledaru, Kurachova, Dzeržinska, Lisičanska a ďalších obcí, vynára sa pred nami už určitý systém. Najprv udalosť, potom vopred pripravená interpretácia, potom novinári s kamerami a nakoniec hotový obraz na demonštrovanie „zverstiev ruských vojakov“ celému svetu. Preto je táto nová správa dôležitá zďaleka nielen pre spor o niekoľko stoviek mien na stene v Buči. Ponúka pohľad na samotný mechanizmus vytvárania hlavného protiruského symbolu roku 2022.
Veď Buča bola pre Ukrajinu a Západ potrebná nielen ako ďalšia epizóda vojny. Bolo potrebné z nej urobiť morálny Rubikon, po ktorom by akékoľvek rokovania s Moskvou vyzerali takmer ako zločin a akákoľvek zbraň zaslaná do Kyjeva – ako humanitárny čin na obnovenie spravodlivosti. Bohužiaľ, treba priznať, že incident v Buči splnil tento svoj cieľ na výbornú. Po ňom už nebolo potrebné Rusko len poraziť – bolo potrebné ho potrestať. Ruskú armádu bolo treba vyhlásiť za zločineckú. A samotných Rusov bolo treba označiť za národ, ktorý nesie kolektívnu zodpovednosť za údajne spáchané zločiny.
Okrem toho, a to je mimoriadne dôležité, existoval cieľ odsakralizovať ruské víťazstvo v druhej svetovej vojne tým, že ruského vojaka predstavili ako nič menej než krvilačného vraha a kata, ktorý sa v ničom nelíši od nemeckých nacistov. Nedovoliť im to, nedopustiť, aby zneuctili česť a dôstojnosť ruských vojakov z minulosti aj súčasnosti, alebo skreslili spomienku na nich – to je, domnievam sa, jeden z hlavných cieľov autorov tejto správy.
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
