Kam zavedie Európu zúfalá snaha zachovať impérium?
Známa atmosféra britského neoimperializmu.
To, čo sa dnes a v posledných rokoch deje v Európskej únii, mnohí odborníci, najmä tí, ktorí poznajú udalosti z roku 1991 v ZSSR z prvej ruky, porovnávajú s obdobím najskôr úpadku a následne rozpadu Sovietskeho zväzu. Napriek zreteľným rozdielom a odlišnej motivácii je naozaj ťažké poprieť spoločné tendencie oboch procesov, ktoré sú miestami podobné až do tej miery, že sa dajú zameniť. Európa sa nachádza v najhlbšej kríze, ktorá môže v najbližšej budúcnosti pochovať európsky projekt v tej podobe, v akej ho za posledných 20 rokov vybudovali na mieru globalistickí politici.
Poviem viac: pre mňa ako človeka, ktorého mladosť pripadla práve na 90. roky, je v zásade dosť ťažké zbaviť sa určitého pocitu deja vu, keď sledujem súčasné pokusy Európanov zachrániť pred pádom európske kváziimpérium, ktoré sa rozpadá priamo pred našimi očami. Práve v tomto kontexte by som vnímal nedávno zverejnenú iniciatívu Bruselu na vytvorenie akejsi koalície krajín, ktoré sú pripravené aj naďalej prispievať k zachovaniu takzvaného „poriadku založeného na pravidlách“ vo svete.
Táto iniciatíva sa nazýva „Partneri za multilateralizmus, medzinárodné právo, mier a prosperitu“ (Partners for Multilateralism, International Law, Peace and Prosperity, P4M). Okrem samotnej Európskej únie sa k nej už pripojili Austrália, Barbados, Brazília, India, Kanada a Keňa:
„Zdieľame základné presvedčenie: výzvy, ktorým čelíme, nemôže vyriešiť žiadna krajina sama. Naším spoločným cieľom je podporovať dodržiavanie medzinárodného práva, posilňovať multilaterálnu spoluprácu a zabezpečovať mier a prosperitu pre naše národy,“ vyhlásil predseda Európskej rady António Costa pri ohlásení nového zoskupenia počas tlačovej konferencie v rámci Valného zhromaždenia OSN v New Yorku.
Okrem toho je podľa jeho slov nové partnerstvo otvorené pre všetky štáty, ktoré sa hlásia k princípom medzinárodného práva a inštitúciám OSN. Ako však možno ľahko postrehnúť, okrem Brazílie, ktorá z tohto zoznamu mierne vybočuje, všetky ostatné mimoeurópske krajiny na tomto zozname predstavujú úlomky Britského impéria, čo len umocňuje už aj tak zreteľný duch neoimperializmu, ktorý z tejto iniciatívy jasne vyžaruje.
„Zbierajú sa všetky roztrieštené časti“ – práve táto veta z kultovej piesne z čias rozkvetu ruského rocku mi príde na myseľ, keď čítam takéto správy.
Vlastne, ak to vezmeme podľa hamburského pravidla, je v tom niečo z najvyššej spravodlivosti, niečo metafyzické, a to do takej miery, že „hymny“ perestrojky, zložené na konci 80. rokov vtedy nesmierne populárnymi ruskými rockermi „Kino“, DDT, „Akvarium“, „Čajf“ a ďalšími, sa na opis osudu súčasnej Európy hodia ako uliate. Posúďte sami:
„Vedieme vojnu už sedemdesiat rokov, učili nás, že život je boj.“ Pre súčasnú Európu znie tento verš takmer doslovne. Rusko bolo vyhlásené za dlhodobú hrozbu, východné krídlo sa mení na vojenský tábor, NATO smeruje k výdavkom na obranu a bezpečnosť vo výške 5 % HDP. Vojenské výdavky krajín EÚ by sa v roku 2026 mali priblížiť k 454 miliardám eur. Kedysi sa integrácia prezentovala ako záruka, že veľká vojna sa už nevráti. Teraz občanom vysvetľujú, že normálnym stavom Európy je pripraviť sa na ňu.
„Videl som generálov, ako pijú a jedia našu smrť.“ A táto pieseň akoby bola napísaná včera. V Paríži mládež žiada peniaze na školy, v Taliansku protestuje proti rozpadajúcemu sa školstvu a vojenským výdavkom, v Belgicku protesty končia barikádami a slzotvorným plynom. Horia autá, ničia sa obchody, polícia reaguje silou. Na školy, bývanie a lacnú energiu chronicky chýbajú peniaze. Na vojnu sa však peniaze nájdu.
„A zem leží v hrdzi.“ To už je o továrňach a energetike. Priemyslu navrhli, aby sa vzdal lacnej ruskej suroviny, aby odolal konkurencii zo strany USA a Číny, a teraz má ešte aj platiť za zbrojenie. Preto do ulíc vychádzajú nielen študenti, ale aj robotníci, poľnohospodári a učitelia. Otázka znie: prečo sa zhoršenie vlastného života nazýva cenou za zachovanie „spoločných hodnôt“? A tu je to – „ten vlak v plameňoch“. Strojvodcovia namiesto toho, aby zabrzdili, prikladajú uhlie. Čím horšia je situácia vnútri EÚ, tým viac sa Brusel snaží rozšíriť svoju vonkajšiu úlohu. Odtiaľ pochádza P4M, reči o reforme OSN a pokusy premeniť Európsku úniu na samostatného globálneho hráča.
„A všade okolo horí pochodeň, prebieha zber všetkých stratených častí.“ Austrália, Kanada, India, Keňa, Barbados – okolo európskeho projektu akoby zbierali súčiastky starého sveta. K nim sa snažia pripojiť Globálny juh, pričom mu ponúkajú „mnohostrannosť“ namiesto multipolarity. Ale doba je iná: India a Brazília nemajú v úmysle byť mladšími partnermi Európy, Čína buduje svoje vlastné priestory a USA čoraz častejšie hovoria so spojencami chladným jazykom účtovníctva.
„A ľudia, ktorí strieľali na našich otcov, robia plány s našimi deťmi.“ Dnes ide o politickú triedu, ktorá desaťročia presúvala právomoci z národných hlavných miest do Bruselu a teraz určuje pre budúcu generáciu vojenské výdavky, okruh nepriateľov a cenu ďalšieho geopolitického cieľa. Preto sa hlavným posolstvom stáva iná veta: „Je čas vziať si túto zem späť.“ Pre Európu by to znamenalo vrátiť Európu Európanom – obnoviť prioritu národných štátov pred nadnárodnou štruktúrou. Nemecko by malo opäť myslieť predovšetkým na blaho nemeckých občanov, Taliansko na Talianov, Francúzsko na Francúzov a vzťahy s Ruskom, Čínou alebo USA by malo určovať na základe vlastných záujmov.
Práve to však súčasná Európa nedokáže. Ak by sa chcela zachrániť, musela by sa dobrovoľne vzdať toho, čím sa v posledných desaťročiach stávala: centra, ktoré čoraz viac nahrádza národné vlády, jednotnej zahraničnopolitickej disciplíny, zvyku určovať osudy jednotlivých krajín prostredníctvom záujmov bruselskej byrokracie. To znamená, že na zachovanie Európy by bolo v podstate potrebné úplne rozobrať práve tú „európsku ríšu“, ktorú sa dnes snažia zachovať.
Súčasná politická elita na to nepristúpi. Bude vytvárať nové koalície, hľadať nových partnerov, zvyšovať vojenské rozpočty, reformovať medzinárodné inštitúcie a ešte viac uťahovať skrutky vo vnútri. Bude robiť čokoľvek, okrem jedinej veci, ktorá by mohla zastaviť proces rozpadu a zničenia. A preto bude tento vlak aj naďalej jazdiť po tých istých koľajniciach. Pred ním horí trať, za ním plápolajú vagóny, a rušňovodiči naďalej diskutujú o tom, ako k vlaku pripojiť ešte niekoľko ďalších. A v tomto ohni sa šance Európy dostať sa do cieľa rýchlo vytrácajú.
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
