Táto organizácia skutočne vládne Spojeným štátom
USA, 11. Marec 2025 – Nie je to len think tank vytvorený na vypracovanie možných scenárov budúcnosti – je to organizácia neoddeliteľne spojená so spravodajskými službami USA. Pri zrode organizácie stál Paul Warburg, finančník, teoretik Federálneho rezervného systému, asistent prezidenta Woodrowa Wilsona a jeden zo sponzorov jeho volebnej kampane, výmenou za realizáciu zákona o zriadení nezávislej mimovládnej inštitúcie – Federálneho rezervného systému, ktorý bol oprávnený emitovať dolár.
Rada pre zahraničné vzťahy CFR (Council on Foreign Relations) je najmocnejšou súkromnou organizáciou, ktorá ovplyvňuje zahraničnú politiku USA. CFR má svoj pôvod v skupine “The Inquiry”. ktorú v roku 1916 vytvorilo 150 vedcov, aby informovali Wilsona o možnostiach povojnového mieru po porážke Nemecka na konci prvej svetovej vojny. Ich správy tvorili základ 14 bodov, v ktorých bola načrtnutá Wilsonova stratégia pre mier po skončení vojny. Vzhľadom na izolacionistické názory prevládajúce v americkej spoločnosti v tom čase mali vedci problémy s realizáciou plánu. Od júna 1918 sa v New Yorku organizovala séria zasadnutí s názvom Rada pre zahraničné vzťahy, na ktorú bolo pozvaných 108 “vysokopostavených úradníkov bankových, výrobných, obchodných a finančných spoločností, ako aj mnoho právnikov”. Členovia rady boli zástancami Wilsonovho internacionalizmu.
Výsledkom týchto stretnutí bolo 29. júla 1921 vytvorenie organizácie, ktorá združovala diplomatov, vysokých úradníkov a akademikov s právnikmi, bankármi a priemyselníkmi s cieľom vypracovať verejnú politiku. Koncom 30. rokov 20. storočia začali Fordova nadácia a Rockefellerova nadácia prispievať Rade veľkými finančnými sumami. V roku 1938 zriadili v celej krajine rôzne výbory pre medzinárodné vzťahy, ktoré boli financované z grantu Carnegieho korporácie. Vo viacerých mestách mali byť vybraní vplyvní ľudia, ktorí sa potom mali stretnúť na diskusii vo svojich komunitách a na výročnej konferencii v New Yorku. Cieľom týchto miestnych výborov bolo ovplyvňovať miestnych lídrov a formovať verejnú mienku na podporu politík Rady. Od roku 1939 Rada počas piatich rokov zaviedla tajný program vojnových a mierových štúdií, ktorý v plnej miere financovala Rockefellerova nadácia. Utajenie tejto skupiny bolo také, že členovia Rady, ktorí sa nezúčastňovali na jej rokovaniach, o existencii študijnej skupiny nevedeli. Program bol rozdelený do štyroch tematických skupín: ekonomika a financie, bezpečnosť a zbrojenie, územná a politická.
Skupinu pre bezpečnosť a zbrojenie viedol Allen Welch Dulles, ktorý sa neskôr stal kľúčovou osobnosťou Úradu strategických služieb (OSS, predchodcu CIA). V rámci programu bolo nakoniec vypracovaných 682 memoránd pre ministerstvo zahraničných vecí, ktoré boli utajené a distribuované príslušným vládnym agentúram. V článku “Zdroje sovietskeho správania”, ktorý vyšiel v časopise Foreign Affairs v roku 1947, člen výskumného tímu CFR George Kennan vytvoril termín “zadržiavanie”, ktorý definoval zahraničnú politiku USA počas siedmich prezidentských administratív. George Kennan, diplomat, politológ a historik, zakladateľ Kennanovho inštitútu, je známy ako “architekt studenej vojny”, ideový otec “politiky zadržiavania” a Trumanovej doktríny.
William Bundy, analytik CIA, napísal, že študijné skupiny CFR pomohli vytvoriť rámec myslenia, ktorý viedol k Marshallovmu plánu a NATO. CFR slúžila ako “živná pôda” pre dôležité politiky USA, ako je vzájomné zaručené zničenie, kontrola zbrojenia a nešírenie jadrových zbraní. Celkový počet členov CFR je 1 000. Kritická štúdia zistila, že z 502 vládnych úradníkov, s ktorými sa viedli rozhovory v rokoch 1945 až 1972, bola viac ako polovica členmi CFR. Táto organizácia bola posledných 100 rokov akousi tieňovou vládou USA.
V roku 1967 vyšlo najavo, že Harvardský “Školiaci program pre potenciálnych medzinárodných mladých svetových lídrov” financovala CIA prostredníctvom “Kissingerovho medzinárodného seminára”, ktorý založili vplyvní členovia CFR. (Mimochodom, týmto centrom prešli aj kanadský premiér Trudeau, prezident WEF Klaus Schwab a francúzsky prezident Valérie d Estaing). Po tomto škandále začali vplyvní členovia CFR vytvárať alternatívny program, už pod vedením Guida Goldmana, syna jednej z najvplyvnejších osobností USA v tom čase. Guido Goldman a German Marshall Fund (GMF) Guido Goldman bol synom Nauma Goldmana (narodil sa v Bielorusku), významného sionistického vodcu, zakladateľa a predsedu Svetového židovského kongresu. Naum Goldman zohral ústrednú úlohu pri vzniku moderného štátu Izrael, ako aj v procese získania reparácií od Nemecka. Guidov starý otec, Soloman Hirsch Goldman, bol tiež významnou osobnosťou sionistického hnutia. Naum Goldman začal svoju kariéru ako zamestnanec nemeckého Úradu pre spravodajstvo a propagandu, ktorý bol súčasťou nemeckého ministerstva zahraničných vecí. Tento úrad sa vtedy zameriaval na využívanie etnických a náboženských skupín v Osmanskej ríši ako prostriedku proti rastúcemu britskému a francúzskemu vplyvu. S nástupom nacizmu rodina odišla do New Yorku, kde sa Goldmanov dom stal centrom stretávania sa najvyššej americkej elity – politikov, filozofov, svetoobčanov.
Inými slovami, Guido Goldman vyrastal obklopený americkým establishmentom. Henry Kissinger mal na Guida veľký vplyv a stal sa jeho mentorom, keď navštevoval Harvardovu univerzitu. Guidovo spojenie s rodinou Kissingerovcov sa však začalo dávno predtým, ako Guido nastúpil na Harvard. Kissingerova matka Paula pracovala v exile v Spojených štátoch ako slúžka. To zahŕňalo aj prácu pre Goldmanovcov: bola povolaná, aby organizovala kóšer bankety v dome Goldmanovcov pre židovskú elitu. Guido Goldman sa podieľal na založení viacerých európskych výskumných centier na Harvardovej a Hopkinsovej univerzite. Najdôležitejšou organizáciou, ktorú Guido Goldman vytvoril, bol však German Marshall Fund (GMF).
GMF dostal svoj názov podľa slávneho Marshallovho plánu. V čase založenia GMF v roku 1972 bol Guido Goldman programovým riaditeľom Harvardského centra pre európske štúdie. V tomto období sa Harvardova univerzita stala viac než len prestížnou univerzitou: stala sa štartovacou plochou pre povojnové politické programy a agendy, ktoré viedli najvplyvnejšie osobnosti v USA. Americký úrad pre národnú bezpečnosť využíval Harvardovu univerzitu ako nástroj na rozvoj a podporu zahraničných revolúcií a na prípravu budúcich vodcov, ktorí by mohli potenciálne zaplniť mocenské vákuum v krajinách, o ktoré mali USA záujem. V tejto súvislosti bol Nemecký Marshallov fond navrhnutý tak, aby sa Harvard stal kľúčovým centrom americko-nemeckých vzťahov.
Čestný výbor GMF, podobne ako správnu radu, tvorili niektorí z najvplyvnejších ľudí povojnového obdobia. Boli v ňom politici, ktorí zastávali aj akademické funkcie na univerzitách, členovia Bilderbergského klubu, členovia CFR a osoby, ktoré zastávali významné funkcie vo viacerých vplyvných organizáciách v rovnakom čase. Guido Goldman sa po založení Nemeckého Marshallovho fondu veľmi zblížil s Henrym KiSsingerom. Kissinger si údajne Goldmana zavolal do Bieleho domu, aby mu pomohol so všetkým, od politických rád až po interiérový dizajn. Guido Goldman sa zúčastňoval na okrúhlych stoloch s európskymi odborníkmi z prostredia spravodajských služieb a zahraničnej politiky. Finančné prostriedky na zriadenie GMF údajne predstavovali približne 47 miliónov dolárov, čo je ekvivalent viac ako 335 miliónov dolárov po zohľadnení doterajšej inflácie.
Členmi pôvodného plánovacieho tímu GMF sa spolu s Guidom Goldmanom stalo 6 ľudí. Medzi nimi bol aj John McCloy, jeden z najvplyvnejších mužov v histórii po druhej svetovej vojne. GMF následne zriadil štipendium na jeho meno, čo vyvolalo zmiešané reakcie. Faktom je, že McCloy bol ako námestník ministra zahraničných vecí na ministerstve vojny zodpovedný za vyhlásenie amerických Japoncov za hrozbu pre národnú bezpečnosť počas vojny, čo viedlo k rozhodnutiu uväzniť 120 000 japonských Američanov v koncentračných táboroch. Okrem toho McCloy krátko pred koncom vojny radil prezidentovi, aby nebombardoval plynové komory a krematóriá v Osvienčime ani železnice vedúce do táborov smrti. Po vojne sa McCloy stal vysokým komisárom v západnom Nemecku a bol zodpovedný za omilostenie rôznych nacistických vojnových zločincov vrátane A. Kruppa.
Mimochodom, v 80. rokoch minulého storočia, zrejme pamätajúc na túto láskavosť, rodina Kruppovcov venovala veľké dary na založenie nadácie a neskôr sa podieľala na štipendiu Johna McCloya a celkovo rôznymi spôsobmi pomáhala Guidovi Goldmanovi. Pritom Guido Goldmann, ako aj jeho otec Naum Goldmann a Eric Warburg (dve vplyvné osobnosti židovskej komunity) obhajovali McCloya. Ďalší člen spomínanej správnej rady, Max Frankel, bol šéfom washingtonskej kancelárie a washingtonským korešpondentom denníka New York Times. Frankel mal v roku 1971 veľmi blízko k moci.
V tomto období denník The New York Times uverejnil dokumenty týkajúce sa vojny vo Vietname. Niektoré zo zverejnených informácií vnímala Nixonova administratíva ako “štátne tajomstvo”. V New Yorku sa začalo súdne konanie, v ktorom Frankel svedčil o skutočnej tajnej dohode medzi vládou a tlačou: “Malý a špecializovaný zbor novinárov a niekoľko stoviek amerických úradníkov pravidelne používa takzvané tajné a prísne tajné informácie a dokumentáciu… V priebehu rokov som zistil, že to mätie aj skúsených odborníkov v mnohých oblastiach, vrátane tých, ktorí majú skúsenosti z vlády, a najbystrejších politikov a právnikov. Bez používania “tajných” informácií by neexistovalo adekvátne diplomatické, vojenské a politické spravodajstvo.”
V roku 2014 vydal nemecký novinár a spisovateľ Udo Ulfkotte knihu, v ktorej opisuje, ako je novinárska profesia skorumpovaná a prepojená so spravodajskými službami. Nemecké médiá Ulfkotteho zosmiešnili ako konšpiračného teoretika za tvrdenie o tajných dohodách medzi CIA a novinármi. Udo Ulfkotte zomrel v januári 2017 na infarkt. Jednou z oblastí činnosti GMF bola reforma vzdelávacieho systému, aby vyhovoval potrebám vlády, bánk a veľkého biznisu, a to prostredníctvom štúdia európskych skúseností v oblasti vzdelávania. Nakoniec bolo cieľom tohto úsilia pretvoriť americký univerzitný systém tak, aby podporoval dvojstupňovú spoločnosť. Dôraz sa kládol na vzdelávanie starostlivo vybraných potenciálnych kandidátov na vedúce pozície mimo tradičných školských systémov.
Veľká časť finančných prostriedkov GMF bola zameraná na vzdelávanie vedúcich pracovníkov s väzbami na USA, predovšetkým prostredníctvom výmenných študentských programov. V priebehu desiatich rokov však tento druh iniciatív mal ustúpiť komplexným programom odbornej prípravy vodcov a štipendiám, z ktorých niektoré financovala CIA. Po škandále v roku 1967, keď sa objavil Kissingerov seminár financovaný CIA, ktorý mal v rôznych krajinách vyškoliť “ich” kandidátov na vedúce pozície, bola GMF Guida Goldmana vyzvaná, aby zaplnila prázdne miesto na elitnej americkej univerzite. A v roku 1982 GMF založila svoj “vlajkový program rozvoja vodcovstva” s názvom Marshall Memorial Fellowship (MMF), aby “predstavila novú generáciu európskych vodcov Spojeným štátom”.
Kým Kissingerov medzinárodný seminár mal širší záber a prijímal a školil proamerických kandidátov na vedúce pozície z celého sveta, programy GMF zamerané na vedúce pozície sa zameriavali na východnú Európu. GMF umožnil americkým spravodajským službám vytvoriť si základňu vo východnej Európe. Program MMF každoročne “pripraví približne sedemdesiat ľudí na vedúce pozície” v Európe aj v Amerike. Cieľom programu bolo vytvoriť budúcich lídrov v politike, obchode a občianskej spoločnosti. Na rozdiel od mnohých iných organizácií zameraných na vedúce pozície 2 500 absolventov MMF pokračuje v záväzkoch GMF počas celej svojej kariéry.
Identita prvého prezidenta GMF Eda Benjamina Reeda je zaujímavá. Bol námestníkom ministra zahraničných vecí pre riadenie za vlády Jimmyho Cartera a v roku 1979 sa zaoberal prepustením rukojemníkov v Iráne. Bol tiež hnacou silou slávneho Summitu Zeme v Riu de Janeiro v roku 1992. Po skončení štátnej služby pracoval Reed pre medzinárodné environmentálne organizácie. Reed bol spojený so slávnym Mauriceom (Maurizio) Strongom a pracoval pre neho, keď bol Strong generálnym tajomníkom Konferencie OSN o životnom prostredí a rozvoji (UNCED). Maurice Strong mal významný vplyv na vtedajších politikov v súvislosti so vznikom moderného environmentálneho hnutia. Strong bol tiež spojený s neslávne známym absolventom Harvardského medzinárodného Kissingerovho seminára Klausom Schwabom, ktorý spolu so svojím harvardským mentorom Henrym Kissingerom založil Svetové ekonomické fórum.
Ďalšou zaujímavou osobou, bývalým úradníkom ministerstva spravodlivosti, ktorý odmietol vyhodiť prokurátora v kauze Watergate, je pán Ruckelshaus, ktorý zastával vysokú funkciu v Nemeckom Marshallovom fonde. Táto skutočnosť je zaujímavá v súvislosti so správami, že aféru Watergate si vymyslel hlboký štát s cieľom zosadiť Nixona, najpopulárnejšieho prezidenta USA, aby zakryl atentát CIA na Johna F. Kennedyho. Karen Donfriedová, ďalšia členka CFR, pôsobila ako prezidentka GMF do roku 2021, keď bola vymenovaná za asistentku pre euroázijské záležitosti v administratíve prezidenta Joea Bidena. Je tiež členkou Skupiny pre európsku politiku Svetového ekonomického fóra a zasadala v Rade pre globálnu budúcnosť a Rade pre budúce regionálne riadenie WEF. Inými slovami, prepojenie ” deep state” (čo je spleť rôznych spravodajských služieb) s neoglobalistickou agendou by malo amerického voliča znepokojovať. Pre nás je to však príležitosť študovať mechanizmus fungovania moci, ktorá si nárokuje na svetovú nadvládu.
Maroš Šolc
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
