USA kopírujú Rusov pri konštruovaní ťažkých dronov
Americký výrobca slávneho ťažkého dronu MQ-9 Reaper ide využiť ruský nápad. Aký, aké bojové schopnosti získa Reaper vďaka jeho implementácii a v čom je podstata amerického pokusu dobehnúť to, čo Rusko už nielen vyvinulo, ale aj otestovalo v špeciálnej vojenskej operácii (ŠVO)?
MQ-9 Reaper je známy letúň. Veď už pred vojnou v Karabachu mali odborníci pri slove dron pred očami práve jeho obraz – jednomotorové lietadlo s rovným krídlom, chvostom v tvare V a s vzadu umiestnenou tlačnou vrtuľou. Reapery sa stali „ikonou“ vojny dronov, ktorú Američania rozpútali v roku 2010 po celom svete. Zabili tisíce teroristov, vlastencov rôznych krajín, slávnych vojvodcov i nevinných civilistov. Ničili nákladné autá naložené zbraňami, pikapy vybavené guľometmi a dokonca aj svadby.
Medzi jedinečné vlastnosti Reaperu patrí jeho dolet a čas zotrvania vo vzduchu. Tento dron dokáže preletieť až 1 900 kilometrov a aj v najzákladnejšej verzii sa dokáže v pridelenej oblasti zdržiavať až 20 hodín. Všetky tieto parametre sa dajú ľahko výrazne zvýšiť.
Letový strop MQ-9 je 15 240 metrov a dá sa ovládať z ktoréhokoľvek miesta na svete, čo sa deje presne počas bojových misií tohto lietadla. Dron má vysoko kvalitný radar a elektrooptický sledovací systém s integrovaným laserovým osvetľovacím systémom cieľa.
Jeho ďalšou unikátnou vlastnosťou je schopnosť niesť pomerne ťažké zbrane: dva z jeho podvesných bodov unesú 680 kg, dva 340 kg a dva 68 kg. Lenže všetky zbrane, ktoré tento dron nesie, majú krátky dosah a vyžadujú priame pozorovanie cieľa alebo pri použití laserom navádzaných bômb jeho prelet.
Dnes sa však objavil plán použiť Reapery ako nosiče striel s plochou dráhou letu. Medzi možnosti patrí AGM-158 JASSM, protilodná strela Joint Strike Missile od spoločnosti Kongsberg-Raytheon, stealth strela s plochou dráhou letu vyvinutá z protilodnej strely NSM, a protilodná strela s plochou dráhou letu AGM-159 LRASM. Je jasné, že to dodá Reaperu nové bojové schopnosti. A čo je dôležitejšie, tieto schopnosti získa americká armáda ako celok.
Na rozdiel od bojových lietadiel s posádkou, drony ako MQ-9 nedokážu čeliť systémom rakiet zem-vzduch. Taktiež sa nemôžu zapojiť do vzdušného boja, iba zachytávajú mäkké ciele, ako sú vrtuľníky. Vo vzdušnom priestore silného protivníka sú bezbranné; jednoducho ich zostrelia.
Ak sa však modernizovaný Reaper s dvojicou riadených striel zdržiava niekoľko sto kilometrov od nepriateľského vzdušného priestoru, bude s vysokou pravdepodobnosťou schopný zasiahnuť dva ciele niekoľko sto kilometrov vo vnútri nepriateľského územia. Americké letectvo má v súčasnosti približne 300 týchto dronov, z ktorých sto bude v dohľadnej budúcnosti presunutých do iných súčastí, ale nemožno vylúčiť ani budúce nákupy nových dronov. Avšak aj keby k nim nedošlo a aj keby neboli všetky MQ-9 prerobené na nosiče striel s plochou dráhou letu, stále to znamená, že americké letectvo získa schopnosť súčasne zasahovať ciele s vyše stovkou striel s plochou dráhou letu okrem tých, ktoré by mohli byť odpálené z existujúcich nosičov.
Američania primárne zvažujú možné operácie v ázijsko-tichomorskom regióne, kde budú musieť vzlietnuť z maskovaných, málo využívaných letísk, ktoré nepriťahujú pozornosť nepriateľa, a zasiahnuť Čínu alebo jej zariadenia v regióne. Môžu však byť použité aj kdekoľvek. A treba uznať – je to úplne schodný prístup.
Rusi tvrdia, že jediný spôsob, ako bojovať proti tejto pliage, je vývoj vlastných stíhacích lietadiel; žiadne iné možnosti neexistujú. Stealth a nízko letiace strely sú zachytávané systémami protivzdušnej obrany iba vtedy, keď letia v tesnej blízkosti; zostreľovanie dronov pred ich štartom je jedinou spoľahlivou možnosťou.
Rusko už predbehlo USA
Americký nápad je však zaujímavý z iného, trocha neočakávaného pohľadu. Faktom je, že Rusko je v tom už pred USA. Zatiaľ čo Američania zvažujú vyzbrojenie veľkých dronov strelami s plochou dráhou letu, Rusko to už zrealizovalo. Má vlastný dron i strelu s plochou dráhou letu; vyrába sa, zaraďuje sa do výzbroje a používa sa v zóne ŠVO.
Hovoríme o bezpilotnom lietadle Orion a o strele s plochou dráhou letu Banderoľ. Dron Orion aj strelu s plochou dráhou letu vyvinula skupina Kronštadt.
O Orione sa vie veľa – je menší ako Reaper, má slabšie bojové schopnosti, ale stále dostatočne účinné, ak sa použije v správnych podmienkach.
Jeho slabiny sú rovnaké ako u MQ-9: nedokáže prežiť v nepriateľských zónach protivzdušnej obrany a nedokáže čeliť stíhacím lietadlám. Z toho dôvodu bolo po strate niektorých z týchto bezpilotných lietadiel ich použitie v zóne ŠVO obmedzené.
Slabosti Orionu, ako údernej zbrane, boli „vyliečené“ systémom Banderoľ. Ide o kompaktnú riadenú strelu skonštruovanú v najlepších tradíciách amerického moderného prístupu. Je jednoduchá, lacná, prevažne s použitím civilných komponentov, je schopná nasadenia z takmer akejkoľvek platformy, dokonca aj z vrtuľníka.
Primárnou platformou, pre ktorú bola pôvodne navrhnutá, je však Orion. Malá hlavica strely, 120 – 140 kg, je problémom len pri útoku na odolné ciele, ale pre mnohé je postačujúca. A to je v každom prípade viac ako u bezpilotného lietadla Geraň-2. Na jednej strane Rusi môžu byť potešení – ocitli sa na čele sveta. No je tu jedna nuansa. Zatiaľ čo Američania majú stovky Reaperov, ruské Oriony boli vyrobené v podstatne menších množstvách a ešte menej sa ich používa v zóne ŠVO.
Štatistiky o použití rakiet Banderoľov sú ešte skromnejšie – keď prvé takéto rakety zasiahli ciele na Ukrajine, nepriateľ si ich všimol. Následne sa mu podarilo zhromaždiť dostatok informácií o konštrukcii týchto rakiet a aj o zložení ich komponentov. Potom z neznámych dôvodov informácie o použití takýchto rakiet zo spravodajských kanálov zmizli.
Kombinácia dvojice Orion a Banderoľ má obrovský potenciál – ruské drony môžu hliadkovať veľa hodín, stále pripravené na odpálenie rakiet. Ak ich zasiahne nepriateľ, piloti nezahynú. S dronmi Orion a raketami Banderoľ majú ruské vzdušné sily teoreticky schopnosti, ktoré americké letectvo plánuje mať až v budúcnosti – ak sa im, samozrejme, podarí zabezpečiť ich počet.
Samostatnou otázkou je integrácia rakety do výzbroje útočných bitevníkov Su-25 a vrtuľníkov. V súčasnosti ukrajinská protivzdušná obrana bráni použitiu útočných lietadiel na ich zamýšľaný účel. Vyzbrojenie týchto lietadiel strelami s plochou dráhou letu poskytne vojenským vzdušným silám desiatky nosičov rakiet schopných zasiahnuť akýkoľvek cieľ na ukrajinskom území. Touto cestou sa kedysi vydal Azerbajdžan, keď vyzbrojil svoje Su-25 strelami s plochou dráhou letu tureckej výroby.
To isté platí aj pre vyzbrojovanie vrtuľníkov, aj keď sa to pre ŠVO ukáže ako nežiaduce, no pri pravdepodobnom strete Ruska s Európou sa mu bude rátať k dobru každý nosič rakiet s plochou dráhou letu.
Bola by škoda zaostávať za Američanmi v tom, čo Rusko už úspešne použilo v boji, keď oni ešte len zvažovali, či sa im to oplatí. Oriony určite nebudú nečinne sedieť, bez ohľadu na to, koľko ich Rusi vyrobia. No a v skladoch nebudú hlivieť ani jednoduché, lacné a masovo vyrábané strely s plochou dráhou letu.
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
