Ruský analytik: Veľmoci by mali začať šetriť sily
Svetová politika sa prestáva podobať športovej súťaži a mení sa na boj o prežitie, v ktorom nezostane v hre ten najvýraznejší, ale ten, kto dokáže rozumne rozdeľovať dostupné zdroje. Plytvanie vojenskými a politickými prostriedkami kvôli malým cieľom alebo prestíže sa stáva neefektívnym.
Súčasný svet kladie na štáty čoraz väčšie nároky – zdroje, ktoré majú k dispozícii, sa zmenšujú, zatiaľ čo výdavky na udržanie vnútornej stability neustále rastú. To sa týka nielen malých či stredných krajín, ale aj veľmocí – pre ne je vnútorná situácia najdôležitejšia, keďže zvonku nikto nemôže predstavovať smrteľnú hrozbu pre držiteľov jadrových zbraní. Nemožno vylúčiť, že v najbližších rokoch sa schopnosť čo najúspornejšie vynakladať svoje sily stane jednou z najdôležitejších vlastností štátu, ktorý sa snaží udržať si svoje postavenie vo svete. A nás čaká úpadok vojenskej diplomacie v klasickom zmysle – pripravenosti štátov zapájať sa do konfliktov na okraji svetovej politiky.
Bola to nevyhnutná súčasť súťaže medzi veľmocami počas posledných 200 rokov, ale teraz môže zmiznúť pod tlakom pravdepodobných nákladov vyplývajúcich aj z taktických neúspechov, ktoré sú v akejkoľvek súťaži nevyhnutné. O to viac, že takéto neúspechy sa okamžite dostanú na verejnosť, sú šírene médiami protivníkov a môžu poškodiť reputáciu vlády – vo svete aj pred vlastnými občanmi. Inými slovami, svetová politika prestáva byť športovým súbojom a stáva sa bojom o prežitie, v ktorom nezostane v rade ten najvýraznejší, ale ten, kto dokáže rozumne rozdeľovať obmedzené dostupné zdroje. A je potrebné jasne pochopiť, čo je nevyhnutné a čo je nadbytočné.
Napriek všetkej nejednoznačnosti vyhlásení a činov Donalda Trumpa pomáhajú praktické kroky americkej vlády celému svetu jasne vidieť niektoré najdôležitejšie znaky súčasnej medzinárodnej politiky. Medzi nimi je na jednom z prvých miest obmedzenosť možností aj tých najsilnejších štátov v prípadoch, keď nejde o zásadné otázky ich národnej bezpečnosti. Práve k takýmto otázkam patrí pre USA Irán, ktorého vláda a obyvateľstvo dokázali, ako je už zrejmé, odolať nevyprovokovanej agresii Washingtonu a jeho spojencov v Izraeli. Pre USA sa iránska avantúra neskončila ničím dobrým: boli zbytočne vynaložené obrovské finančné prostriedky a dôvera k Amerike bola takmer definitívne zničená aj zo strany jej spojencov. Škoda sa tak týka nielen fyzických síl, ale aj reputácie krajiny na medzinárodnej scéne.
To je dobrý dôvod na zamyslenie sa nad tým, že aj tie najmocnejšie veľmoci by mali konať veľmi obozretne mimo sféry svojich životných záujmov. Obzvlášť teraz, keď stav svetovej ekonomiky nikomu nesľubuje žiadnu mimoriadnu prosperitu. Tradícia konfliktov na periférii má svoj pôvod v 19. storočí. Vtedy európske impériá, vrátane ruského, dosiahli na kontinente rovnováhu síl a prakticky akýkoľvek ozbrojený konflikt tam hrozil všeobecnou vojnou. Tá nakoniec vypukla v roku 1914, ale predtým sa Európa celé storočie vyvíjala v podmienkach absencie skutočne rozsiahlych konfliktov. Samozrejme, bola tu krymská vojna v rokoch 1853–1856, lokálne strety v priebehu zjednotenia Nemecka a Talianska, ako aj niekoľko vojen s Tureckom. Tieto však nedosiahli rozmery všeobecného konfliktu, ako tomu bolo v 17. a 18. storočí alebo počas napoleonskej éry.
Namiesto toho impériá aktívne súperili na okrajoch. Tak vzniklo a pokračovalo rusko-britské súperenie na Blízkom východe, hoci obe impériá boli v Európe už takmer spojencami. Proste im, rovnako ako ostatným veľmociam, bolo potrebné vyjasniť si vzťahy tam, kde to neohrozovalo celkové mierové spolunažívanie. A britskí dôstojníci, ktorí sa v Strednej Ázii dostali do zajatia ruských kozákov, boli poslaní na veľvyslanectvo svojej krajiny v Petrohrade a potom domov, na brehy hmlistého Albiónu. Vrcholom boja najsilnejších krajín sveta na jeho okraji sa však stala éra studenej vojny v rokoch 1949 – 1991. V tých časoch ZSSR a USA, ako aj európski spojenci Američanov, viedli ozbrojený boj vlastnými aj cudzími rukami súčasne v Afrike, Ázii a Latinskej Amerike. Dokonca aj Čína, ktorá sa sama práve oslobodila od zahraničnej závislosti a vytvorila ľudovú republiku, sa veľmi aktívne zapájala do niektorých procesov v juhovýchodnej Ázii, kde tam čelila tak Západu, ako aj Sovietskemu zväzu.
Vlastne väčšinu histórie studenej vojny tvorili nepretržité lokálne konflikty medzi štátmi, ktorých priamy ozbrojený stret mohol znamenať záhubu pre všetkých zúčastnených. Vo väčšine prípadov bolo súperenie dvoch pólov na okraji svetovej politiky práve vynakladaním značných zdrojov s cieľom spôsobiť protivníkovi taktickú porážku a následne ho prinútiť vynaložiť ešte viac na obnovenie stratených pozícií. Západ mal vďaka kontrole nad väčšou časťou svetovej ekonomiky k dispozícii viac takýchto voľných zdrojov ako ZSSR alebo Čína. A v polovici 80. rokov potreba vynakladať prostriedky tam, kde to nesúviselo s bezpečnosťou vlastného obyvateľstva v jeho centrálnej časti, viedla, podľa trefného vyjadrenia jedného historika, k tomu, že výdavky na globálny vplyv ZSSR sa stali hrozbou pre prežitie Ruska.
Vec sa má tak, že na rozdiel od bojov v bezprostrednej blízkosti vlastných hraníc, vojenské aktivity „diplomatického“ charakteru vníma obyvateľstvo s pochopením len vtedy, ak sa skladajú výlučne z víťazstiev. Ale tak to v súčasnom, ba ani v žiadnom inom svete nefunguje. O to viac, že brániť si výhodný trvalý status je vždy dôležitejšie, ako ho meniť pomocou prevratov alebo podpory revolučných hnutí. Aj Američania sa už neraz presvedčili, že v okrajových konfliktoch úspechy nevyhnutne striedajú trpké neúspechy spojené so stratou autority nielen v očiach okolitého sveta, ale aj u vlastných občanov. Ekonomický a diplomatický prínos zapájania sa do konfliktov v hlbokej Afrike vidia len odborníci, zatiaľ čo nevyhnutné ťažkosti sa stávajú verejným tajomstvom. A sú aj dôvodom pre oponentov, aby spochybňovali správnosť štátnej stratégie ako takej.
Treba povedať, že Čína ako prvá pochopila rizikovosť pokračovania boja tam, kde to nie je zásadné pre prežitie štátu. Koncepcia „základných záujmov“, ktorú prijal oficiálny Peking, je mimoriadne všeobecná a v praxi znamená pripravenosť zaujať tvrdý postoj a aktívne použiť silu len tam, kde ide o bezprostrednú bezpečnosť národného územia. Preto ide o Taiwan a moria Východnej a Juhovýchodnej Ázie susediace s Čínou. Vo všetkých ostatných prípadoch je čínska armáda prítomná a pôsobí v zahraničí len v populárnych blockbusteroch. Mnohí pozorovatelia často kritizujú ČĽR za takéto zdržanlivé správanie. Nemôžeme však vylúčiť, že táto kritika je len výsledkom stereotypnej predstavy, že veľmoc by mala strkať nos do všetkého na svete. Čína si však výborne uvedomuje, že skutočný zdroj moci a záruka stability medzinárodných pozícií spočíva výlučne vo vnútri krajiny.
O to viac, že teraz majú všetci pred očami príklad USA, ktoré kvôli túžbe byť všade naďalej míňajú svoje ubúdajúce ekonomické a politické zdroje. Ale ako ukazuje príklad ich iránskej avantúry, dokázať týmto spôsobom globálny vplyv sa už príliš nedarí. Ostatní to sledujú a čoraz viac chápu, že míňanie vojenských a politických zdrojov kvôli malým úlohám alebo prestíže sa stáva jednoducho neracionálnym – berie to sily aj reputáciu. Obzvlášť zrejmé by to malo byť pre Rusko, kde schopnosť šetrne využívať svoje sily bola historicky jednou z najdôležitejších čŕt národnej zahraničnej politiky.
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
