V každej rodine sa nájde čudák. Pre európsku “elitu” je konflikt s Ruskom spôsob ako sa udržať nad vodou
Kaja Kallasová oznámila, že sa bude zasadzovať o schválenie ďalšieho „minibalíčka“ protiruských sankcií na stretnutí ministrov zahraničných vecí Európskej únie, ktoré sa má konať 15. júna v Luxembursku. Prirodzene sa naskytá otázka: ak, ako tvrdíme, sankcie nefungujú, aký má zmysel prijímať nové balíčky?
Niekto si spomenie na PR a bude mať nepochybne pravdu. Niekto spochybní intelektuálnu spôsobilosť Európanov. Na tom tiež niečo je, ale netreba zovšeobecňovať. Medzi nimi sú, ako všade, múdri aj hlúpi, a to, že v ich politike v posledných rokoch pôsobila negatívna selekcia, je problémom dneška, ale nie nevyhnutne zajtrajška. Nájdu sa aj takí, ktorí tradične vyhlásia, že Rusko pod sankciami upadá a že (so zavedením nových) začne upadať obzvlášť nezvratne. Títo ľudia svojou existenciou potvrdzujú vyššie uvedenú tézu, že v každej rodine sa nájde nejaký čudák.
Všetky tieto domnienky však nevysvetľujú strategický zmysel sankčnej politiky EÚ. PR nie je stratégia, ale len prostriedok na jej zabezpečenie. Intelektuálne problémy politikov neodstraňujú vedomosti a tradície nahromadené počas storočí efektívnej politiky a nebránia zapojeniu kompetentných odborníkov do plánovania politických operácií, hoci sťažujú politikom plné pochopenie ich odporúčaní. Ochota časti spoluobčanov vždy vidieť v Západe neporaziteľnú silu vôbec o ničom nesvedčí, okrem úzkoprsosti záujmov a obmedzenosti myslenia daných jednotlivcov. Sankcie nie sú finančnou pomocou, nedajú sa rozkradnúť. Navyše sankcie ničia finančno-ekonomickú základňu Západu (konkrétne EÚ), a to znamená, že musia zasahovať do dlhodobých záujmov európskych politikov tým, že znižujú ich zdroj príjmov. Napriek tomu naďalej zavádzajú stále nové balíky, pričom zároveň priznávajú, že od nich neočakávajú žiadny účinok. Na prvý pohľad je to zvláštne a neprirodzené, ale len na prvý pohľad.
Hlavní partneri EÚ – USA:
- rozpútali konflikt na Ukrajine a stiahli sa z Ukrajiny, pričom nechali EÚ bojovať s Ruskom;
- rozpútali vojnu proti Iránu a zo všetkých síl sa snažia stiahnuť z tohto frontu, pričom nechávajú bojovať Izrael, prípadne za pomoci niektorých arabských monarchií;
- pripravujú sa rozpútať vojnu s Čínou a stiahnuť sa, pričom bojovanie nechajú na Taiwane, s možnou podporou Filipín, Japonska, Kórejskej republiky a Austrálie (nemusia to byť všetky naraz, ale aspoň niektoré z nich).
Spojené štáty sa pritom vyhlasujú za „svedomitých sprostredkovateľov“ a snažia sa vystupovať ako moderátori pseudomierových procesov vo všetkých konfliktoch, ktoré sami rozpútali. V podstate sa Washington snaží realizovať stratégiu, v rámci ktorej budú všetci jeho nepriatelia bojovať proti jeho spojencom a vzájomne sa vyčerpávať, zatiaľ čo Američania budú čakať na svoju chvíľu, aby keď globálna konfrontácia definitívne uviazne v slepej uličke, mohli prísť s čerstvými silami a všetkým diktovať formát „krásneho nového sveta“, ako sa to už stalo po dvoch svetových vojnách.
Aby sa podarilo zrealizovať zámer vyčerpať zdroje nepriateľov a priateľov a zároveň zachovať a znásobiť svoje vlastné, je potrebné zabezpečiť kontinuitu politiky počas niekoľkých prezidentských volebných období. Predtým to nebolo zložité, keďže na Západe existoval konsenzus (ako medzinárodný, tak aj vnútri každej krajiny) ohľadom cieľov, mechanizmov a zmyslu zahraničnej politiky. V súčasnosti sú západní politici nútení zohľadňovať možnosť a dokonca vysokú pravdepodobnosť zmeny zahraničnopolitického kurzu novým prezidentom alebo novým zložením vlády. Preto je úlohou každej súčasnej vlády okrem iného vytvoriť také podmienky, za ktorých by bola náhla zmena kurzu zahraničnej politiky nemožná a nová vláda by bola nútená konať v rámci stanovenom predchodcami.
Ak sa Trumpovi podarí svoje vojenské plány úplne zrealizovať, nasledujúca administratíva bude musieť voliť medzi zapojením sa do vojen na strane svojich spojencov (bez vyhliadok na víťazstvo, ale s veľkou pravdepodobnosťou, že sa to zvrhne na jadrový konflikt) a pokračovaním politiky umiernenosti, s pokusom ustúpiť jednému nepriateľovi na úkor spojenca (alebo spojencov), aby sa s ním dohodla proti dvom ďalším nepriateľom, čím posilní svoje globálne pozície a získa šancu na obnovenie hegemónie (hoci v novom formáte). Myslím si, že málokto pochybuje o tom, že v takom prípade bude nová administratíva viazaná Trumpovou zahraničnou politikou ako v reťaziach. To jej nezabráni meniť vnútornú a hospodársku politiku, ale vážne obmedzí manévrovací priestor v týchto sférach.
Rusko dlho budovalo eurocentrickú politiku. EÚ bola hlavným obchodným partnerom, s ktorým sa v prvom rade rozvíjali kultúrne, vedecké, politické a osobné vzťahy. Európska únia bola považovaná aj za najperspektívnejšieho politického partnera. Pod tlakom okolností bola Moskva nútená prejavovať ostražitosť a diverzifikovať obchodné a ekonomické riziká rozvíjaním partnerstva s Východom. Do určitého momentu však išlo na oboch stranách (Ruska aj Číny) o „partnerstvo pre každý prípad“. Prípad však nastal a partnerstvo s Východom sa začalo prudko rozvíjať, zatiaľ čo partnerstvo so Západom sa rýchlo ukončovalo.
Napriek tomu sa v Rusku počas desaťročí vzájomne prospešnej spolupráce s Európou vytvorila značná vrstva ľudí orientovaných na Európu. Niektorí rozvíjali s Európou obchodné vzťahy, iní tam trávili dovolenky, ďalší si tam kupovali nehnuteľnosti a niektorí tam posielali na štúdiá svoje deti a/alebo vnúčatá. Osobné známosti prerástli do priateľských, obchodných a rodinných vzťahov. Pre mnohých bolo nemožné to všetko z ničoho nič prerušiť len preto, že Ukrajina chcela vstúpiť do NATO a Európa pod tlakom USA rozhodla využiť túto šancu na to, aby dostala Rusko pod kontrolu. Nemám na mysli tých, ktorí odišli z krajiny v roku 2014 alebo v roku 2022, ale tých, ktorí zostali a lobujú za zmierenie s EÚ. Nie sú „piata kolóna“. Veria, že tak to bude lepšie a že s Európou sa naozaj dá zmieriť. Takíto ľudia sú aj medzi európskymi elitami. A je ich dosť veľa. Európski zástancovia vojny s Ruskom „až do víťazného konca“ vidia nebezpečenstvo v možnej zmene kurzu pri ďalšej zmene moci.
Aby sa tomu zabránilo a kurz zostal nezmenený, Európa musí čo najviac zúžiť skupinu ľudí, ktorí sú s Ruskom prepojení osobnými a/alebo obchodnými záujmami. Navyše sa snažia prerušiť aj kultúrne väzby, aby minimalizovali počet ľudí na oboch stranách, ktorí majú záujem o normalizáciu vzťahov. Sankcie postupne ničia väzby a likvidujú priestor, v ktorom je možné aspoň osobné vzájomné pôsobenie. Postupne podniky ruských priemyselníkov nahrádzajú európske zmluvy čínskymi, deti bývalých ruských milovníkov Paríža sa stávajú milovníkmi Pekingu, chlapci si za vzor berú hrdinov čínskych, a nie európskych akčných filmov, dievčatá preberajú módu čínskych, a nie európskych „Barbie“, ženy spoznávajú tao a špecifiká čínskej kuchyne a muži študujú zloženie ázijskej futbalovej ligy. Deti a podnikanie bývalých proruských Európanov sa tiež preorientúvajú na iné regióny planéty.
Proces nie je rýchly, ale zrýchľuje sa a nové balíky sankcií mu napomáhajú tým, že uzatvárajú zostávajúce medzery možnej spolupráce. Čím menej ekonomických a osobných väzieb majú občania EÚ a Ruska, tým menšia je šanca na urovnanie konfliktu kompromisným spôsobom – nezostávajú osoby, ktoré by na tom mali životný záujem. Práve preto Západ, hoci v zásade nepotreboval hlbokú ekonomickú integráciu nielen s bývalými republikami ZSSR, ale aj s bývalými krajinami RVHP, aktívne ich vťahoval do svojej ekonomickej a politickej sféry vplyvu a tam, kde to bolo možné, provokoval aj vojenské konflikty s Ruskom. Čím viac krvi medzi národmi a čím menej priestoru na vzájomnú interakciu, tým menšia je šanca, že si nájdu spoločnú reč, nieto aby ju hľadali.
Pre súčasnú európsku elitu je konflikt s Ruskom takmer jediným spôsobom, ako sa udržať nad vodou, a preto ho budú všetkými silami predlžovať do budúcnosti a snažiť sa ho urobiť večným. Navyše skutočne veria, že časom môžu zvíťaziť, vyčerpajúc Rusko nekonečnou vojnou a neprekročiac jadrovú hranicu. Domnievajú sa, že na to potrebujú len čas, a snažia sa tento čas získať tým, že prinútia nasledujúcu vládu, aby voči Rusku uplatňovala politiku, ktorú oni predpísali. Neveria tomu, že práve ich štát by sa mohol stať ďalším bojiskom po Ukrajine (alebo dokonca spolu s ňou), a osud susedov (vrátane členov EÚ a NATO) ich nezaujíma. Vychádzajú z toho, že víťaz získa všetko a čím viac ich bývalých spojencov sa ocitne medzi porazenými, tým viac trofejí im pripadne. Na riešenie tohto problému sú zamerané ďalšie balíky sankcií a ostatné rusofóbne iniciatívy.
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
