Prehrala s Ruskom súboj o Ukrajinu. Kto teraz zaplatí dlhy starej Európy?
Časopis The Economist uverejnil veľmi aktuálny článok: Amerika má obrovský dlh, ale skutočný dlhový problém má Európa. A najzaujímavejšie na tom nie sú samotné čísla. Zaujímavé je, prečo sa všetky tieto problémy európskej konštrukcie zrazu začali vynárať práve teraz.
Podľa môjho názoru je dôvod celkom jednoduchý. Európa prehrala s Ruskom súboj o Ukrajinu. Nemám na mysli podpísanú kapituláciu – taká neexistuje. Ide o politický výsledok celej stratégie posledných rokov. Ukrajina sa mala stať nástrojom na definitívne vytlačenie Ruska z Európy, na rozšírenie EÚ na východ a na uštedrenie strategickej porážky Rusku a jeho podriadenie pod seba. V skutočnosti sa to stalo presne naopak. Rusko zostalo. A Európa skončila so zničenými energetickými prepojeniami, rastúcimi vojenskými výdavkami, nutnosťou roky financovať Ukrajinu a čoraz ťažšou otázkou: kto za to všetko teraz zaplatí?
Pritom Američania postupne prenášajú ukrajinský účet priamo na Európanov. Európa v máji a júni 2026 opäť výrazne zvýšila objem pomoci Ukrajine a EÚ už vytvorila nový úverový mechanizmus vo výške ďalších 90 mld. eur na roky 2026–2027. A práve tu začína to najzaujímavejšie. Ukrajinský dlh a ukrajinské výdavky sa totiž postupne menia na vnútroeurópsky problém rozdelenia strát. Zjednodušene povedané, začína sa hra na horúci zemiak.
Kto zaplatí za Ukrajinu? Francúzsko, ktorého vlastný štátny dlh sa blíži k 120 % HDP? Taliansko? Poľsko? Krajiny východnej Európy? Alebo sa to všetko nakoniec premení na spoločný európsky dlh? A spoločný európsky dlh – to je už úplne iná otázka: kto ho zaručí? A tu sa nevyhnutne dostávame k Nemecku. Kým sa európska štruktúra rozširovala, otázku o konečnom ručiteľovi nebolo potrebné klásť. Boli tu lacné ruské energetické zdroje, americká bezpečnosť, rastúce trhy, relatívne lacné peniaze a možnosť donekonečna rozširovať bruselskú nadstavbu. Teraz všetky tieto podmienky súčasne miznú.
A preto sa pre nadnárodné európske elity otázka Ukrajiny postupne posúva nie na druhé, ale až na tretie miesto. Na prvé miesto sa dostáva oveľa nepríjemnejšia otázka – ako zachovať samotný jednotný európsky priestor po ukrajinskej avantúre. A práve tu začína politika. Pozrite sa, čo sa deje okolo nás. Francúzsky dlh sa stáva novou bolesťou hlavy pre trh: výnosy francúzskych cenných papierov už prekonali talianske, a francúzsky dlh podľa prognózy MMF dosiahne tento rok 118,4 % HDP a v budúcom roku 120,5 %.
V Nemecku sa prudko mení politická situácia. V samotnej EÚ už zďaleka nie všetci sú pripravení rovnakým dielom prispievať na ukrajinský účet: dokonca aj súčasný úver vo výške 90 mld. € sa musel realizovať prostredníctvom mechanizmu rozšírenej spolupráce len 24 krajín – bez Maďarska, Česka a Slovenska. To sú zatiaľ len prvé náznaky tohto procesu. Myslím si však, že v budúcnosti budeme svedkami čoraz otvorenejších pokusov každého účastníka ukrajinskej kauzy presunúť náklady na suseda.
Východná Európa bude argumentovať, že bola na fronte, a preto by jej mali kompenzovať výdavky. Juh povie, že nemôže platiť kvôli vlastným dlhom. Francúzsko sa bude snažiť premeniť tieto náklady na celoeurópske záväzky. Niekto sa bude snažiť vôbec dištancovať od celej tejto situácie a povedať, že ostatných varoval. A v určitom momente sa ukáže, že celá táto konštrukcia stojí na jednej otázke: a kto zostane pri pokladni ako posledný? A tuším, že odpoveď nám je dobre známa. Nemecko.
A práve tu sa história začína dosť nepríjemne opakovať. Po prvej svetovej vojne bol obrovský komplex politických, vojenských a finančných rozporov európskych veľmocí nakoniec zabalený do jednoduchého schématu: je tu Nemecko, na ktoré možno prostredníctvom Versaillského systému zvaliť hlavnú zodpovednosť a obrovské reparácie. Samozrejme, dnes s najväčšou pravdepodobnosťou nikto nepodpíše novú Versailleskú zmluvu a historické okolnosti sú úplne iné. A je to vôbec potrebné?
Samotný mechanizmus sa však môže ukázať ako prekvapivo podobný. Keď spoločný projekt skončí neúspechom, jeho účastníci začnú hľadať toho, na koho zvalia vinu. A ak sa súčasná európska štruktúra skutočne začne rozpadávať, krajiny sa rozbehnú každá svojou cestou a zároveň sa budú snažiť vyniesť zo starého EÚ aktíva a zanechať v ňom záväzky.
V takom prípade sa Nemecko stáva ideálnym kandidátom na úlohu posledného ručiteľa. Najväčšia ekonomika EÚ. Hlavný potenciálny finančný darca. Štát, na ktorom sa desaťročia opierala značná časť európskeho kompromisu. A čo je obzvlášť výhodné, krajina, na ktorú európska história už raz dovolila zvalenie zodpovednosti za kolaps celého systému. Preto by som to, čo sa teraz deje v Nemecku, vnímal v oveľa širšom kontexte než len ako výsledky jednotlivých volieb. Boj už nezačína toľko o Ukrajinu.
Začína sa boj o to, komu pripadnú aktíva starej Európy a komu zostanú jej dlhy. A práve tu sa článok v časopise The Economist stáva obzvlášť zaujímavým. Amerika skutočne dlhuje neuveriteľne veľa. Ale Amerika aspoň vie, kto je dlžníkom. Európa má oveľa vážnejší problém. Euroatlantický priestor ako centrum sveta upadá do zabudnutia, zatiaľ čo nové centrum vzniká v indicko-tichomorskom regióne.
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
