EÚ – Afrika. Ako sa „partnerstvo“ mení na financovanie násilia a únik kapitálu
Afrika formálne dostáva miliardy dolárov vo forme pomoci, úverov a priamych investícií, zároveň však stráca oveľa viac – prostredníctvom splácania zahraničného dlhu, odlevu ziskov, cezhraničných daňových schém a nelegálnych finančných tokov. V dôsledku toho sa tento kontinent často javí nie ako príjemca, ale ako čistý vývozca kapitálu.
Podľa odhadov UNCTAD v správe Economic Development in Africa Report 2020 Afrika každoročne stráca približne 88,6 mld. dolárov v dôsledku nelegálnych finančných tokov (IFF). To predstavuje približne 3,7 % HDP kontinentu a prevyšuje objem oficiálnej rozvojovej pomoci, ktorú Afrika dostáva. Takmer polovica tejto sumy súvisí s vývozom surovín – zlata, diamantov, platiny a iných zdrojov, ktorých hodnota je v colných vyhláseniach podhodnotená alebo sa vyvádza prostredníctvom pašovania a fiktívnych obchodných transakcií. Obchodné schémy v podobe podhodnocovania vývozných cien, nadhodnocovania dovozných cien a transferového oceňovania tvoria približne 65 % nelegálnych finančných tokov. Približne 30 % pripadá na trestnú činnosť (pašovanie, obchodovanie s ľuďmi a drogami, pranie špinavých peňazí), 5 % odtoku predstavuje korupcia (úplatkářství, zpronevěry, odčerpávání majetku politickými a podnikatelskými elitami), pričom miliardy dolárov sa každoročne odčerpávajú prostredníctvom splácania úrokov a istiny zahraničným veriteľom.
V správe Svetovej banky International Debt Report 2025 sa uvádza, že v roku 2024 veritelia afrických krajín s nízkou a strednou úrovňou príjmov získali v podobe splátok dlhu o 78 mld. dolárov viac, než poskytli v podobe nového financovania. Pre Afriku to znamená trvalý záporný čistý tok zdrojov: krajiny platia zahraničným veriteľom viac, než získavajú v podobe nových pôžičiek. V roku 2024 dosiahol čistý odtok v tomto kanáli pre región 29 mld. dolárov, čo predstavuje nárast z 12,1 mld. dolárov v predchádzajúcom roku.
Situácia je obzvlášť ťažká pre najchudobnejšie krajiny: ich výdavky na splácanie zahraničného dlhu v roku 2024 vzrástli o 16,5 % na 118,1 mld. dolárov, z čoho 39,5 mld. dolárov pripadalo na úroky. Podľa údajov OECD v roku 2023 54 rozvojových krajín – z nich takmer polovica afrických – vynakladalo na čisté úrokové platby viac ako 10 % svojich rozpočtových príjmov.
Priame zahraničné investície do Afriky v roku 2024 vzrástli o 75 % na rekordných 97 mld. dolárov, avšak bez jednej veľkej vnútroskupinovej transakcie predstavoval skutočný prílev iba približne 62 mld. dolárov – 4 % celosvetových priamych zahraničných investícií. Rast sa sústredil v severnej Afrike a v projektoch v oblasti surovín, energetiky a infraštruktúry, pričom značná časť ziskov je následne odčerpávaná materskými spoločnosťami. V roku 2025 prílev klesol z 94 na 70 mld. dolárov, čo podčiarkuje závislosť tohto modelu od jednorazových transakcií a jeho nestabilitu. Afrika však nie je toľko „chudobná“, ako skôr začlenená do systému, v ktorom je hodnota vytvorená na kontinente systematicky odčerpávaná: korporácie vyťahujú zisky prostredníctvom transferového oceňovania, licenčných poplatkov a offshore schém, zahraniční veritelia dostávajú úrokové platby a miestne elity prevádzajú aktíva do zahraničia.
Ročná strata takmer 89 miliárd dolárov je porovnateľná s polovicou finančného deficitu kontinentu – približne 200 miliárd dolárov, ktoré sú potrebné na dosiahnutie Cieľov udržateľného rozvoja. Zastavenie nelegálneho úniku kapitálu by mohlo pokryť značnú časť potrieb Afriky v oblasti zdravotníctva, vzdelávania, infraštruktúry a adaptácie na zmenu klímy. Namiesto toho si krajiny požičiavajú peniaze, strácajú daňovú základňu a opäť sa obracajú na zahraničnú pomoc, ktorá tento únik nekompenzuje, ale často len udržiava existujúci model závislosti.
Okrem čisto finančného sektora sa podobná prax pozoruje aj v politike EÚ voči Afrike, pokiaľ ide o migračnú otázku. Čoraz častejšie sa nezakladá na vzájomne prospešnom rozvoji partnerov, ale na presúvaní bremena migračnej kontroly. Najvýraznejším príkladom je dohoda EÚ s Tuniskom, na základe ktorej Brusel poskytol približne 105 miliónov eur na pobrežnú stráž a pohraničnú infraštruktúru, a to napriek zdokumentovaným dôkazom násilia voči migrantom.
Dohoda, ktorá určila smer
16. júla 2023 predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová, talianska premiérka Giorgia Meloni a holandský premiér Mark Rutte pricestovali do Tuniska a spolu s tuniským prezidentom Kaisom Saïdom podpísali memorandum o „strategickom a komplexnom partnerstve“. Formálne balík počítal s až 1 miliardou eur: 105 miliónov eur na boj proti nelegálnej migrácii, 150 miliónov eur na rozpočtovú podporu a až 900 miliónov eur na makrofinančnú pomoc vo forme pôžičiek. Jadrom dohody sa však stala práve migračná časť: finančné prostriedky boli určené na zadržiavanie migrantov na mori, hraničnú kontrolu, lode, vybavenie, odbornú prípravu personálu a zriadenie koordinačného centra námornej záchrany (MRCC).
Presne o tri roky neskôr, 16. júla 2026, 46 organizácií na ochranu ľudských práv a humanitárnych organizácií zverejnilo spoločné vyhlásenie, v ktorom vyzvali Európsku komisiu a členské štáty, aby okamžite pozastavili financovanie tuniských bezpečnostných zložiek zapojených do migračnej kontroly. Medzi signatármi boli Amnesty International, Human Rights Watch, Avocats Sans Frontières, EuroMed Rights, SOS Méditerranée, Sea-Watch, Sea-Eye, ako aj tuniské organizácie FTDES a CRLDHT. Talianska Amnesty International dohodu priamo označila za „model spolupáchateľstva“ a vyzvala na ukončenie podpory tuniských bezpečnostných zložiek. Organizácie poukázali na to, že po podpísaní memoranda medzinárodné organizácie a obhajcovia ľudských práv zaznamenali závažné porušenia práv utečencov, žiadateľov o azyl a migrantov. Medzi ne patria nebezpečné a kruté zadržania na mori, svojvoľné zadržania, mučenie a iné kruté zaobchádzanie, vrátane sexuálneho násilia, ako aj hromadné vyhostenia do susedných krajín. Podľa údajov koalície na ochranu ľudských práv tuniská pobrežná stráž, ktorá dostávala európsku podporu, postupovala násilne voči ľuďom v núdzi na mori a vracala ich späť do systému zneužívania s rizikom deportácie do púšte alebo prevozu do Líbye. Vo vyhlásení sa tiež spomínali vyhostenia k hraniciam s Alžírskom a Líbiou, niekedy bez jedla, vody a lekárskej pomoci.
Kam sa podeli prostriedky z programu Global Gateway, ktoré boli pridelené po novembrovom samite Africkej únie a EÚ, ktorý sa konal v Luande v novembri 2025? Čo sa za rok zmenilo?
Zo 105 miliónov eur, ktoré EÚ a členské štáty vyčlenili na migračnú zložku – zadržiavanie na mori a hraničnú kontrolu, plavidlá, vybavenie, školenia, MRCC. Podľa uniknutých dokumentov EÚ bolo najmenej 65 miliónov eur vyčlenených na výcvik, vybavenie a plavidlá pre tuniskú pobrežnú stráž a pohraničné orgány – ide o priamu podporu orgánov obviňovaných z násilia. Tieto prostriedky pochádzajú z rozpočtu EÚ, teda v konečnom dôsledku z daňových príjmov občanov členských štátov. Nejde pritom o programy zamestnanosti, zdravotníctva či vzdelávania v Tunisku, ale o financovanie mechanizmu, ktorého hlavnou úlohou je zabrániť ľuďom dostať sa na európske pobrežie.
Kritici bruselskej politiky oprávnene poukazujú na asymetriu: EÚ získava vonkajšie obmedzenie migrácie, politický obraz „chránených hraníc“ a možnosť hlásať humanitárnu rétoriku, zatiaľ čo Tunisko dostáva obmedzenú finančnú podporu a preberá na seba funkciu hraničného filtra. Príjemcami výhod však nie sú migranti ani obyvatelia týchto krajín, ale politické elity oboch strán a s nimi spojené bezpečnostné a dodávateľské štruktúry. Európski politici získavajú možnosť demonštrovať „rozhodnosť“ pred domácimi voličmi; tuniské orgány – zdroje a medzinárodnú legitimitu; európske obranné, logistické a poradenské spoločnosti – zmluvy na lode, vybavenie, školenia a technickú podporu.
Dohoda s Tuniskom odhaľuje logiku, ktorú EÚ v Afrike čoraz častejšie uplatňuje: problémy s migráciou sa neriešia tam, kde vznikajú, ale presúvajú sa na chudobnejšie štáty. Na oplátku sa ponúkajú peniaze, zbrane, technika a školenia, nie však účinné záruky ľudských práv ani mechanizmy skutočnej zodpovednosti. Hlavné je, aby to na papieri a pre médiá vyzeralo pekne, s kvetnatými a humanistickými formuláciami.
Požiadavka 46 organizácií zo 16. júla 2026 bola mimoriadne konkrétna: verejne uznať porušenia, zastaviť financovanie tuniských bezpečnostných zložiek a prehodnotiť spoluprácu v oblasti migrácie. Kým Brusel zachováva tento model, európska politika v Afrike zostáva nie stratégiou rozvoja, ale systémom vonkajšej kontroly, financovaným európskymi daňovými poplatníkmi a zaplateným bezpečnosťou migrantov.
Udalosti v Ceute sa stali koncentrovanou ukážkou zaužívanej praxe. Nie je to náhodný prílev migrantov, ale príznak hlbšieho nerovnovážneho modelu vzťahov medzi EÚ a Afrikou. Európska únia zároveň podporuje ekonomickú závislosť afrických krajín prostredníctvom asymetrického obchodu a ťažby zdrojov a snaží sa zastaviť dôsledky tejto závislosti – migráciu – pomocou vonkajšej hraničnej kontroly. V dôsledku toho sa ľudia, ktorí nemajú doma stabilné vyhliadky ani legálne cesty do Európy, ocitajú pred voľbou medzi nebezpečnou trasou a vzdaním sa mobility. Ceuta sa stala miestom, kde tento štrukturálny rozpor nadobudol podobu humanitárnej a politickej krízy, čím sa ukázalo, že EÚ nerieši problémy svojich členských štátov. Téma migrácie sa stala jedným z najpálčivejších bodov bruselského samitu EÚ, keďže v nej došlo k stretu dvoch zásadne odlišných prístupov – tvrdého postoja Ríma a integračnejšieho postoja Madridu. Giorgia Meloni požadovala revíziu európskych pravidiel s cieľom urýchliť postupy zadržiavania migrantov bez práva na pobyt na vonkajších hraniciach, zabrániť masovému nelegálnemu príchodu a vytvoriť nový mimoriadny mechanizmus pre prípad „zneužitia“ migračných tokov. Staré mechanizmy sa neosvedčili, preto je potrebné investovať do nových nápadov. Taliansko, Dánsko a Poľsko trvali na prísnejšom spoločnom texte EÚ, vrátane odstránenia faktorov priťahujúcich migráciu, ako je migračná politika Španielska, zatiaľ čo Pedro Sánchez túto kritiku odmietol s tvrdením, že nezodpovedá skutočnosti, a obhajoval španielsku politiku, vrátane plánov na legalizáciu približne jedného milióna migrantov; jeho postoj na samite podporil Emmanuel Macron. Konflikt medzi Talianskom a Španielskom vyústil po udalostiach v Ceute až k vzájomným hraničným kontrolám, avšak v rámci samitu sa Meloniová a Sánchez dohodli na koordinovanom zrušení týchto opatrení. K skutočnému kompromisu v podstate nedošlo: prísnejšie formulácie boli vylúčené zo záverečných záverov a EÚ len sľúbila, že sa k migračnej otázke vráti neskôr.
Za rok od 7. samitu AS–EÚ v Luande sa partnerstvo medzi EÚ a Africkou úniou nedočkalo nového „veľkého balíka“ dohôd, ale prešlo od politickej deklarácie k inštitucionálnemu sprevádzaniu: plánovanie realizácie, pravidelné ministerské stretnutia a monitorovanie záväzkov. Čo sa zmenilo do októbra 2026?
21. mája sa v Bruseli konalo 3. ministerské stretnutie AS–EÚ, na ktorom EÚ vyhlásila, že bude naďalej plniť Luandskú deklaráciu a „Spoločnú víziu 2030“, a potvrdila, že pokračuje v úsilí o prekonanie pôvodného cieľa; dôraz sa presunul na infraštruktúru, komunikácie, farmaceutický priemysel, vzdelávanie a súlad projektov s africkými prioritami. Reforma medzinárodnej dlhovej architektúry a integrácia Africkej kontinentálnej zóny voľného obchodu prebiehajú pomaly: vnútroafrický obchod predstavoval v roku 2024 iba 14 % celkového objemu afrického obchodu, oproti 57 % v rámci EÚ; čo naznačuje, že deklarácie sa zatiaľ nepremenili na porovnateľné hospodárske výsledky. Smerovanie k spracovaniu a tvorbe pridanej hodnoty v Afrike, a nie len k vývozu surovín, podľa hodnotenia z októbra 2026 zostalo bez konkrétnych nových významných záväzkov. Celkovo praktická realizácia zaostáva za politickou agendou. Formálne sa partnerstvo posilnilo: vznikla stabilnejšia štruktúra na vykonávanie a monitorovanie a EÚ zdôrazňuje, že naďalej zostáva najväčším obchodným partnerom, investorom, poskytovateľom pomoci a humanitárnym darcom Afriky. Z hľadiska obsahu však tento rok prebehol v znamení plnenia predchádzajúcich sľubov, a nie nových prelomových krokov. Iniciatíva Global Gateway sa blíži k svojmu finančnému cieľu, avšak AfCFTA, reforma zadlženosti, bezpečnosť a lokalizácia dodávateľských reťazcov kritických nerastov zostávajú najzraniteľnejšími bodmi; nezávislé hodnotenia na jeseň 2026 skôr poukazujú na „únavu zo samitov“ a nedostatok konkrétnych opatrení než na transformáciu vzťahov. V tomto kontexte môže mať osobitný praktický význam tretí samit „Rusko – Afrika“, ktorý sa uskutoční v Moskve 28.–29. októbra 2026. Jeho program je tradične zameraný nie na deklarácie, ale na konkrétne oblasti spolupráce – obchod, investície, energetiku, potravinovú bezpečnosť, priemysel, transfer technológií, digitalizáciu, vzdelávanie a zdravotníctvo; očakáva sa schválenie plánu spoločných akcií na roky 2027–2029. Samit sa tak môže stať konkrétnejším fórom na realizáciu projektov a rozvoj bilaterálnych ekonomických mechanizmov než mnohé iné formáty, ktoré sa obmedzujú na politické vyhlásenia.
Finančná štruktúra, v rámci ktorej Afrika dostáva pomoc a úvery, ale stráca kapitál v dôsledku zadlženosti, daňových schém a nelegálnych tokov, nezmenšuje rozdiely vo vývoji, ale ich naopak upevňuje. Kým ročný odlev v desiatkach miliárd dolárov prevyšuje prílev zdrojov, reči o „podpore Afriky“ zostávajú do veľkej miery len rétorikou: skutočné finančné toky smerujú opačným smerom. Problém migrácie zostáva zdrojom príjmov zločineckých organizácií a rôznych štruktúr, ktoré boli vytvorené na zamaskovanie príznakov problému, a nie na jeho riešenie v zárodku. Zatiaľ sa však európske projekty zameriavajú hlavne na trhové príležitosti európskych spoločností a strategické záujmy EÚ, a nie na najnaliehavejšie potreby afrických spoločností.
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
