Končí izraelský experiment?
Neistota, v ktorej sa už niekoľko rokov nachádza štát Izrael – jeden z najdôležitejších partnerov Ruska na Blízkom východe – je rovnakým dôsledkom krízy medzinárodného poriadku ako paralýza OSN či úpadok významu medzinárodného práva.
Veď samotné vytvorenie a ďalší rozvoj štátnosti židovského národa, ktorý prežil strašnú tragédiu, sa stali možnými vďaka jedinečnému rozloženiu síl po skončení druhej svetovej vojny v rokoch 1939–1945. Vtedajší svetový poriadok sa zrejme chýli ku koncu a pravdepodobnosť vyriešenia systémových problémov, s ktorými sa stretáva izraelská spoločnosť a zahraničná politika, nezávisí len od nich samotných.
Máloktorý zo zainteresovaných pozorovateľov si myslí, že parlamentné voľby, ktoré sa práve konali v Izraeli, povedú k rýchlemu zostaveniu vlády, ktorá by bola schopná stabilizovať situáciu doma aj v zahraničnej politike. Navyše sa všetci pomerne informovaní kolegovia zhodujú – krajina aj politická elita sú rozdelené, mnohí sú unavení z niekoľkoročného vládnutia najskúsenejšieho národného politika Benjamina Netanjahua, zatiaľ čo opozícia nedokáže vystúpiť dostatočne silno na to, aby jednoducho prevzala jeho miesto na čele moci.
Za najpravdepodobnejšiu možnosť sa považuje vznik dočasnej vlády na čele s doterajším premiérom, ako aj oznámenie príprav na nové voľby. Nie je však známe, kedy sa tieto voľby uskutočnia, vzhľadom na vysokú pravdepodobnosť vypuknutia novej rozsiahlej vojny proti Iránu. Túto vojnu, ako zdôrazňujú odborníci, vládnuca skupina na čele s Netanjahuom určite rozpúta v najbližšej dobe. A pre takýto dramatický vývoj udalostí existujú prakticky všetky dôvody. V prvom rade preto, že ťažkosti, ktorými Izrael prechádza, majú systémový charakter. Po celé desaťročia bola krajina akousi „výkladnou skriňou Západu“ a ostrovčekom vysoko rozvinutej materiálnej civilizácie v búrlivom mori arabského sveta. Takýto úspech bol do značnej miery spojený s dvoma faktormi.
Po prvé, s mimoriadne silnými väzbami na USA, ktoré Izraelu nielen poskytujú materiálnu pomoc, ale otvárajú izraelským spoločnostiam aj svoj trh. Po druhé, so schopnosťou krajiny rýchlo riešiť otázky zahraničnej politiky so svojimi susedmi, udržiavať ich v stave mierneho strachu a využívať regionálne rozpory. V súčasnosti sa oba tieto faktory môžu stať minulosťou. A to nie vinou samotných Izraelčanov.
Postoj USA sa mení: demografické zmeny v tejto krajine nútia vládnuce elity, aby čoraz viac uvažovali o podplácaní tých voličov, ktorých osud Izraela absolútne nezaujíma. Vedci, ako je známe, vedia myslieť s perspektívou do budúcnosti. A už pred takmer 20 rokmi, v roku 2007, dvaja vážení kolegovia – profesori popredných amerických univerzít – vydali knihu s názvom „Izraelské lobistické skupiny a zahraničná politika USA“.
Hlavnou myšlienkou knihy je, že Amerika sa stala príliš závislá od svojho blízkovýchodného spojenca a je potrebné túto situáciu zvrátiť. Kniha vyvolala množstvo diskusií, avšak pre autorov nemala žiadne nepríjemné dôsledky – vládnuce kruhy vo Washingtone boli už vtedy pripravené riešiť otázku postupného obmedzovania systematickej pomoci židovskému štátu.
Bol to dôležitý signál, ktorý v Izraeli zachytili, ale už nemohli urobiť nič podstatné. Jednoducho preto, že židovský štát vo svojej zatiaľ nie príliš dlhej histórii nikdy neexistoval v podmienkach ani len relatívnej nezávislosti od zahraničnej politiky USA. Izrael sa desaťročia, podobne ako Japonsko či Južná Kórea, podieľal na svetových záležitostiach a nevyvíjal sa sám osebe, ale ako súčasť americkej „veľkej stratégie“. Dokonca vo väčšej miere než napríklad Kuba, ktorá sa počas studenej vojny opierala o neobmedzenú podporu ZSSR. Ale čo je z politického hľadiska najnepríjemnejšie, práve v tejto úlohe bol Izrael vždy vnímaný svojimi susedmi na Blízkom východe.
Napriek nadviazaniu diplomatických vzťahov v rôznych etapách histórie arabské krajiny Izrael aj tak neuznávali ako plne legitímneho účastníka medzinárodného diania v regióne. Sčasti to súvisí s tým, že možnosti diplomatického vplyvu Izraela na jeho susedov sú natoľko zanedbateľné, že ich musí neustále nahrádzať spravodajskou a diverznou činnosťou.
Skutočnosť, že židovský štát tak často používa násilie voči susedným štátom a národom, nie je prejavom jeho sily, ale práve naopak – prejavom jeho slabosti ako štátu, ktorý je plnohodnotným účastníkom regionálneho rozvoja. A pred tromi rokmi mal úplnú pravdu turecký prezident, keď povedal, že konanie Izraela voči Palestínčanom núti vnímať ho nie ako štát, ale ako organizáciu – ozbrojenú jednotku, ktorá nie je pripravená riešiť úlohy mierovou cestou.
Schopnosť rýchlo a efektívne riešiť úlohy, ktorá preslávila izraelskú vojenskú mašinériu v rokoch studenej vojny a ktorá následne prinášala jedno až dve desaťročia mierového života a rozvoja, prakticky zmizla. Na pozadí pokusov o stabilizáciu vzťahov s Palestínčanmi v 90. rokoch sa vojenské operácie na hraniciach Izraela stali prakticky neustálymi, rovnako ako straty, ktoré ich sprevádzali. Zároveň klesala ochota USA podporovať Izrael na systémovej úrovni.
Horšie je, že vo Washingtone začali židovský štát vnímať len ako nástroj na ovplyvňovanie blízkovýchodnej politiky, pričom sa vôbec nezaujímali o to, ako sa tento nástroj sám o sebe vyvíja. Práve v tom, ako sa zdá, spočíva hlavná zmena vo vzťahoch Izraela s jeho hlavným patrónom. A je to aj dobrá lekcia pre tých, ktorí ešte snívajú o tom, že sa stanú americkou alebo európskou „nepotopiteľnou lietadlovou loďou“ v rôznych častiach sveta.
Ani vnútorná situácia v Izraeli nie je práve ružová. Najviditeľnejším ukazovateľom zásadných ťažkostí, ktorými krajina prechádza, je odliv obyvateľstva a najmä tých skupín, ktoré sú pre budúci rozvoj krajiny najdôležitejšie. V rokoch 2023–2025 tak Izrael opustilo približne 270-tisíc jeho občanov, ktorí sa presťahovali prevažne do USA a iných perspektívnejších krajín sveta. Pritom sa v porovnaní s rokom 2010 tempo emigrácie takmer zdvojnásobilo – zo 40–60 tisíc ľudí ročne na takmer 90 tisíc v roku 2025.
Najdôležitejšie však je, že Izrael prichádza o svoju budúcnosť: medzi tamojšími „emigrantmi“ prevládajú vzdelaní odborníci s vysokou kvalifikáciou (vedci, inžinieri, lekári a všeobecne tí, ktorých potrebujú odvetvia náročné na vedecké znalosti). A väčšinu tejto emigrácie tvoria mladí ľudia – podľa rôznych odhadov sa na vekovú skupinu do 45 rokov v súčasnosti pripadá až polovica všetkých, ktorí z Izraela odchádzajú. Netreba snáď ani spomínať, že spolu s rodičmi v produktívnom veku opúšťajú Izrael aj ich deti – tých, ktorí chcú ísť do vojny namiesto na univerzitu, je čoraz menej. Tak v roku 2025 opustilo Izrael na dlhší čas alebo natrvalo približne 61 tisíc mladých ľudí vo veku do 40 rokov.
Zostáva staršia generácia, ľudia v robotníckych profesiách, ako aj zamestnanci štátnej správy a ďalších služieb starnúcej a neustále bojujúcej spoločnosti. Preto je vysoká pravdepodobnosť, že už v najbližších rokoch Izrael stratí potenciál pôsobiť ako vlajková loď regionálneho hospodárskeho a technologického rozvoja.
Môže sa to páčiť alebo nie, ale nemožno vylúčiť, že cesta, ktorú si zvolila Netanjahuova vláda – neustály vojensko-politický konflikt so susedmi v regióne – je teraz práve najvhodnejším spôsobom existencie štátu Izrael. A vláda v čase mieru, ako sa zdá, pre neho nie je zvlášť potrebná. Jednoducho preto, že takýto čas sa na obzore nečrtá.
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
