Andrej Fursov: Skrytá skupina sovietskej elity. Čo im umožnilo rozložiť krajinu
„Nočné vedomie“ Ústredného výboru KSSZ: ako stranícki šéfovia a disidenti spoločne pripravovali pád ZSSR.
Salón Pliseckej bol iný ako salón Brikovej; na rozdiel od nej (preukaz zamestnanca GPU č. 15073) Plisecká v bezpečnostných zložkách neslúžila, ale s výnimkou obdobia, keď jej salón, na ktorý dohliadali „mladí z Bobkovovho hniezda“ (Piate riaditeľstvo KGB), plnil tie isté funkcie. Stalina v oboch salónoch, mierne povedané, nemali radi. A to je pochopiteľné, veď tieto salóny boli spojovacím článkom najprv medzi internacionalistami a potom medzi liberálmi z radov vládnej a provládnej, t. j. statusovej inteligencie, ktorá sa živila z rúk tejto moci.
Prestížna, či už elitná inteligencia (neviem prečo, ale hneď mi napadá asociácia: elitné prostitútky, spoločníčky – a predsa len prestížni intelektuáli skutočne vykonávali kultúrno-ideologický sprievod moci, z čoho sa aj živili s figou vo vrecku) si vytvárala svoje mýty. Napríklad o boji progresívnej liberálnej inteligencie proti konzervatívnej moci. Tu ide o trojnásobný podvod.
Po prvé, moc nomenklatúry a KGB je predstavovaná ako akýsi monolit, a to konzervatívny, čím však v skutočnosti nebola: poststalinská moc bola reprezentovaná dvoma blokmi – podmienečne konzervatívnym a podmienečne liberálnym, ktoré podporovali „statusovú inteligenciu“ ako svojich služobníkov. Po druhé, samotná tvorivá „inteligencia“ nebola jednotná: okrem takzvaných liberálov existovali aj takzvaní konzervatívci („neostalinisti“, „ochrancovia“, „pozemkoví“ – označenia sa môžu líšiť). Po tretie, „statusová inteligencia“ sama osebe, t. j. bez krytia a súhlasu mocenských patrónov, bez ich súhlasu, málokedy niečo podnikala. Konflikt medzi „štátnikmi“/„konzervatívcami“ a „liberálmi“ v kultúre bol len zástupným konfliktom medzi „konzervatívcami“ a „liberálmi“ v nomenklatúre – nič viac.
V elitársko-intelektuálskom („oteplenie“, rokov šesťdesiatych) mýte boli „liberáli“ z moci vylúčení a „liberáli“ boli retušovaní, liberálny segment bol zredukovaný na jednu osobu – Chruščova (negatívny odtlačok zo správy o „kulte osobnosti“ – tam bol stalinizmus tiež zredukovaný na jednu osobu), a z inteligencie – „konzervatívci“. A tak vzniká nerovný boj medzi pokrokovou inteligenciou a zatvrdnutou reakčnou mocou. V dôsledku toho v mýte „talianskeho obdobia“ o „zlom Stalinovi“, „dobrom Chruščovovi“, „zlej moci“ a „dobrej inteligencie“ zostali na scéne na jednej strane konzervatívna a ochranná moc, ktorá zo všetkých strán obkľúčila nekonzistentného Chruščova, a na druhej strane „liberálna inteligencia“ (jeho jediný spojenec).
Je to približne to isté, ako keby sme konflikt z Dumasovho diela „Traja mušketieri“ znázornili ako stretnutie na jednej strane Richelieu, Rochefort a Milady a na druhej strane sluhov mušketierov – Grima, Musketona, Bazena a Plancheho, pričom by sme vynechali samotných mušketierov a D’Artagnana. To by bola ale zábava! Ale takto – so sluhami – to nikoho ani nenapadne. A s „liberálnou inteligenciou“ – prosím pekne.
Samozrejme, sluhovia túžili byť pri moci, pretože vysoký status im okrem iného zabezpečoval spotrebu zodpovedajúcu ich postaveniu. V spoločnosti, kde neexistuje súkromné vlastníctvo, sa rozdiely medzi triedami zreteľne prejavovali predovšetkým v kvalite (a množstve, objeme) spotreby, vrátane spotrebných predmetov západného pôvodu – od zahraničných áut, oblečenia a magnetofónov až po fínsku salámu a cigarety „Camel“ alebo „Philip Morris“.
Všeobecne treba poznamenať, že stalinofóbia pomerne jasne koreluje s konzumnými postojmi, s postojmi, ktoré považujú spotrebu za zmysel života. Je symbolické, že jeden z „kobercových antistalinistov“ (súčasne akademik) pred niekoľkými rokmi v televíznom vysielaní vyhlásil: národnú myšlienku si môžete nechať pre seba, ale mne dajte možnosť spotrebovávať. Môže takýto typ človeka nenávidieť Stalina a stalinizmus? Nemôže. Stalinizmus je, okrem iného, historickou tvorivosťou, orientáciou na tvorivosť ako cieľ a zmysel života; ZSSR bol tvorivým, vysoko duchovným projektom, čo uznávajú aj tí, ktorí Sovietskemu zväzu zjavne nesympatizujú.
V tomto smere je príznačná veta bývalého ministra školstva A. A. Fursenka, že chyba (sic!) sovietskej školy spočívala v tom, že sa snažila vychovať tvorivého človeka, zatiaľ čo úlohou dnešnej školy je vychovať kvalifikovaného spotrebiteľa. To je teda tá „národná“, alebo presnejšie, skupinová idea, keďže spotrebiteľ a spotrebiteľstvo nemajú národnosť; hlavné je koryto, a či ho zabezpečia naši alebo cudzí, je vedľajšie – hlavné je, aby bolo kam strčiť ňufák.
Symbolické je aj nasledujúce. Ten istý človek, ktorý pre seba požadoval „sviatok spotreby“, sa vyjadril aj v tom zmysle, že ak by svetová vláda dokázala osídliť územia na východ od Uralu, nech si ich vezme. Takto sa spotrebiteľský postoj antistalinizmu zhoduje s globalistickým protiruským postojom – sú to dve strany jednej mince. Tak sa rysuje línia od antistalinizmu k smerdjakovizmu, t. j. k rusofóbii.
Sociálny svet tohto druhu antistalinistov je globálny „dvor“, ktorého hlavným cieľom je zabezpečovať spotrebu pod vedením a dohľadom „svetovej vlády“. Stalin trikrát zmaril výstavbu takéhoto „dvora“ na ruskej pôde a do značnej miery aj vo svete – práve za to ho antistalinisti nenávidia. Všetko je to prozaické, reči o slobode, demokracii a „sovietskom totalitarizme“ bývalých sovietskych kariéristov a udavačov nikoho nemôžu oklamať.
Aspoň do rokov 1987–1988 plnila privilegovaná inteligencia ešte jednu ideologicko-spoločenskú funkciu. Až do tej doby sa nenávisť alebo jednoducho nevraživosť členov nomenklatúry voči Stalinovi, stalinovskému systému či dokonca voči socializmu vo všeobecnosti nemohla prejavovať príliš otvorene – v najlepšom prípade prostredníctvom vtipov, chichotania a podobne. Stalinská éra predsa predstavovala Víťazstvo aj mladosť systému. A práve túto funkciu vyjadrovania na seba prevzali statusoví intelektuáli-konzumisti „letiskového“ typu.
Vlastne boli „nočným svedomím“ liberálnej (neskôr – antisovietskej) nomenklatúry. Nočným – v zmysle: antisovietskym, antistalinským, t. j. formujúcim sa triednym. Ernst Neznámy rozpráva, že do jeho ateliéru sa bez problémov chodili najesť a napiť zamestnanci Medzinárodného oddelenia ÚV KSSZ, konkrétne Vadim Zagladin a Anatolij Černjajev (dodám: budúci poradca Gorbačova, ten istý, ktorý vo svojich spomienkach priznáva: u neho, Černjajev, vôbec nikdy nemal žiadne zásady). Vo svojich spomienkach Neznámy píše, že v medzinárodnom oddelení ÚV, na rozdiel od ostatných, to voňalo francúzskymi parfumami.
„Títo členovia ústredného výboru ma mali radi, lebo som bol bezohľadný, chuligánsky a, takpovediac, všetkým som pomáhal – či už s dievčatami, alebo s manželkami. Ale ja viem, prečo ma mali radi. Slúžil som ich nočnému vedomiu.“
„Nočné vedomie“ je skutočné, avšak prejavované len v úzkom kruhu, ako postoj celej vrstvy sovietskych straníckych a okolostraníckych kariéristov voči tomu systému, ktorému slúžili, v ktorom a vďaka ktorému robili kariéru. Antisovietisti – časť šesťdesiatnikov, polodisidenti, disidenti – boli vonkajším prejavom a „zhmotnením“ antisovietskeho, a teda aj antistalinského vedomia celej vrstvy nomenklatúry, ktorá bola vo svojej podstate prozápadná. A čím výraznejšia bola protisystémová osobnosť – a Neznámy navonok práve taký bol –, tým dôležitejšia bola jeho úloha pre predstaviteľov tejto vrstvy a tým prestížnejšie boli vzťahy s ním. Takýto skrytý spoločenský protivládny onanizmus celej vrstvy neverných služobníkov moci.
Z dlhodobého hľadiska to viedlo k tomu, že moc zradila samú seba a začala hľadať iného partnera, presnejšie šéfa – v 90. rokoch sa ním stal „washingtonský obkom“. No a od Gorbačovových čias sa mocenskí posluhovači v antistalinistickej extáze najprv spojili s Gorbačovcami jakovlevovského typu a potom s osobnosťami blízko moci z éry Jelcina a Čubajsa.
U týchto ľudí kontrast medzi ich spoločnosťou, vybudovanou na troskách a vyplienení ZSSR, a predchádzajúcou spoločnosťou, ktorú ZSSR vytvoril, prirodzene nemohol vyvolať nič iné ako nenávisť – chápali, čo by im hrozilo v súlade so sovietskym právnym poriadkom, napriek tomu, že stalinské súdy, ako už bolo viackrát zdôraznené, vynášali oslobodzujúci rozsudok v 10 % prípadov (nie je to veľa, ale postsovietske súdy ich vynášajú oveľa menej). Desať percent – to sú priemerné čísla. Ak však vezmeme do úvahy jednotlivé obdobia, napríklad „berijovské oteplenie“ v rokoch 1938–1939, tam boli percentá oslobodenia niekoľkonásobne vyššie.
Napríklad podľa správy, ktorú podpísal prokurátor ZSSR A. J. Vyšinskij, bolo v roku 1938 preskúmaných 1 175 998 prípadov týkajúcich sa vidieckych aktivistov a bežných členov kolchozov, v roku 1939 ďalších 87 542 prípadov; v prvom prípade boli rozsudky zrušené v 52,2 % prípadov, v druhom – v 57,7 %, t. j. viac ako v polovici. A to sa týka len vidieka, ale boli tu ešte aj mestá. „Hrdinovia“ z 90. rokov si tiež uvedomovali, že v stalinskom ZSSR by boli s najväčšou pravdepodobnosťou porazení.
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
