J-10C alebo MiG-35, ktorú stíhačku uprednostní Irán pri modernizácii svojho vojenského letectva?
Irán, 13.apríl 2020 ( AM, militarywatchmagazine, topcor ) – V októbri 2020 končí platnosť embarga na dovoz zbraní do Iránu, ktoré na túto stredovýchodnú krajinu uvalila Organizácia spojených národov v súlade s podmienkami Spoločného komplexného akčného plánu (Joint Comprehensive Plan of Action – JCPOA), skrátene známeho ako Iránska jadrová dohoda. Podľa nej Irán takmer jedno desaťročie nemohol nakupovať celý rad útočných zbraňových systémov, od vojnových lodí po stíhacie lietadlá. Vzhľadom na jej ukončenie je možné predpovedať, že Teherán ešte do konca aktuálneho roka alebo na začiatku roka 2021 oznámi záujem nakúpiť najmenej jeden typ stíhacieho lietadla pre svoje vzdušné sily.
Irán už okolo roku 2015 prejavil záujem o Suchoj Su-30, ruské ťažké stíhacie lietadlo pre vybojovanie vzdušnej prevahy, medzitým sa však významným spôsobom zmenila rovnováha síl v regióne a súčasne sa na trhu s vojenskou technikou objavili „v ponuke” novšie pokročilé stíhacie lietadlá, a tie sa môžu stať dôvodom pre prehodnotenie pôvodného záujmu zo strany velenia Vzdušných síl Iránskej islamskej republiky.
Su-30, podobne ako stíhacie lietadlo 5. generácie Su-57, ktoré je považované za ďalšieho možného kandidáta pre posilnenie letectva, disponuje dlhým doletom a vysokou odolnosťou, čo by Iránu poskytlo možnosť demonštrovať svoju silu naprieč Stredným východom i za jeho hranicami. Irán by však napokon mohol mať záujem skôr o získanie ľahších stíhacích lietadiel, hoci za cenu kratšieho doletu, ktoré by však boli sofistikovanejšie než Su-30 a navyše s nižšími prevádzkovými nákladmi. Vedú sa dokonca špekulácie o tom, že by Irán mohol mať záujem o dva navzájom sa dopĺňajúce typy súčasne, tak ťažké ako aj ľahké stíhacie lietadlo. Najvážnejšími kandidátmi pre Vzdušné sily Iránu z kategórie strednej a ľahkej triedy stíhacích lietadiel sa javia ruský dvojmotorový MiG-35 a čínsky jednomotorový Čchengtu J-10C – obe lietadlá predstavujú zástupcov generácie 4++, pričom prvé vstúpilo do služby v júni 2019 a druhé v marci 2018.
Pri priamom porovnaní stíhacích lietadiel J-10C a MiG-35 sa druhý menovaný javí ako vhodnejší. Je ťažší, má výkonnejší radar, lepšie manévrovacie schopnosti, dokáže operovať vo vyšších letových hladinách a dosahuje vyššiu rýchlosť. Ruské stíhacie lietadlo sa spolieha na hypersonické riadené strely R-37M dlhého doletu typu vzduch-vzduch s dosahom do 400 km, kým riadené strely PL-15, ktoré nesie J-10C, majú dosah do 300 km a dosahujú nižšiu maximálnu rýchlosť (Mach 4 oproti Mach 5). Obe stíhačky používajú radar typu AESA a motory s meniteľným vektorom ťahu všetkými smermi (trojdimenzionálne vektorovanie ťahu).
Obe lietadlá by mali byť relatívne ľahko integrovateľné v iránskej protivzdušnej obrane a vojenskom letectve, nakoľko Irán má operačné skúsenosti so stíhacími lietadlami z oboch krajín. J-10C by mal byť lacnejší vzhľadom na nižšie operačné a prevádzkové náklady, navyše by mohol ťažiť zo stealth technológii, ktoré boli pri jeho konštrukcii využité v obmedzenej miere, zároveň však disponuje slabším radarom a má nižšiu odolnosť.
MiG-35 sa na druhej strane môže javiť ako zrejmá voľba. Jeho prevádzkové náklady sú len nepatrne vyššie, a jeho riadené strely R-37M by poskytli iránskemu letectvu väčšiu silu. Viac ako dvojnásobný dosah oproti strelám, ktoré používajú protivníci. Väčšina z nich sa totižto spolieha na americké strely AIM-120C s maximálnym dosahom 105 km, pričom letectvo samotných Spojených štátov len začína prevádzkovať novšiu verziu, AIM-120D AMRAAM, s dosahom 180 km. Piloti a pozemný personál by vďaka skúsenostiam s prevádzkou lietadiel MiG-29A, ktoré už sú v iránskych vzdušných silách, potreboval len minimálny výcvik pri prechode na nové stroje, ktoré by navyše boli kompatibilné s výzbrojou a prevádzkovou infraštruktúrou lietadiel MiG-29. Napriek tomu všetkému sa však Irán nakoniec predsa len môže rozhodnúť pre J-10C. Čiastočne napríklad pre politické dôvody, keďže Rusko od pádu Sovietskeho zväzu robilo často značné ústupky voči Západu a Izraelu v súvislosti s predajom zbraní na Blízky východ.
Patrí medzi ne napríklad zmrazenie dohody zo začiatku 90. rokov 20. storočia o dodaní ďalších lietadiel MiG-29 Iránu (a pravdepodobne aj lietadiel MiG-31) pod tlakom Západu, zmrazenie dodávky protiraketového systému S-300 zo začiatku 10. rokov 21. storočia, ktoré nariadila vtedajšia administratíva Dmitrija Medvedeva a taktiež zrušenie plánov, podľa ktorých mala Sýria, blízky obranný spojenec Iránu, získať protiraketový systém S-300 a záchytné stíhačky MiG-31. Iránske média priniesli tiež správy o tom, že Rusko poskytlo Izraelu cenné spravodajské informácie, vrátane citlivých kódov sýrskej siete protivzdušnej obrany, čo umožnilo izraelským vojenským lietadlám ľahšie zasahovať ciele na sýrskom území. Ak by tieto tvrdenia mali predstavovať pohľad iránskej vojenskej spravodajskej služby, mohlo by to veľmi vážne oslabiť príťažlivosť získania ruských obranných systémov. Čo by, z pohľadu Iráncov, mohlo zabrániť Moskve poskytnúť kódy riadených striel R-37M Izraelu a znemožniť tak ich použitie proti izraelským lietadlám?
Okrem prípadnej väčšej spoľahlivosti Číny ako potenciálneho dodávateľa zbraní patrí medzi výhody J-10C aj súčasný stav riadenej strely PL-15. Tá je v čínskom letectve zaradená a testovaná vo vyšších počtoch ako strela R-37M. Čína podľa všetkého investuje do vývoja a testovania svojich riadených striel väčšie finančné prostriedky, čo môže znamenať, že J-10C by v budúcnosti mohlo v kratšom čase niesť ešte výkonnejšie rakety.
Prípadný nákup lietadiel J-10C taktiež ponecháva do budúcna otvorenú otázku získania ruských ťažkých stíhacích lietadiel akými sú napríklad Su-35 alebo Su-57, ktoré by poskytli iránskemu letectvu väčšiu diverzitu a súčasne by Iránu umožnili ťažiť z moderných technológií oboch krajín. Čína dnes neprodukuje žiadne ťažké stíhacie lietadlo, ktoré by bolo určené zároveň pre export, čo zjednodušene povedané znamená, že nie je možné vytvoriť podobne sa dopĺňajúce typy ako v prípade J-10C a Su-35 alebo Su-57. Ruský MiG-35 dnes nemá vhodný ťažký náprotivok z Číny.
Akvizícia lietadiel J-10C by taktiež mohla posilniť užšie politické a obranné vzťahy Teheránu s Pekingom, ktorý už investoval nemalé finančné prostriedky do iránskej ekonomiky a poskytol Iránu kľúčovú podporu pri čelení tvrdým západným ekonomickým sankciám. Takýto nákup by súčasne mohol pripraviť cestu pre ďalšie čínske investície a zabezpečiť, aby tok financií medzi oboma krajinami nebol príliš jednostranný. Existuje tiež možnosť, kedy by Irán mohol za stíhačky zaplatiť v rámci bartrového obchodu, teda ropou, čím by zároveň zabránil komplikáciám vyplývajúcim z použitia amerického dolára. V tejto súvislosti je dôležité podotknúť, že objem obchodu Ruska a Iránu je značne menší, čo rovnako nahráva Číne.
Z kombinácie uvedených faktorov, z ktorých najvýznamnejším sa javí snaha vyhnúť sa úplnej závislosti na ruských leteckých zbraňových systémoch, pričom Irán už používa ruské pozemné systémy protivzdušnej obrany a do budúcna zvažuje nákup ruských ťažkých stíhacích lietadiel, je možné povedať, že čínska stíhačka J-10C zostáva silným adeptom na víťaza pre budúci nákup stíhacieho lietadla ľahkej alebo stredne ťažkej kategórie Vzdušnými silami Iránu.