Sýria : mýtický Bayraktar stiahli z kože, na rade sú sultánove tanky
Sýria, 30. novembra (AM) – Je čudné vidieť „turecké výdobytky“ v oblasti zbrojenia, ktoré pomohli azerbajdžanskej armáde tak ľahko zvládnuť konflikt v Náhornom Karabachu, končiť v kúdoloch dymu. Cenzúra je tvrdá v lokálnych médiách a preto nie je možné vidieť príliš veľa podobných záberov. Niečo sa predsa len dokáže dostať von, vďaka odvážnym žurnalistom ako aj obyčajným ľuďom, ktorí majú po krk tureckej šable. Leda tak hodiť šabľu na ich šabľu.
Zdá sa, že turecký exodus zo Sýrie pokračuje. Erdoganove ambície prevziať pod kontrolu sever Sýrie a zbaviť tak sýrskych Kurdov ich rodnej zeme sa začínajú rozplývať vo vánku sýrskych protitankových striel, ktorým nedokážu odolávať turecké panciere. Tak ako to bolo s preslávenými dronmi Bayraktar v Náhornom Karabachu, kde spôsobovali vrásky na čele Arménom, v Sýrii sa im až tak nedarilo v súbojoch s iránskymi PVO, ktorými sa Sýria vybavila krátko nazad. Preto turecké simultánne útoky teroristov, ktorých mali sprevádzať legendárne drony skončili v sýrskom prachu.
Turci však nie sú až tak bezmocní. Ale zlyhávajú v hlavne v tom, že nemajú solídnych spojencov. Len s “kvalitnou” výzbrojou toho moc nezvládnu a Americký spojenec znamená mať neustále riziko zrady na stole. Inými slovami americkí vladári hravo zradia každého, koho už nebudú potrebovať. Z histórie vieme, že rovnako hravo nás zradili francúzski aj anglickí vladári keď otvorili Hitlerovi brány k invázii jeho vojsk do Európy.
To všetko by sa nezaobišlo bez dopadu v Náhornom Karabachu, kde Putinovo Rusko už umiestnilo svojich 1 500 vojakov v rámci svojho mierového plánu, nazvime to ďalšej základne Hmeimim bis na južnom Kaukaze. Posledné neúspechy dronu Bayraktar umožnili sultánovi vrátiť sa na zem a príliš neveriť, že ruská základňa v Náhornom Karabachu a najmä jej protilietadlový systém môžu byť donekonečna predmetom „tak úspešných“ náletov tureckých dronov. Tie by s vysokou pravdepodobnosťou neboli tak úspešné, keby nezneužili potenciál NATO špionážnych lietadiel, ktoré tam nemali čo robiť.
Ale „Bayraktar“ nie je jediným sultánov mýtus, ktorý postupne stratil váhu v severnej Sýrii, kde turecké sily v posledných týždňoch opúšťajú svoje pozície nielen v južnom Idlibe, ale aj v Hama a Aleppe . K tomu treba pripočítať turecké obrnené vozidlá a tanky, ktoré sa stávajú čoraz častejšími terčmi úspešných sýrskych bojovníkov a ich protitankových zbraní. Podľa lokálnych zdrojov, stratili turecké jednotky v Sýrii za posledné týždne najmenej 15 tankov. Tanky tureckej armády typu M60T, ktoré Ankara označila za neporaziteľné, boli zničené sýrskou armádou v dedine Kansafra v Idlibskej oblasti Jabal al-Zawiya na severozápade krajiny.
Sýrska armáda vybavená protitankovými zbraňami a ATGM (Anti-tank guided missile) zničila behom niekoľkých minút turecké tanky.
Ďalšia protitanková zbraň v sýrskej výbave je iránsky model Dehlaviyeh, rakety s dostrelom až 5 500 metrov. Jedná sa o zariadenie s polo aktívnym laserovým navádzacím systémom a laserovým značením, ktoré slúži na osvetlenie cieľa za účelom navedenia rakety k jej cieľu. Toto osvetlenie musí byť udržiavané až do momentu zásahu. Výhodou tohto systému je, že laser nemusí nevyhnutne pracovať vo viditeľnom spektre, čo znižuje riziko spustenia obranných systémov cieľa. Raketa môže postupovať na vlne laserových lúčov vysielaných z navádzacieho zariadenia a zostať imúnna voči obrannej reakcii svojej budúcej obete. Raketa Dehlaviyeh nesie výbušnú náplň 6,8 kg a okrem reaktívneho pancierovania na vozidlách, alebo tankoch dokáže preraziť aj pancier s hrúbkou od 1 000 do 1 200 milimetrov.
Pri takomto tempe by turecká armáda a jej žoldnieri len ťažko vedeli udržať frontovú líniu so sýrskou armádou a odporom, a preto v posledných dňoch rýchlo stiahli najmenej 5 pozorovacích miest, ktoré mali v oblastiach kde boli obklopené pro-sýrskymi jednotkami odporu.
Na znak zlyhania sultána začiatkom 25. novembra vyhodili ozbrojení muži “neznámej totožnosti” do povetria most al-Nahel na diaľnici M4, ktorý spája prístav Latakia s mestom Aleppo, priemyselným centrom Sýria. Zdá sa, že Turci aplikujú do praxe takzvanú politiku spálenej zeme rovnako ako USA. Rovnako veľmi zle vplýva na “démonkratických” šialencov, že Assad nepočíta so žiadnymi “démonkratickými” firmami na obnovu Sýrie. Ekonomické eldorádo, po tom vojenskom, v Sýrii pre týchto šialencov ako sa zdá nebude. Najskôr krajinu zničia “humanitárnymi” bombami a potom im tam za odmenu, ktorú kruto krajina zaplatí vložia vírusy v podobe “démonkratických” bánk a celého vyžieracieho “démonkratického” systému, ktorý žije ako parazit a vidíme to na krajinách EÚ, ktorým nikdy nebolo horšie ako po vstupe do tohto démonického spolku obhajovaného sfanatizovanými obhajcami majúcimi astronomické mzdy len preto, aby udržiavali toto svinstvo pri živote.
Turecký a Ruský prezidenti Recep Tayyip Erdogan a Vladimír Putin oznámili 5. marca prímerie, ktoré malo ukončiť týždne eskalácie v sýrskom regióne Idlib a zabrániť riziku zvýšeného napätia vo vzťahoch medzi Moskvou a Ankarou. Prímerie slúžilo Erdoganovi na prestavbu jeho krivošablej armády pred útokom na rusko-iránsky týl na južnom Kaukaze. Až na to, že Putin tentoraz spoznal hudbu skôr ako zazneli jej tóny a pred vznikom teroristického koridoru tam založil prostredníctvom „strediska pre sledovanie prímeria“ veľkú leteckú základňu. Sultán, ktorý stratil svoje „žoldnierske“ poklady v Idlibe pod sýrsko-ruskými bombami a raketami odporu, teraz zúrivo žiada, aby mohol znovu založiť „spoločné pozorovateľské miesta“ s Ruskom v tejto oblasti. Ale tóny tejto melódie už nedokážu otvoriť zázračnú komnatu Ruskej pohostinnosti. Turecký med, aspoň zatiaľ, zostane len v Tureckých tanieroch.
Adam Riečanský
