„Najkrvilačnejší“ nemeckí tankisti 2. svetovej vojny
Doposiaľ existujú spory o počtoch nepriateľských tankov, obrnencov a inej bojovej techniky, ktorú zničili v 2. sv. vojne tankové „esá“ Tretej ríše. Keď 3. januára 2021 o niektorých písal španielsky list ABC, tak skonštatoval, že tieto „esá“ síce vyhrali množstvo bitiek, no druhú svetovú prehrali.
Kurta Knispela,…
…ktorý sa narodil v Sudetoch, si dejiny pamätajú za dlhé vlasy a hnedú nedbalú bradu, no hlavne za to, že zlikvidoval 168-195 tankov protivníka, za čo si získal slávu jedného z najlegendárnejších tankových „es“ v dejinách. K tomu v lete 1941 počas útoku cez ruskú step zlikvidoval aj nesmierne veľa sovietskych bunkrov a guľometných hniezd.
V civile bol mechanikom, čo mu pomohlo v armáde zvládnuť profesiu tankistu Panzer I, II a IV. Hlavne so „štvorkou“ začal na území ZSSR svoje dobrodružstvá tankového strelca. V roku 1943 bol prevelený domov, aby sa naučil správne používať „Tiger I“, ktorý mnohí považujú za najlepší tank druhej svetovej.
Knispela si vážili kolegovia, no nie velitelia pre jeho nezávislú povahu. Patril medzi šťastlivcov, ktorým sa podarilo veliť hroznému „Tigru II“ (hmotnosť 68 t, 88 mm kanón a pancier do 150 mm), ktorých sa v období novembra 1943 až marec 1945 podarilo vyrobiť asi len päťsto kusov. Od roku 1944 sa „Tiger II“ stal hrôzou pre spojenecké Shermany a T-34. Zjavne vraj zaostával za jeho parametrami aj sovietsky IS-2.
Bojoví druhovia si na Knispelovi vážili jeho veliteľské návyky, ale aj to, že nikdy nevystupoval podráždene. Osobitne bol známy tým, že sa vyhýbal sporom kto a kedy zlikvidoval nepriateľa. Jeho nadriadený Alfred Rubbel sa o ňom po vojne vyjadril: „Kurt bol ako človek vždy pripravený pomôcť svojím spolubojovníkom, bol zdržanlivý. Delil sa o jedlo, a v prípade potreby aj o poslednú čistú košeľu. Bol úprimný a veselý. Všetci, ktorí ho poznali, mali pocit, že v útoku i v obrane bojuje za nás (…), že sme v bezpečí.
Nikdy nikoho neodmietol, nech by to bolo v akejkoľvek situácii. (…) Prevýšil nás všetkých… V nemeckej armáde, ale ani v armádach spojencov, sa nenašiel nikto, kto by zlikvidoval toľko nepriateľských tankov ako on. Nebolo možné ho prekonať.“
Na nešťastie osobné nepriateľstvo niektorých kolegov pozastavilo Knispelovi postup vo funkciách i pri udeľovaní rôznych vyznamenaní. Rubbel uviedol, že hoci dostal Železný kríž 1. triedy, náprsný odznak „Tankový útok“ i Zlatý nemecký kríž, Rytierskeho kríža sa nedožil.
Jose A. Markes v knihe „Nemeckí hrdinovia – tankisti 2. sv. vojny“ (voľný preklad) uvádza, že existujú rôzne verzie jeho smrti. Najrozšírenejšia je, že smrť ho dostihla v apríli 1945. Konkrétne 29. apríla bol jeho bojový druh Heinrich Škoda s „Tigrom-II“ obkľúčený pri Bosticiach (dnes ČR) a potreboval posilu. Podišiel mu ju poskytnúť Knispel, no dodnes nezistený počet nepriateľov ho zmietol.
Záhadné „eso“
Ak historici súhlasia s tým, že Knispel bol medzi tankistami Tretej ríše najväčšie „eso“, s ďalšími to nie je také jednoznačné. Za druhého legendárneho sa dá považovať Martin Schroif , ktorý zlikvidoval 161 nepriateľských tankov. Lenže neexistuje žiadny oficiálny dokument, ktorý by vedel tieto zásluhy potvrdiť. Na 161 zlikvidovaných tankoch sa vo filme „Tiger v boji“ (Tiger in combat) odvoláva na istého „Waltera Schroifa“ režisér Bob Carruthers.
Expert v oblasti rozviedky a autor niekoľkých prác o konfliktoch Antony Tucker-Jones potvrdzuje v „Tigrovi I a Tigrovi II“, že Martin Schroif bol jedným z „es“, ktorý cez vojnu zničil najväčšie množstvo nepriateľskej obrnenej techniky. Lenže nehovorí o počte. Uvádza len to, že každý z tankistov, ako „Kurt Knispel, Johannes Bölter, Otto Carius, Martin Schroif a Michael Wittmann, zničili po vyše sto nepriateľských tankov“.
„Tiger v blate“
Tretie miesto je rovnako sporné. Tankovému „esu“ a neskôr autorovi životopisu „Tigre v blate“ (voľný preklad), ktorý sa stal bestsellerom, Ottovi Cariusovi sa priznáva najmenej 150 zlikvidovaných nepriateľských obrnencov.
V rozhovore s José A. Markesom, ktorý bol uverejnený v knihe o nemeckých hrdinoch – tankistoch Druhej svetovej vojny, tvrdil, že nepozná presný počet zničených nepriateľských tankov. Vyslovil však úsudok, že ak by sa zrátali nahlásené zničené ruské tanky, ich počet by prevýšil súčet všetkých, ktoré boli vyrobené v ZSSR a USA.
Nedá sa upierať, že Carius bol jedným z najznámejších nemeckých tankových „es“. Narodil sa v roku 1922 a dvakrát neprešiel cez regrutačnú komisiu kvôli svojej mimoriadnej subtilnosti a nízkemu vzrastu. Jeho nástojčivosť stať sa vojakom ho najskôr zaviedla do náhradného práporu a potom ako dobrovoľníka k obrnenej technike. Tam prejavil svoje hviezdne schopnosti, vďaka ktorým ho v roku 1942 zaradili do 502. ťažkého tankového práporu.
Otto Carius sa naozaj stal hviezdou, nikdy však nezabúdal na slová, ktoré o ňom povedali jeho bojoví druhovia, keď sa stretli po prvýkrát: „Chcel by som vedieť, čo budú robiť s týmto trpaslíkom“. Vtedy si určite nepomysleli, že „trpaslík“ bude na konci vojny vyznamenaný Rytierskym krížom s dubovými listami.
Tankista Carius sa okrem obrovského množstva svojich obetí zapísal do vojnových dejín aj tým, že sa stal jedinečným „fajnšmekrom“ obrneného boja. Pri vpáde do ZSSR, keď bol veliteľom 21. tankového pluku, okamžite spoznal a priznal prevahu sovietskych T-34, vraj nočnej mory pre Nemcov. „Prvé ruské tanky T-34 sa na nás zvalili ako tona tehál. Úplne nás prekvapili.“ Carius bol z prvých bojov proti nim taký rozčarovaný, že sa čas od času sťažoval na svojich veliteľov. „Ako sa len mohlo stať, že nevedeli o tejto dokonalej mašine?“
Uznal tiež, že zastaviť stalinský bojový víchor bolo prakticky nemožné. Minimálne v tých časoch: „Čo máme robiť s týmito príšerami, ktoré Rusi na nás vrhajú v takých počtoch?“ A ďalej k tomu dodal, že sa „cítili prakticky úplne bezbranní“.
Všetko sa však zmenilo, keď sa na bojovom poli zjavil „Tiger I“, ktorý bol na konci vojny jeho „ťažným koňom“ a tankom, ktorý sa prejavil „v tom najlepšom, čo som kedy videl“. Jeho 88 mm kanón dokázal „preraziť akýkoľvek tank ak ho trafil na potrebné miesto,“ vlastný pancier sa stal nepreniknuteľný. Redaktori Cariusových pamätí tvrdili, že podľa počtu zlikvidovaných súperov bol druhým tankovým „esom“ hneď po Knispelovi a Wittmannovi. Pritom však nespomenuli záhadného Schroifa a ani iných tankistov, napr. Hansa Böltera.
Ďalšie eso v zozname, Johaness Bölter, je rovnako záhadný ako Schroif. Niektorí odborníci mu pripisujú od 139 do 144 obrnených obetí, no iní ho vôbec neradia medzi tankových géniov Druhej svetovej vojny. Popularitu získal až po tom, ako vyšiel jeho životopisný román „Kapitán Johannes Bölter: tankové „eso“ na východe i západe“ (vyšiel v roku 2013) a neskôr knihy „Tankové esá“.
Johaness Bölter sa zúčastnil už poľskej kampane, vpádu do Francúzska, a v roku 1941 aj Operácie Barbarossa“. V roku 1942 bol tiež prevelený do 502. ťažkého tankového práporu. V roku 1944 bol vyznamenaný Rytierskym krížom a stal sa inštruktorom.
Posledné veľké „eso“ je veľmi známy Michael Wittmann, hrob ktorého spolu s členmi posádky sa nachádza na nemeckom cintoríne na severe Francúzska. Preslávila ho jednak likvidácia 138 obrnených nepriateľov a osobitne 21 britských tankov a rovnaký počet dopravných prostriedkov, ktoré zlikvidoval počas výsadku v Normandii. Všetko so svojím „T-VI Tiger“. Západní spojenci tým boli neuveriteľne ponížení, pretože Wittmann to dokázal sám, bez pomoci svojich bojových druhov, v priebehu púhych 15 minút.
Vladimír Mikunda
