.
Aktuality, Bezpečnosť,

Koloniálne dilemy Západu

Bez ohľadu na to, ako sa situácia okolo Nigeru vyvinie v blízkej budúcnosti, udalosti posledných rokov ukazujú, že Francúzsko, rovnako ako celý Západ, nemá pripravené recepty na zachovanie svojho vplyvu v Afrike. Krízu ideí sprevádza kríza materiálnych zdrojov a spoločne vytvárajú katastrofické vnímanie situácie, píše Timofej Bordačev, programový riaditeľ Valdajského klubu.


 

Dvojitá situácia, v ktorej sa ocitli popredné západné krajiny po vojenskom prevrate v Nigeri, najlepšie ilustruje zložité hľadanie ich politiky voči rozvojovým krajinám po tom, čo sa ich tradičné nástroje vplyvu do značnej miery vyčerpali. Zatiaľ nedokážeme povedať, aké dramatické bude pre západnú Afriku a samotný ľud Nigeru pokračovanie príbehu odstavenia prezidenta Bazouma od moci a zámer krajín ECOWAS obnoviť v krajine pôvodný ústavný poriadok. A je veľmi pravdepodobné, že radikálna zmena moci nebude v Nigeri taká úspešná ako v susednom Mali alebo Burkine Faso.

 

Už teraz je však jasné, že systém postkoloniálneho vplyvu Francúzska v regióne sa nachádza v hlbokej kríze, ktorej dôsledky sú zatiaľ neisté. A s ňou aj celková angažovanosť Západu v najmenej chránenej časti rozvojového sveta pred jeho nárokmi. Francúzsko, samozrejme, zotrvávalo v Afrike oveľa dlhšie, než malo. Ako jediné zo všetkých európskych koloniálnych impérií, ktoré sa obohatilo okrádaním afrických a ázijských národov, dokázalo po odchode vytvoriť v regióne infraštruktúru politického vplyvu nielen na hospodárstvo, ale aj na základné otázky rozvoja nových suverénnych štátov. Hospodárske spoločenstvo západoafrických štátov (ECOWAS) alebo Západoafrická hospodárska a menová únia, hlavné medzinárodné organizácie regiónu, vznikli v rôznych obdobiach s francúzskou podporou a patronátom. V niektorých krajinách regiónu, ako napríklad v Senegale, Gabone, Čade, Pobreží Slonoviny, Gabone a Nigeri, sa francúzska prítomnosť prejavuje rozmiestnením vojenských základní a kontingentov.

 

História regiónu za posledných štyridsať až päťdesiat rokov pozná mnoho príkladov priamej vojenskej intervencie bývalej metropoly. V tomto ohľade sa Paríž vždy tešil ambivalentnej podpore Spojených štátov, ktoré sa síce snažia odobrať Európanom najchutnejšie kúsky koloniálneho “koláča”, ale v niektorých prípadoch radšej delegujú vykonávanie priameho násilia na svoje európske satelity. Paríž túto úlohu celkom úspešne plní od polovice 60. rokov 20. storočia. O to viac to lichotí jeho národnému egu, ktoré je zbavené liberálnych predsudkov voči národom, ktoré francúzska spoločnosť považuje za menejcenné z hľadiska rozvoja. A navyše mu umožňuje získavať značné hospodárske výhody z monopolného prístupu k prírodným zdrojom, ktoré sú pre modernú ekonomiku veľmi dôležité. To, čo si druhý európsky gigant – Nemecko – musí kupovať za veľké peniaze, Francúzsko berie v Afrike prakticky zadarmo.

 

Inými slovami, ak môžeme hovoriť o vzťahoch medzi Západom a väčšinou sveta ako o neokoloniálnej nadvláde, francúzsky vplyv v Afrike sa veľmi nelíši od obyčajného kolonializmu. Takejto stratégii nemohol zabrániť ani systém medzinárodných inštitúcií založený na formálnej suverenite, ktorý v 20. storočí všade zaviedli Spojené štáty. Všetky dejiny však majú svoj koniec. V súčasnosti vývoj afrických spoločností, ako aj všeobecné oslabenie ich zotročovateľov, vedie vzťahy medzi nimi k akémusi medzistupňu, po ktorom budú musieť bývalí koloniálni páni buď úplne odísť, alebo nájsť nové spôsoby svojej prítomnosti v Afrike. Hlavným dôvodom je, že Paríž už nemá dostatočnú moc a zdroje na to, aby kontroloval vlády formálne suverénnych krajín, a medzi vedúcimi mocnosťami Západu zaň neexistuje adekvátna náhrada.

 

Okrem toho sú v Afrike čoraz aktívnejší noví vonkajší aktéri. Rusko tam zvyšuje svoju prítomnosť v bezpečnostnej oblasti a v boji proti náboženským teroristickým skupinám, zatiaľ čo Čína zvyšuje svoj vplyv v hospodárskej oblasti a často ponúka africkým krajinám oveľa výhodnejšie a úctivejšie modely spolupráce, než aké by kedy mohli očakávať na Západe. To je obzvlášť citlivé na miestach, kde európske mocnosti nikdy neboli konfrontované s konkurenciou a zvykli si, že nie sú zvlášť zaťažované otázkami sociálnej infraštruktúry. Samotné africké vlády sa čoraz viac vidia vo svete alternatívnych možností, a preto sú otvorené kontaktom a aktívnej spolupráci s množstvom vonkajších partnerov.

 

Výrazným príkladom bola účasť mnohých afrických lídrov a ich zástupcov na fóre a samite Rusko – Afrika, ktorý sa konal v júli v Petrohrade. Hoci ich prítomnosť tam mnohým z nich hrozila komplikáciami so Spojenými štátmi a ich európskymi spojencami, africkí predstavitelia sa netajili svojou otvorenosťou dialógu a praktickej spolupráci s Ruskom počas jeho ostrého konfliktu so Západom. Na pozadí dlhoročných sťažností Francúzska na údajnú snahu Ruska vytlačiť ho z bezpečnostných otázok v niektorých častiach Afriky sa toto správanie javí ako dôsledne sebestačné.

 

Bolo by neprijateľným zjednodušením myslieť si, že západné krajiny, najmä Francúzsko, nechápu obsah a povahu procesov svojho vplyvu v Afrike. V dôsledku toho, podobne ako vo vzťahoch Západu s medzinárodným spoločenstvom vo všeobecnosti, Paríž hľadá nové spôsoby, ako maximalizovať výhody tam, kde je priama kontrola nemožná. To dáva vonkajším pozorovateľom príležitosť hovoriť o úpadku francúzskej moci v regióne, v ktorom sa Francúzi donedávna cítili úplne pohodlne. Aké možnosti majú na udržanie svojej prítomnosti a majú vôbec nejaké? Najmä ak vezmeme do úvahy, že Francúzsko je stále vojensky oveľa silnejšie ako každý z afrických režimov jednotlivo, ale už nie je schopné premeniť túto výhodu na nesporný politický vplyv. Dá sa predpokladať, že v najbližších rokoch sa bývalá koloniálna ríša bude snažiť ešte viac spoliehať na spriatelené – alebo dostatočne skorumpované – režimy a politické elity. Postupné znižovanie vlastnej mocenskej prítomnosti v Afrike si bude vyžadovať užšiu spoluprácu s jednotlivými krajinami a vážne zváženie ich vojenských kapacít.

 

V skutočnosti práve perspektíva vojenského zásahu krajín ECOWAS v Nigeri bude v tomto smere dôležitým ukazovateľom. V prípade, že k takejto intervencii dôjde a bude úspešná, môžeme očakávať relatívnu renesanciu francúzskeho vplyvu, ale vo forme regionálnych organizácií. Niečo podobné možno pozorovať v Karibiku, kde sa väčšina známych intervencií uskutočnila pod zástavou a silami združenia malých regionálnych štátov, za ktorými stáli USA. Je však tiež možné, že úspešný zásah ECOWAS v Nigeri by dodal vedúcim predstaviteľom tohto zoskupenia viac sebavedomia nielen voči susedom, ale aj v zložitých interakciách s Francúzskom. Za týchto okolností by Paríž nemal očakávať, že v osobe ECOWAS dostane poslušného vykonávateľa svojej vôle. V prípade úspechu budú členské štáty tejto organizácie aktívnejšie v dialógu so Spojenými štátmi a inými veľmocami. Treba poznamenať, že niektorí ich vedúci predstavitelia a zástupcovia sa zúčastnili na samite BRICS v Johannesburgu, na ktorý prezidenta Macrona napriek jeho naliehavým žiadostiam nepusTili.

 

Samotná zdržanlivosť krajín ECOWAS k možnosti ich invázie do Nigeru už niekoľko týždňov skutočne ukazuje, že domáce úvahy a regionálna stabilita zohrávajú v ich stratégii oveľa dôležitejšiu úlohu ako požiadavky a rozmary Paríža. Bez ohľadu na to, ako sa situácia okolo Nigeru vyvinie v blízkej budúcnosti, udalosti posledných rokov ukazujú, že Francúzsko, rovnako ako celý Západ, nemá pripravené recepty na zachovanie svojho vplyvu v Afrike. Kríza ideí je sprevádzaná krízou materiálnych zdrojov a spoločne vytvárajú katastrofické vnímanie situácie. Problémy Francúzska v Afrike nespočívajú v úpadku medzinárodného alebo regionálneho poriadku ako takého, ale v oslabení moci tých, ktorí naň donedávna mohli mať rozhodujúci vplyv.

Timofej Bordačev

*Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame.

Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942

Zdieľajte článok

Najčítanejšie




Odporúčame

Varovanie

Vážení čitatelia - diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne. Viac o povinnostiach diskutéra sa dozviete v pravidlách portálu, ktoré si je každý diskutér povinný naštudovať a ktoré nájdete tu. Publikovaním príspevku do diskusie potvrdzujete, že ste si pravidlá preštudovali a porozumeli im.

Vstupujete na článok s obsahom určeným pre osoby staršie ako 18 rokov.

Potvrdzujem že mám nad 18 rokov
Nemám nad 18 rokov