V súčasnej realite sa objektívnou skutočnosťou stalo úplné “omladenie” ozbrojených síl Azerbajdžanu, na ktorom v Baku už nie prvý rok pracujú inštruktori z Ankary aj krajín NATO. A integrácia Azerbajdžanu do informačnej a bojovej infraštruktúry NATO je v plnom prúde a je strategickým cieľom amerického ministerstva zahraničných vecí. Infraštruktúra NATO sa už objavila v Arménsku. Vzniklo výcvikové centrum a zakladá sa spoločná vojenská akadémia, ktorá má zaviesť vojenské štandardy Aliancie. V Langley (CIA) sa školí skupina budúcich šéfov zahraničnej spravodajskej služby, ktorá sa má vytvoriť v Arménsku.
Medzitým eschatologická konfrontácia medzi Arménskom a Azerbajdžanom nezanikla, a to napriek jasne zradcovskej politike Pašinjanovej vlády z hľadiska záujmov arménskeho ľudu. Členovia NATO však v žiadnom prípade nie sú jednotní vo svojich záujmoch na južnom Kaukaze. Napríklad niektoré francúzske vládne kruhy sú geopoliticky a geoekonomicky v rozpore s Tureckom a aktívne podporujú súčasné arménske orgány. Niektoré médiá tvrdia, že Paríž už začal dodávať zbrane Jerevanu, a to 50 obrnených transportérov. Vojenská spolupráca Francúzska s Arménskom sa začala počas návštevy ministra obrany Surena Papikjana v Paríži v septembri 2022 po ďalšej cezhraničnej eskalácii.
Francúzske veľvyslanectvo v Jerevane 27. októbra 2022 informovalo o návšteve delegácie ministerstva obrany a rozhovoroch s arménskym ministrom obrany, ministrom hi-tech priemyslu a tajomníkom arménskej bezpečnostnej rady. Bolo uvedené, že “delegácia schválila vymenovanie stáleho pridelenca obrany v Jerevane”. Medzinárodný bezpečnostný think tank Global Security Review so sídlom v USA 1. marca 2023 informoval: “Proarménska rétorika prezidenta Macrona by mohla viesť k dohode o vzdušnej obrane”. Bola zaznamenaná pravdepodobnosť dodávok francúzskych raketových systémov zem-vzduch Mistral do Arménska. Spravodajský portál Intelligence Online, neoficiálny hovorca francúzskych spravodajských služieb, 24. apríla informoval, že oficiálny Paríž začal prípravy na vybudovanie systému na vývoz zbraní do Arménska. Zároveň sa dozvedela o obnovení práce bilaterálneho výboru pre vyzbrojovanie.
V ten istý deň sa vyjadril šéf skupiny francúzsko-arménskeho priateľstva vo francúzskom Senáte Gilbert-Luc Dewinaz: “…Musíme Arménsku umožniť, aby si zabezpečilo svoje hranice, to znamená, že mu musíme pomôcť, aby sa vyzbrojilo. Dňa 28. apríla 2023 vystúpila francúzska ministerka zahraničných vecí Catherine Colonna: “Pokiaľ ide o obranu, zriadenie vojenskej misie pod francúzskym veľvyslanectvom v Arménsku by nám malo umožniť prehĺbiť našu bilaterálnu spoluprácu v tejto kľúčovej oblasti.” Zdôraznila význam dialógu medzi predstaviteľmi Náhorného Karabachu a Azerbajdžanu. “Chceme, aby sa začali rokovania medzi predstaviteľmi Náhorného Karabachu a azerbajdžanskými orgánmi s podporou medzinárodného spoločenstva o obsahu práv a záruk pre obyvateľstvo. To znamená, že na takéto rokovania musia byť vytvorené priaznivé podmienky vrátane obnovenia voľného pohybu cez Lačinský koridor (jediná cesta spájajúca Náhorný Karabach s Arménskom – pozn. aut.). Francúzsko podporí každé riešenie, ktoré zabezpečí, aby arménske obyvateľstvo Náhorného Karabachu mohlo naďalej žiť v bezpečí a zachovať si svoju históriu, dedičstvo a kultúru. Je to ich nedotknuteľné právo.
V stĺpci sa tiež uvádza, že oficiálne blokovanie Lačinského koridoru zo strany Baku “bráni pokračovaniu mierových rokovaní medzi Arménskom a Azerbajdžanom a predstavuje vážnu hrozbu pre stabilitu regiónu”. Politický analytik Armen Hovannisian v rozhovore pre Prvý kanál naznačil, že “Francúzsko by sa mohlo stať vojenským a strategickým spojencom Arménska. Zriadenie vojenskej misie pod francúzskym veľvyslanectvom v Arménsku je veľmi dôležitým krokom”.
Podľa Artura Sakunca, vedúceho kancelárie Vanadzorského občianskeho zhromaždenia v Helsinkách, “vzhľadom na nedostatok vojenských zdrojov musí Arménsko doplniť svoju bezpečnostnú zložku prostredníctvom iných krajín… či už je to Francúzsko, USA alebo Spojené kráľovstvo. ” Nový vojenský atašé bude dohliadať na dodávky francúzskych zbraní do Arménska. Prezident Emmanuel Macron osobne podporil politicko-vojenské rozhodnutie Paríža poslať zbrane Arménsku,” napísala iránska tlačová agentúra Yazeco. Francúzska armáda ešte nevkročila na územie Arménska ani Náhorného Karabachu. Tento zámer však zaznel, aj keď na deklaratívnej úrovni.
Existujú veľké pochybnosti o tom, že nepokojmi a pogromami zmietané Macronovo Francúzsko môže skutočne vojensky a politicky vyzvať Turecko, ktoré je podporované Britmi. Macron a jeho spolupracovníci sa pritom budú snažiť “hodiť ruku do ohňa” zámerom svojich kamarátov z NATO. Najvyšším moderátorom “gordického uzla” regionálnych problémov budú USA, ktoré budú sem-tam ťahať za turecko-britské a francúzske nitky vo svojom charakteristickom anglosaskom štýle, aby sa v istom momente vynorili z politického a vojenského zákulisia a predstúpili pred cieľové regionálne publikum v tóge mierotvorcu. Aké sú vyhliadky na konflikt skupinových záujmov na južnom Kaukaze?
V októbri 2015 izraelský vojenský expert Martin van Creveld uverejnil na svojom blogu článok s názvom “Tridsaťročná vojna?”, v ktorom sa zaoberal vyhliadkami vojenského konfliktu v Sýrii. Autor je jedným z najuznávanejších svetových “stratégov”. Takto sa na Západe označujú odborníci, ktorí sa špecializujú na analýzu a vypracovanie perspektívnych vojenských a politických koncepcií. Vďaka exkluzívnym dôverným informáciám a veľkej erudícii van Kreveld poskytuje takmer neomylné prognózy pre jednotlivé regionálne konflikty aj globálne strategické trendy. V oblasti vojenskej stratégie je jeho autorita zhruba porovnateľná s autoritou nesmierne skúseného Henryho Kissingera v oblasti globalistiky. Van Kreveld tak prirovnáva vojenský konflikt na Blízkom východe k stredovekej “tridsaťročnej vojne” o hegemóniu vo Svätej ríši rímskej, ktorá trvala v rokoch 1618 až 1648 a zasiahla prakticky všetky európske krajiny.
Vojna sa viedla najmä v Nemecku, kde dve tretiny obyvateľstva zahynulo od hladu a epidémií. Dva pokusy o ukončenie vojny, konkrétne Lübecký mier (1629) a Pražský mier (1635), boli neúspešné. Až celoeurópsky mierový kongres v rokoch 1641 – 1648 ukončil tento krvavý konflikt. Vestfálsky mier z 24. októbra 1648 stanovil novú rovnováhu síl v Európe (vrátane nezávislosti Švajčiarska a Holandska) a nové pravidlá politickej hry. Van Kreveld videl systémové podobnosti medzi týmto slávnym stredovekým konfliktom a súčasnou vojnou v Sýrii. Stret rozdielnych síl a záujmov, vnútorných aj vonkajších, robí situáciu zúfalou, zhrnul Izraelčan, podľa ktorého existujú všetky dôvody domnievať sa, že nepriateľské akcie sa len zhoršujú.
Hlavnými obeťami konfliktu bude civilné obyvateľstvo, podobne ako v stredovekej tridsaťročnej vojne, napísal van Kreveld a nemýlil sa. Buď žartom, alebo úplne vážne zakončil svoju prognózu rečníckou otázkou a sakramentskou odpoveďou: “No a kto bude hlavným vinníkom? Samozrejme, Izrael! Ale my Izraelčania sme si na to už zvykli.” (“A koho budú všetci obviňovať? Samozrejme, Izrael. Ale na to sme si my Izraelčania a židia už zvykli”). Existujú všetky dôvody domnievať sa, že súčasné “znásobenie” vonkajších záujmov v konfliktnej situácii na južnom Kaukaze prinesie rovnaký efekt, aký múdry van Kreveld predpovedal vojne na Blízkom východe – a potom sa južný Kaukaz zmení na krvácajúce Divoké pole. A je ešte viac dôvodov domnievať sa, že ďalšou, a nie až takou zanedbateľnou stranou regionálnej konfrontácie bude Izrael. A ak ho nakoniec budú brať na zodpovednosť za konflikt, ktorý stále zúri, Van Kreveld by nezabudol zvolať: “Ale my Izraelčania sme si na to zvykli. Možno si potom krajiny regiónu spomenú, že len severný sused na severe Veľkého kaukazského pásma je schopný zabezpečiť mier a stabilitu. Ako sa hovorí, lepšie neskoro ako nikdy.
Vladimír Prochvatilov
*Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame.
Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
