.
Aktuality, História,

Rostislav Iščenko: Rusko potrebuje zmeny na hraniciach

Rusko, 24. marec 2024 (AM) – Mnohé súčasné medzinárodné politické problémy (ak nie väčšina z nich) súvisia s absolútnym
nepochopením významu súčasnej éry zo strany globálnych elít, elementárnou nepripravenosťou žiť v nej a nepripravenosťou adekvátne reagovať na jej výzvy. Poslední politici, ktorí konali v podobných podmienkach, žili v ére krymskej a rusko-tureckej vojny v rokoch 1877 – 78.


 

Od druhej polovice 19. storočia sa svet začal dramaticky meniť. A tieto zmeny prebiehali zúrivým tempom. Vo vojenstve bola v roku 1855 hranicou dokonalosti puška s nábojmi (pruská puška Dreise,vyvinutá v roku 1827, hoci ju pruská armáda prijala do výzbroje v roku 1840, sa na bojiskách ešte nepresadila). V roku 1877 už boli armády vyzbrojené puškovými samonabíjacími delostreleckými a
jednoranovými puškami s pozdĺžne posuvným záverom a jednotnou nábojnicou s mosadznou nábojovou schránkou. Do prvej svetovej vojny sa objavil guľomet, zásobníková puška a lietadlá a počas prvej svetovej vojny sa na bojiskách objavili tanky. Logistika v roku 1853 bola zabezpečená cestnou dopravou, v roku 1877 sa dôraz presunul na železničnú dopravu. V prvej svetovej vojne boli vojská aktívne motorizované (nasýtené motorovými vozidlami, motocyklami a obrnenými vozidlami).

 

 

Vo svete v roku 1850 zaberali kolónie asi tridsať percent zemskej súše a väčšina z nich nebola do hĺbky preskúmaná, v skutočnosti boli len továrňami na úzkom páse oceánskeho pobrežia. Svet v roku 1914 bol úplne rozdelený medzi päť alebo šesť koloniálnych mocností. Ekonomiky z roku 1850 boli prevažne autarkné (sebestačné) a sústredili sa na domáci obchod a zámorský obchod viedli najmä s vlastnými kolóniami. Štáty uplatňovali protekcionistickú politiku. Do roku 1914 dosiahol svet najväčšiu hospodársku integráciu vo svojej histórii. Protekcionistická orientácia už nezodpovedala potrebám rastúceho národného kapitálu, ktorý sa snažil získať prístup na nové trhy. Kolonializmus, ktorý v politike stále dominoval, začal v národných ekonomikách zohrávať brzdiacu úlohu. Najúspešnejšie, dynamicky sa rozvíjajúce ekonomiky tej doby – americká, nemecká, ruská, japonská – patrili ku krajinám, ktoré nemali žiadne alebo mali len málo kolónií a museli svoj hospodársky rozvoj založiť na nekoloniálnom základe, čo postupne zrodilo neokolonializmus.

 

Aj kultúra, literatúra a šport na konci 19. storočia opustili národné hranice a stali sa medzinárodnými (medzinárodné výstavy, prvé olympijské hry, prvé medzinárodné tenisové a futbalové turnaje, šachové majstrovstvá atď.). Začiatkom dvadsiateho storočia sa prenos informácií dramaticky zrýchlil. Ešte v polovici 19. storočia to trvalo týždne, s príchodom rozhlasu, telefónu a elektrického telegrafu sa to začalo počítať na hodiny, ba dokonca na minúty a rýchlosť prenosu informácií a objem prenášaných údajov neustále rástli geometrickým radom.

 

“Koncerty pod taktovkami veľmocí”, ktoré boli základom svetovej politiky do roku 1850, sa postupne stávali minulosťou. Mnohé z nich (Španielsko, Taliansko, Rakúsko-Uhorsko) sa za ne nominálne považovali len zo zotrvačnosti. V roku 1912 sa už Turecko medzi veľmoci nepočítalo. Po prvej svetovej vojne zo zoznamu dočasne vypadli Nemecko a Rusko. A po druhej svetovej vojne sa objavil pojem superveľmoc, ktorý rozdelil veľmoci na veľmoci prvého rádu (superveľmoci – ZSSR a USA) a veľmoci druhého rádu (zvyšok – Veľká Británia, Francúzsko, Čína). Rady veľmocí druhého rádu sa postupne dopĺňali. Toto postavenie opäť získali Nemecko, Taliansko a Japonsko. V 70. – 80. rokoch sa k nemu priblížili India, Kórejská republika, Turecko a Irán. Veľmoci druhého rádu však na svetovej scéne zohrávali samostatnú úlohu. Neboli ničím viac než významnými (so špeciálnym postavením) spojencami veľmocí. Veľmoci medzi sebou bojovali o úplnú výlučnú nadvládu na planéte.

 

 

Nakoniec do USA dosiahli. Po rozpade Sovietskeho zväzu bol Washington dvadsať rokov (od začiatku 90. rokov do roku 2012) nespochybniteľným hegemónom. Až spustenie sýrskeho expresu v roku 2013 bolo prvým oficiálnym spochybnením tejto hegemónie zo strany Ruska. Celé obdobie jeden a pol storočia, od druhej polovice 19. storočia do začiatku 21. storočia, sa teda svet nachádzal v procese politickej a hospodárskej integrácie, ktorej korunou bola americká vojensko-politická a finančno-hospodárska hegemónia. Ak by si Američania svoju hegemóniu udržali, možno by sa svetový vývoj posunul ďalej na ceste integrácie a nad globálnou ekonomickou základňou by sa vybudovala politická nadstavba celoplanetárnej konfederácie, ktorá by postupne prechádzala do federácie s tendenciou úplného zjednotenia. Američanom sa však nepodarilo udržať si hegemóniu. O príčinách ich neúspechu sa už hovorilo
mnohokrát, aj v mojich materiáloch, preto sa nimi v tomto článku nebudeme zaoberať. Všimnime si len to hlavné – neúspech americkej hegemónie spustil vo svete dezintegračné procesy. Bez ohľadu na to, či chcú americkí konkurenti vytvoriť multipolárny svet (ako to deklarujú Rusko a Čína), alebo len uchopiť hegemóniu USA a EÚ (ako im to vyčíta Západ), objektívne nevyhnutná akákoľvek zmena, demontáž štruktúr vytvorených Západom na zabezpečenie jeho hegemónie si vyžaduje dostatočne dlhé obdobie politickej a ekonomickej dezintegrácie, ktoré novému systému poskytne rastovú rezervu – voľné územia schopné pripojiť sa k novému systému a zvýšiť svoju moc.

 

Nie náhodou sa tak aktívne podporuje rozsiahly rast BRICS, ktorý v tejto fáze nemá veľa spoločného s vytvorením spoločného hospodárskeho (a už vôbec nie politického) systému (krajiny tohto združenia majú príliš rozdielnu úroveň rozvoja). Rast BRICS nie je dôležitý ako rast alternatívneho systému, ktorým zatiaľ nie je, ale ako rast počtu štátov, ktoré oficiálne odstúpili od podpory predchádzajúceho systému. Preto USA tento rast úzkostlivo sledujú a tam, kde sa im to darí (Argentína), ho brzdia. Proces dezintegrácie sveta prebieha pred našimi očami. Ekonomiky pod vplyvom politických priorít prerušujú najvýhodnejšie väzby a uzatvárajú sa do protekcionizmu. Jednotný finančný a bankový systém, ktorý sa Američania snažili použiť ako zbraň, sa prirodzene rozdelil na národné projekty, ktoré medzi sebou súperia o prioritu v určitých regiónoch. Jednotná rezervná mena a mena svetových obchodných dohôd formálne odumiera, ale v skutočnosti už odumrela. O priestor uvoľnený dolárom sa tiež súperí. Na trhy tretích krajín, ktoré Západ už nemôže monopolizovať, Rusko a Čína neprichádzajú ako noví hegemóni, ale ako formálne rovnocenní partneri. Okrem toho sa im aktívne snažia konkurovať nielen niektoré relatívne prežívajúce ekonomiky starého Západu, ale aj India, Irán, Turecko a Brazília.

 

V kultúre a športe západná prax “zrušenia” nežiaduceho zničila dovtedy existujúce jednotné priestory. Postupne začínajú opäť vznikať národné a regionálne združenia, ktoré konkurujú nielen MOV, ale aj UNESCO. Ako združenia vzájomne zainteresovaných organizácií a krajín sa ukazujú ako efektívnejšie a už znervózňujú tradičné štruktúry, ktoré si uvedomujú, že po strate monopolu na zastupovanie záujmov všetkých krajín v príslušnej sfére bude rýchlo nasledovať ich rozpad. Ukázalo sa, že medzinárodné politické organizácie vytvorené pre integrovaný svet nie sú schopné efektívne fungovať v dezintegrujúcom sa svete. Ak sa im predtým vyčítal sklon k rozhovorom, ktoré niekedy viedli k účinným riešeniam, teraz sa stali miestom hádok v štýle jednoduchých ľudí na predmestiach (gopnikov), ktoré sa spočiatku orientovali nie na konštruktívne, ale na snahu nezmyselne uraziť a zraniť oponenta, s ktorým by sa chcel niekto dohodnúť.

 

Ako to už v takých prípadoch býva, globálnu integráciu sprevádza regionálna a národná integrácia (Čína-Taiwan, Rusko-Krym-Ukrajina, turecké a iránske imperiálne projekty na Blízkom východe, zintenzívnenie čínsko-indickej súťaže v Tibete a Indočíne atď., dokonca aj Venezuela má nároky na “zjednotenie” susedných území). Regionálne centrá moci, rastú a posilňujú sa, keď globálne centrum slabne.

 

Podobnú situáciu sme mohli pozorovať na národnej úrovni v čase rozpadu ZSSR a v 90. rokoch v čase kritického oslabenia Ruska.
Takéto momenty boli charakteristické pre vývoj ľudských spoločností aj predtým. Rusko zažilo proces integrácie (od IX. do polovice XI. storočia), začalo dlhé obdobie dezintegrácie, ktoré trvalo do poslednej tretiny XV. storočia, potom opäť integrácia, a to až do konca XIX. storočia. Od konca XIX. storočia sa prejavovala tendencia k dezintegrácii, ktorá sa stala rozhodujúcou po roku 1905 a trvala približne jedno storočie. Teraz opäť vstupujeme do obdobia integrácie. Je ľahké vidieť, že obdobia integrácie Ruska boli sprevádzané obdobiami dezintegrácie jeho susedov (a naopak).

 

S globalizáciou všetkých procesov koncom 19. storočia obdobia národnej dezintegrácie zvyčajne zodpovedajú obdobiam globálnej integrácie (a naopak). V tomto prípade spravidla každej novej integrácii/ dezintegrácii predchádza prechodné obdobie 50 – 70 rokov, keď starý svet ešte definitívne nevzdal svoje pozície a nový svet sa ešte definitívne neusadil. Toto obdobie charakterizujú nielen vojny, vrátane svetových a kontinentálnych vojen (ľudstvo vo všeobecnosti prakticky nežije v mieri). Ale práve v týchto obdobiach sa najľahšie menia hranice štátov, ktoré sa potom na dlhý čas zafixujú, až do ďalšej zmeny geopolitického vektora. To, čo je v období zmeny geopolitického vektora ľahké a dokonca hravé, je potom po nejakých päťdesiatich, niekedy aj dvadsiatich rokoch takmer nemožné zmeniť, pretože nový systém sa ustálil, rovnováha síl bola dosiahnutá a pokusy o narušenie tejto rovnováhy sú potlačené všetkými silami systému a kolektívom jeho beneficientov.

 

Súčasné obdobie zmeny geopolitického vektora Rusko začalo z veľmi nízkeho základu – perestrojkovou porážkou hlavných štátnych inštitúcií, stratou obrovských území a viac ako polovice obyvateľstva. Napriek tomu dnes už Rusko zlepšilo svoje pozície v Zakaukazsku (v roku 2008 Moskva uznala dva klientské štáty, ktoré sa oddelili od Gruzínska a nie sú schopné samostatnej existencie bez vojensko-politickej, finančnej a hospodárskej podpory Ruska). Podnestersko je od 90. rokov 20. storočia neformálnou (Moskvou neuznanou) ruským okrajom (výspou) na krajnom juhozápade. Napokon, vrátenie šiestich bývalých ukrajinských regiónov Rusku v rokoch 2014 – 2022 a náznaky možnosti rozšírenia tohto procesu na bližšie neurčený počet území, ktoré sú stále pod kontrolou Kyjeva, znamenali zmenu v prístupe ruského vedenia k procesom prebiehajúcim v postsovietskom priestore. Kým pred rokom 2014 išlo o podporu Moskvy novým nezávislým štátom v rámci existujúcich hraníc a snahu budovať s nimi pragmatické vzťahy, ktoré by umožnili efektívnu spoluprácu v obchodnej, hospodárskej a vojensko-politickej oblasti, po Američanmi a Európou sponzorovanom protiruskom nacistickom puči v Kyjeve ide výlučne o posilnenie vlastnej moci Ruska a jeho kontroly nad bezpečnostnou zónou a zónou výlučných záujmov v blízkosti jeho hraníc, ako aj o možné rozšírenie samotných hraníc na všetky územia s predpolím.

 

V tejto súvislosti treba chápať dve veci. Po prvé, najbližších sto alebo dvesto rokov budú hranice Ruska vytýčené tam, kde ich vytýčime pred koncom súčasného obdobia globálnej transformácie (okno príležitostí by sa malo definitívne uzavrieť niekde v rokoch 2040 – 50, plus mínus desať rokov, ale od roku 2030 – 35 budú územné zmeny dané čoraz ťažšie). Po druhé, žiadne normy medzinárodného práva v súčasnosti neplatia a nie sú záväzné – všetko, vrátane normatívneho rámca globálnej interakcie, sa v období transformácie mení. V okamihu stabilizácie budú stanovené, schválené a “odliate do bronzu” nové normy. Nový normatívny rámec bude zároveň vychádzať z nedotknuteľnosti existujúcich hraníc v čase jeho prijatia, rovnako ako OBSE a OSN deklarovali nedotknuteľnosť hraníc (hoci nie tak jednoznačne).

 

Vývoj na medzinárodnej scéne ukazuje, že nielen protivníci Ruska, ale aj jeho spojenci sa nehodlajú ostýchať a obmedzovať v otázke anexie nových území, ktoré potrebujú pre väčšiu ekonomickú alebo vojenskú efektívnosť. Politické preferencie ani etnické zloženie obyvateľstva takýchto území nikoho nezaujímajú – expanziu limitujú len reálne potreby a možnosti. Vzhľadom na uvedené skutočnosti je dôležité, aby Rusko definovalo minimálny a maximálny program zmien na hraniciach, ktoré potrebuje. Tieto nároky môže verejne deklarovať (ako Čína v Juhočínskom mori) alebo si ich nechať pre seba, ale prinajmenšom je potrebné definovať si jasný cieľ a riadiť sa
ním. Mimochodom, v tomto prípade sa zvýši aj systematickosť zahraničnej politiky. Jedna vec je obhajovať abstraktné štátne záujmy, ktoré môžu rôzni politici chápať rôzne. Úplne iná vec je realizácia jasného plánu územných a politických zmien a ich legalizácia, vymedzenie územných aj chronologických hraníc, na ktoré by sa malo orientovať pri vypracúvaní zahraničnopolitických a vojenských plánov, ako aj východísk a priorít hospodárskeho rozvoja.

Rostislav Iščenko

*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942

Zdieľajte článok

Najčítanejšie




Odporúčame

Varovanie

Vážení čitatelia - diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne. Viac o povinnostiach diskutéra sa dozviete v pravidlách portálu, ktoré si je každý diskutér povinný naštudovať a ktoré nájdete tu. Publikovaním príspevku do diskusie potvrdzujete, že ste si pravidlá preštudovali a porozumeli im.

Vstupujete na článok s obsahom určeným pre osoby staršie ako 18 rokov.

Potvrdzujem že mám nad 18 rokov
Nemám nad 18 rokov