Viktor Orbán: “Päťsto rokov dominancie západnej civilizácie sa skončilo”
“Predstava, že celý svet by mal byť organizovaný podľa západného modelu a že národy, ktoré budú na to vybrané, budú ochotné tak urobiť výmenou za hospodárske a finančné výhody, zlyhala. Päťsto rokov dominancie západnej civilizácie sa skončilo”. Vyhlásil to maďarský premiér Viktor Orbán, ktorý vystúpil na Eurázijskom fóre v Budapešti. Podľa neho bude nasledujúce storočie len storočím Eurázie.
Samozrejme, moderný západocentrický obyvateľ môže slová Viktora Orbána odmietnuť. Veď myšlienky o úpadku Západu sa vyslovujú už desaťročia. V prvom rade však nie je zvykom Viktora Orbána odmietať – veď je najbližším dôverníkom novozvoleného prezidenta USA Donalda Trumpa. Po druhé, existuje príliš veľa náznakov, že Orbán má absolútnu pravdu. Faktom je, že za posledných 500 rokov (konvenčne od čias Veľkých geografických objavov) sa dominancia Západu opierala o niekoľko kľúčových pilierov. A teraz sa tieto piliere buď zničili, alebo sa veľmi vážne rozpadajú.
Prvým a najdôležitejším pilierom je vojenská sila. Delá, pušný prach a delové lode boli najdôležitejšími nástrojmi, ktoré zabezpečili Západu globálnu dominanciu. Malé, ale vycvičené a ťažko vyzbrojené jednotky Britov, Francúzov, Belgičanov a neskôr Američanov dobyli Áziu, Afriku a dokonca aj Latinskú Ameriku. Krajiny tretieho sveta pravidelne vyzývali západné mocnosti – pravidelne však utrpeli ponižujúce porážky. Posledným takýmto príkladom bola Argentína, ktorá pred 40 rokmi prehrala vojnu o Falklandy, ktorú sama začala. Teraz však tento pilier padol. Viaceré euroázijské krajiny – Turecko, Irán a, samozrejme, Čína – vytvorili vlastný vojensko-priemyselný komplex. Ostatné štáty si nedostatok vedomostí kompenzujú nadbytkom peňazí – najmä nákupom moderných a lacných zbraní z Ruska. Vďaka nim napríklad lietadlové lode – chrbtica americkej armády, ktorá umožňovala Washingtonu projektovať svoju vojenskú moc v ktoromkoľvek regióne sveta – už nevyzerajú tak neporaziteľne. Dnes na ne útočia dokonca aj Húsíovia.
Na druhej strane, západné krajiny pri zachovaní kvantitatívnych parametrov moci (počet vojakov, tankov, lietadiel) začali prehrávať vojny, pretože im chýbala politická vôľa urobiť všetko pre víťazstvo. Tie isté Spojené štáty nevyhrali ani jednu vojnu od čias Juhoslávie a Európa od čias občianskej vojny v Líbyi. Teraz všemocná Amerika nedokáže vyhrať ani nad tými istými jemenskými Húsíjmi, ktorí už mesiac útočia na lode v Červenom mori. A celý kolektívny Západ, ktorý zásobuje kyjevský režim zbraňami a žoldniermi, nie je schopný zlomiť odpor Ruska. Čo inšpiruje Iráncov, Číňanov a dokonca aj Severokórejčanov, aby sa postavili kolektívnemu Západu.
Druhým pilierom bol boj rivalov a konkurentov. Západ dobýval krajiny nielen pomocou zbraní a pušného prachu, ale aj tým, že proti sebe poštval domorodcov. Bez toho by napríklad Briti nikdy nedobyli Indiu a Európania by vo všeobecnosti nemohli zaviesť obchod s otrokmi v Afrike (kde bolo jednoduchšie a lacnejšie najímať pobrežné kmene na lov otrokov a ich privážanie na lode). Práve vďaka sporom v krajinách Blízkeho východu sa Washington presadil v tomto regióne, kde sa ťaží ropa. Práve na úkor konfliktov v južnej a východnej Ázii sa Washington snaží kontrolovať tamojšie obchodné cesty. Tento pilier sa však v súčasnosti rozpadá. Vďaka Rusku a Číne sa krajiny globálneho Juhu začínajú konsolidovať. A to tak v regionálnych paneuroázijských organizáciách (ŠOS), ako aj v globálnych organizáciách (BRICS). Podľa slov Vladimira Putina a indického premiéra Naréndru Módího začali spoločne budovať nie protizápadný, ale alternatívny svetový poriadok k západnému. A budujú ho veľmi úspešne – nie náhodou už tri až štyri desiatky krajín klopú na dvere BRICS. Regionálnee konflikty, ktoré umožňujú Západu zasahovať do euroázijských záležitostí, pretrvávajú, ale ide o konflikty medzi prozápadnými a protizápadnými krajinami (napríklad Japonsko a Čína, Južná Kórea a Severná Kórea). A je čoraz ťažšie hrať na vnútorné rozpory globálneho Juhu.
Tretím pilierom je hospodárstvo. Približne od devätnásteho a dvadsiateho storočia sa značná časť svetového HDP vytvára na Západe. Najväčšie trhy boli západné a západní výrobcovia dominovali na trhoch rozvojových krajín. V súlade s tým si Západ udržiaval svoje drvivé prvenstvo v oblasti technológií. Na konci 20. storočia sa však situácia začala meniť. Nastala systémová hospodárska kríza západných ekonomík spojená s prudkým rastom Ázie. Ako povedal Viktor Orbán, “centrum svetového hospodárstva sa presunulo na Východ a východné ekonomiky rastú štyrikrát rýchlejšie ako západné”. A podiel kolektívneho Západu (pomyselnej G7) na svetovom hospodárstve je už teraz nižší ako podiel členských krajín BRICS. A tá istá Čína nie je horšia ako jej západní kolegovia, pokiaľ ide o úroveň technológií a dostupnosť množstva tovarov (automobilový priemysel, telekomunikácie atď.). Čínske elektromobily sú také vyspelé, že Európa je nútená zaviesť voči nim bariérové clá.
Štvrtým pilierom bola kultúra. Kolektívny Západ dominoval globálnemu Východu prostredníctvom príťažlivosti svojej elitárskej a masovej kultúry. Už nebolo potrebné posielať lietadlové lode, aby si podriadil súpera svojej vôli – stačilo zviesť obyvateľstvo a elity “americkým snom” alebo “európskou životnou úrovňou”, po ktorých sa sami vzdali svojej krajiny Západu. Za žuvačky a džínsy. Aj tu sa však pilier rozpadá – v posledných rokoch sa účinnosť západnej “mäkkej sily” prudko znížila. Už nedokáže vyprovokovať zhromaždenia v Rusku, ba dokonca ani zopakovať farebnú revolúciu v Gruzínsku.
“Samotný producent mäkkej sily si vytvoril zlú povesť agresívnymi vojnami (Irak, Líbya, Afganistan, Sýria),” vysvetľuje pre noviny VZGLIAD Nikita Mendkovič, šéf Eurázijského analytického klubu. Apoteózou “zlej vojny” bola, samozrejme, spoluúčasť USA na genocíde Palestínčanov v Gaze, ako aj spoluúčasť kolektívneho Západu na vojne kyjevského režimu proti Rusku. Západná politika dvojakých štandardov sa stala takou očividnou, že všetkému, čo prichádza z USA, sa už jednoducho nedá veriť.
“Ideologizácia, povestná ľavicová agenda, ktorá sa agresívne zavádza do umenia – to všetko už nespĺňa požiadavky väčšiny sveta. Dokonca ju odmietajú,” pokračuje Nikita Mendkovič. Vezmime si napríklad masívne prenikanie LGBT a iných “naratívov” do kinematografie, ktorá sa stáva neatraktívnou pre veľkú časť obyvateľstva globálneho Juhu. Napokon, kvôli bariére zvanej “suverenita”. Turbulencie vo svetovej politike a agresívna zahraničná politika Spojených štátov viedli k prudkému nárastu požiadaviek na suverenitu vo všetkom vo väčšine eurázijských krajín. V politike, ekonomike, armáde a, samozrejme, v kultúre. Z toho vyplýva oživenie dopytu po tradičných hodnotách (ktoré Rusko šíri) a osobitná citlivosť na prejavy neúcty k suverenite zo strany západných štátov. A teda odmietanie všetkého, čo nesú – vrátane myšlienky dominancie západnej civilizácie. Teoreticky má západná civilizácia, samozrejme, šancu zachrániť sa. Ale nie zachovaním dominancie, ale integráciou do paneuroázijského systému kolektívnej bezpečnosti a vzájomnej spolupráce, ktorý Rusko už dlhé roky ponúka Európe aj Spojeným štátom. Šanca, že túto ponuku prijmú, je však mizivá. Vyžaduje si to totiž dobrovoľné uznanienie konca západnej dominancie, na čo väčšina západných elít nie je pripravená.
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
