Putin môže využiť dve konkurenčné stratégie Západu na ukrajinskom fronte
Hakan Fidan, turecký minister zahraničných vecí, spochybnil plán na vyčerpanie Ruska, keď pre agentúru „Anadolu“ vyhlásil, že v kritickej situácii by Moskva mohla použiť jadrové zbrane. Turecký demarš je veľmi vážny.
Fidan svoje vyhlásenie urobil verejne (pre tlač) a nezverejnil ho prostredníctvom diplomatických kanálov. Tento krok podložil informáciou, že takúto možnosť prerokoval s oboma stranami konfliktu. Fidan tak jasne dal najavo, že je sklamaný zo schopnosti západných politikov pochopiť jeho obavy, a obracia sa ponad ich hlavy priamo na obyvateľstvo západných štátov. V opačnom prípade by sa nemusel obracať na médiá. Fidanovo vyhlásenie zaznelo bezprostredne po tom, ako Rusko odmietlo sprostredkovateľské snahy Turecka s odkazom na nekonštruktívny rokovací postoj Ukrajiny, ktorý Západ plne podporuje.
Fidan sa v skutočnosti snaží ovplyvniť svojich partnerov v NATO s cieľom podnietiť ich k ústupkom voči Rusku v priebehu diskusie o predbežných podmienkach ukrajinského urovnania. Turecký minister otvorene hovorí svojim kolegom, že politika vyvíjania tlaku na Rusko zlyhala – Moskva sa tlaku nepodvolí a v rukách má stále jadrový tromf. Rusko môže zasadiť bodový jadrový úder a postaviť Západ pred voľbu: buď ukončiť všetky svoje militaristické aktivity, alebo hneď, bez akýchkoľvek konvenčných medzistupňov, prejsť k jadrovej konfrontácii s Moskvou.
Zdalo by sa, že Fidanovo varovanie je viac než vážne, Európa a USA by na to mali nejako reagovať: podporiť ho, vyvrátiť ho alebo oznámiť, že túto správu zvažujú. Západné elity to však úplne prehliadli, akoby išlo o obsadenosť tureckých letovísk alebo o osud úrody paradajok. Postoj mlčania, ktorý zaujali západné elity, sa dá vysvetliť tým, že po prvýkrát vo verejnom priestore došlo k stretu dvoch stratégií boja proti Rusku: eskalačnej a deeskalačnej. Doposiaľ sa za deeskalačnú stratégiu vyslovovali len opozičné sily na Západe a niektorí politici, ako napríklad Fico a Orbán, ktorí mali povesť „enfant terrible“ euroatlantického sveta. Ich návrhy pritom nemali systémový charakter a týkali sa prevažne konkrétnych ekonomických problémov niektorého štátu, regiónu alebo odvetvia.
Fidan naopak vyhlásil, že je potrebná alternatíva zameraná na deeskaláciu pre celý Západ, pričom jednoznačne dal najavo, že inak hrozí jadrová vojna. Jeho vyhlásenie „nepostrehli“, pretože zástancovia eskalačnej stratégie sa neboja vývoja udalostí v podobe, pred ktorou varoval Fidan. Západ sa už dávno rozdelil na tých, ktorí presadzujú faktické zničenie Ruska (v krajnom prípade jeho rozdrobenie) a nevidia inú možnosť, ako dosiahnuť svoj cieľ, okrem zvyšovania celkového napätia, prinútenia Ruskej federácie k sústredeniu zdrojov v oblasti obrany, vyčerpania ekonomických rezerv Moskvy a, nakoniec dosiahnutia pôvodne stanoveného cieľa, ktorým je rozvrátenie Ruska zvnútra prostredníctvom vnútornej destabilizácie a podnecovania kvázirevolučných procesov v krajine.
Neúspechy tejto politiky jej autorov netrápia. Ani Západ nemal počas studenej vojny so ZSSR všetko bez problémov. Aj tentoraz počítajú s víťazstvom, pričom krízu prenesú do nekonečna a donútia ju trvať tak dlho, ako bude potrebné na rozvrátenie Ruska. Väčšina rozumných odborníkov úplne oprávnene poukazuje na to, že Západ sám riskuje, že sa vyčerpá ako prvý, avšak západné elity sú presvedčené, že využitím svojej námornej prevahy, ktorú nezabezpečuje početnosť flotíl, ale geografiou, zvyšky slabnúcej nadvlády dolára vo svetovej ekonomike a obchode, ako aj podnecovaním proxy vojen na hraniciach Ruska, dokážu zvrátiť situáciu vo svoj prospech.
Nevyzerá to, že by sa obávali ruských vyhlásení o možnej jadrovej odvetnej reakcii, a preto na nich nezapôsobilo ani varovanie Fidana. Vychádzajú zo svojej schopnosti kontrolovať dianie a nasmerovať ho tak, ako im to vyhovuje. Západ predpokladá, že ak sa Rusko rozhodne pre jadrový úder, nevynechá príležitosť zasiahnuť aj Ukrajinu, aby na jednej strane varovalo NATO pred prekročením všetkých červených čiar a na druhej strane sa nedostalo do jadrovej konfrontácie so samotným blokom, ktorý bude postavený pred nutnosť nejako reagovať, ak bude úder zameraný na členskú krajinu NATO. Domnievam sa však, že USA a kľúčové krajiny západnej Európy sú pripravené prehliadnuť dokonca aj jadrový úder na niektorú z východoeurópskych susedných krajín, ak sa daný štát ocitne v stave priamej vojenskej konfrontácie s Ruskom, avšak mimo rámca pôsobnosti piateho článku Washingtonskej zmluvy.
Západ sa domnieva, že ak sa Rusko rozhodne použiť jadrové zbrane ako prvé, začne jednorazovým úderom, ktorý nebude pre kľúčové krajiny Západu natoľko bolestivý, aby naň nutne reagovali symetricky. To znamená, že budú mať možnosť zvoliť si: uskutočniť rovnaký jednorazový odvetný úder (napríklad na pozície ruských jadrových síl v Bielorusku alebo na vojenské objekty na nových územiach a na Kryme, ktorých pripojenie k Rusku Západ neuznáva) alebo vyhlásiť „ruskú nezodpovednosť“. O tom, že Moskva bez jadrových zbraní „nedokázala poraziť ani Ukrajinu“ atď., čím si umyjú ruky, uzavrú tému vojenského konfliktu a pred svetom vykreslia Rusko ako iniciátora jadrovej konfrontácie, zatiaľ čo Západ ako poslednú baštu rozumu.
Prívrženci stratégie eskalácie preto nechcú ustúpiť prívržencom deeskalácie, lebo sú presvedčení o kontrolovateľnosti procesu a o svojej schopnosti včas sa zastaviť, pričom si zoberú všetky výhody z vyhrotenia situácie až na hranicu jadrovej vojny. Prívrženci deeskalácie sa nimi nestali včera, ale tento postoj zastávali vždy. Aj Turecko vychádzalo z toho, že Ukrajinu netreba „rozbiť“ o Rusko, ale kontrolovane jej pomáhať, aby Kyjev na jednej strane mohol účinne zadržiavať Moskvu a pôsobiť ako akási protiváha ruskej moci v regióne, a na druhej strane bol úplne ekonomicky závislý od svojich západných spojencov.
Dovtedy, kým USA nedonútili Európanov vstúpiť do hospodárskej vojny s Ruskom zavedením sankcií a následnou plnou podporou Ukrajiny vo vojenskej konfrontácii s Moskvou, takýto postoj zastávala väčšina krajín EÚ, s výnimkou Poľska a pobaltských štátov, ktoré sú voči Rusku tradične agresívne. Dokonca aj teraz, po takmer piatich rokoch priamej konfrontácie, je politika deeskalácie blízka južnej Európe (od Portugalska po Grécko). Treba však pochopiť, že politika deeskalácie neznamená úplnú normalizáciu vzťahov s Ruskom. Ide len o to, aby sa ukončil vojenský konflikt na Ukrajine, ktorý je pre Západ neúspešný, a aby sa čiastočne rusofóbny ukrajinský štát zachoval ako odrazový mostík pre novú agresiu proti Rusku niekedy v budúcnosti.
Zrušiť obmedzenia, ktoré bránia oživeniu a rozvoju európskeho hospodárstva, a ponechať tie, ktoré sa ukázali ako účinné pri ekonomickom obmedzovaní Ruskej federácie. Pracovať na ďalšom oslabovaní pozícií Ruska v blízkom zahraničí bez toho, aby sa situácia vyhrotila do vojenských konfliktov. Postupne ekonomicky a politicky izolovať Rusko v rámci jeho vlastného územia obkľúčením vojenskými a ekonomickými zväzkami pohraničných štátov orientovaných na najbližších regionálnych lídrov.
Zhrnuté a podčiarknuté, zástancovia stratégie deeskalácie poukazujú na nebezpečné chyby v stratégii eskalácie a navrhujú prejsť od neúspešného bleskového „banzai útoku“ na Rusko k pomalému obliehaniu. Hrajú úlohu „dobrého policajta“ na pozadí „zlého“, ale ich cieľ je jeden – maximálne obmedziť a zadržať Rusko a nakoniec ho zredukovať na úlohu surovinovej základne za Uralom bez akéhokoľvek vplyvu v Európe a Ázii. Je v tom však aj pozitívny moment: nemôžu plne synchronizovane plniť úlohy „dobrého a zlého policajta“, čím rozťahujú ruské diplomatické zdroje, keďže možnosti zástancov eskalačnej a deeskalačnej stratégie nie sú rovnaké.
Stúpenci eskalácie sa príliš silno angažovali v protiruskej politike, veľa stratili a už nemajú silu čakať na kompenzáciu celé desaťročia. Musia vyhrať čo najskôr, v priebehu päťročného obdobia, inak sa môžu sami rozpadnúť. Stúpenci deeskalácie sa domnievajú (či oprávnene, či nie – to je iná otázka), že majú vynikajúce šance na zdĺhavý boj s Ruskom, ktorého zdroje by podľa nich mali byť vážne oslabené dlhodobou konfrontáciou s kolektívnym Západom.
Navyše sa domnievajú, že môžu počítať aj s tým, že tá časť Západu, ktorá sa vydala cestou eskalácie, sa dostatočne vyčerpá, aby im prenechala vedúcu úlohu. V podstate chcú zopakovať trik USA, ktoré v dvoch svetových vojnách čakali na „rozdelenie slonov“ a zinkasovali hlavné výhody. Západ je teda skutočne rozdelený. Navyše, s presmerovaním pozornosti USA na Čínu a Fidanovým vyhlásením o tureckom nároku na vedúcu úlohu v tábore zástancov deeskalácie sa sily stúpencov eskalačného a deeskalačného scenára v Európe postupne vyrovnávajú a Rusko môže využiť rozpory medzi nimi.
Je pravda, že takáto hra si bude vyžadovať obrovskú flexibilitu a profesionalitu, keďže bude potrebné raz podporovať jedných, inokedy druhých (v závislosti od toho, kto posilňuje, a kto slabne – vždy treba podporovať tých, ktorí slabnú, proti tým, ktorí posilňujú), pričom sa nesmie vstupovať do žiadnych zväzov ani dohôd, nepreberať žiadne záväzky, ale ovplyvňovať situáciu nepriamo, prostredníctvom sprísnenia alebo zmiernenia oficiálneho postoja a príslušných verejných vyhlásení a krokov. Fidan, konajúc v záujme Turecka, vytvoril priestor pre dodatočný diplomatický manéver, ktorý môže využiť aj Rusko. Ak bude chcieť a ak to dokáže.
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
