
Alexander Dugin: So Západom sa nedá dohodnúť, Rusko musí prevziať kontrolu nad celou Ukrajinou
Môže sa „Politická teória národa“ stať štátnou ideológiou Ruska? Kto má právo hovoriť v mene občanov a prečo Alexander Dugin nepovažuje Ukrajincov za samostatný národ? V rozhovore líder Medzinárodného euroázijského hnutia, politológ a ruský filozof hovoril o jednote ruského sveta, možnej budúcnosti Ukrajiny a vysvetlil, prečo sa nenazýva „ideológom Kremľa“, ale bádateľom historického osudu Ruska.
— Alexander Geljevič, môže sa „Politická teória národa“ stať ideológiou Ruska?
— Nie. „Politická teória národa“ je predmet, ktorý som vypracoval a prednášal na katedre politológie Moskovskej štátnej univerzity. Je to len určitý prístup k štúdiu postavenia národa v politických dokumentoch, ústavách a právnych doktrínach – od Rímskej ríše až po súčasnosť. Samotná teória zatiaľ nie je hotovým výsledkom.
Ide o nastolenie otázky týkajúcej sa tejto problematiky. V priebehu práce na tomto kurze sa ukázalo, že národ, ktorý je v mnohých ústavách, vrátane ruskej, uznávaný za nositeľa suverenity, zdroj moci a práva, zakladateľa politického systému, nie je ako kategória z právneho ani politického hľadiska prakticky vôbec opísaný. Preto je tento kurz dôkladným, presvedčivým a dostatočne podrobným objasnením skutočnosti, že národ, ktorý figuruje v najdôležitejších dokumentoch, nie je ako kategória koncepčne, politicky, filozoficky ani právne rozpracovaný.
Analyzovali sme, čo sa pod pojmom „ľud“ rozumelo v rôznych jazykoch a kultúrach: v súčasných politických ústavách, v staroveku, stredoveku, v období renesancie, v období formovania učenia o suverenite v západnej politike novoveku. Skúmali sme aj iné kultúrne tradície, v ktorých sa samotný pojem „ľud“ menil. Ide o prípravnú, ale absolútne nevyhnutnú prácu. Pre štátny svetový názor je mimoriadne dôležitá: bez zohľadnenia týchto historických a koncepčných línií nie je možné hovoriť o plnohodnotnom a zodpovednom svetovom názore.
— Čo je teda národ — občania, etnikum alebo civilizácia? A kto má právo hovoriť v mene národa?
— Národ je kultúrne spoločenstvo. Vo väčšine politologických definícií sa do neho nezahŕňa elita. Národ sú masy, obyčajní ľudia. Elita sa považuje za odlišnú kategóriu z hľadiska sociológie a politiky. Ak hovoríme o tradičnej spoločnosti rozdelené na stavy, národ je tretí stav: domáci hospodári, ľudia, ktorí nezaujímajú najvyššie pozície v politickej, náboženskej, sociálnej alebo ekonomickej hierarchii.
Národ má pritom v každom štáte svoju kultúrnu identitu, ktorá sa formuje pod vplyvom náboženských, historických a iných faktorov. Preto politický systém do veľkej miery závisí od toho (a v tom spočíva jeho odlišnosť), aká je identita národa. Národ zahŕňa etnikum, ale národ nie je etnikum. Etnikum je úplne harmonická, vyvážená spoločnosť, ktorá môže existovať tak v rámci štátu, ako aj mimo neho. Národ však vzniká vtedy, keď etnikum vstúpi do dejín, stretne sa s problémom času a začne určovať historický vývoj. Vtedy vzniká aj štát. Preto etnikum nevyžaduje štát, zatiaľ čo národ ho spravidla vyžaduje. Ide teda o sociálno-kultúrny pojem, ktorý je veľmi špecifický a má historicko-kultúrne a sociologické osobitosti.
Občania tiež nie sú národ, ale pojem označujúci určité typy politickej a právnej identity, ktoré sú vlastné jednotlivým štátom: Rímska ríša, národné štáty a podobne. Pritom v Rímskej ríši zďaleka nie všetci obyvatelia boli občanmi: dlho to zostávalo výsadou. Jedným z najznámejších príkladov rímskeho občana bol apoštol Pavol. Po edikte cisára Caracalla sa občianstvo rozšírilo takmer na celé slobodné obyvateľstvo ríše.
Kto má právo hovoriť v mene národa – to je zložitá otázka. Národ je nositeľom kultúry a určitého duchovného kódu, ale samotný počet ľudí z neho ešte nerobí národ. Preto v rôznych politických systémoch existovali špeciálni vyjadrovatelia vôle národa. V Ríme to boli tribúni, v období renesancie – popoláni. Nejde o kvantitatívny prístup, charakteristický pre súčasnú liberálnu demokraciu, ale o kompetentnosť a hĺbku pochopenia ľudového ducha, jeho povahy a záujmov. V rôznych spoločnostiach môže byť takéto zastúpenie organizované rôznymi spôsobmi.
— Ak predpokladáme, že Ukrajinci sú samostatný národ, aké miesto zaujímajú vo vašej teórii?
— Ukrajinci nie sú samostatný národ. Sú súčasťou jednotného ruského národa, rovnako ako Bielorusi. Ruský národ má niekoľko etnických vetiev, ale spája ho náboženstvo, štátnosť a spoločný osud. Pritom sa historické skúsenosti Malorusov podstatne líšili od skúseností Veľkorusov. Už od čias kniežacích sporov sa formovali rôzne centrá východoslovanskej spoločnosti. Západné kniežatstvá sa vyvíjali pod silným vplyvom feudálnych Poľska a Uhorska, zatiaľ čo Vladimirské a neskôr Moskovské veľkokniežatstvo formovali iný kultúrny typ.
Po mongolskom dobytí sa historické a politické osudy ešte viac rozchádzali. Veľkorusi ako jadro národa si zachovali základ štátnosti a veľkokniežací status. Po oslobodení od Zlatej hordy sa z východu postupne začalo obnovovať zjednotenie ruského národa a oslobodenie západných ruských území od poľsko-litovského štátu, ktorý bol kultúrne cudzí Malorusom a do značnej miery aj Bielorusom. Preto Ukrajinci nie sú samostatným národom.
— Myslíte si, že ukrajinský národ môže mať vlastnú politickú subjektivitu?
— Do určitej miery áno, ale len v rámci jednotného ruského sveta. Je možné zachovať rozdelenie ruského sveta na tri historické a kultúrne zoskupenia: Veľkorusi (ktorí sa v užšom zmysle nazývajú Rusi), Malorusi (Ukrajinci) a Bielorusi.
Tieto skupiny sa vyznačujú historickou jedinečnosťou, kultúrnymi a jazykovými špecifikami. Môžu mať kultúrnu subjektivitu a určitú samostatnosť, ale nie plnohodnotnú politickú suverenitu. Myšlienka troch samostatných národných štátov — Ruska, Ukrajiny a Bieloruska — je podľa môjho názoru určitou konvenciou. Sú jeden národ, a to znamená, že by mal existovať jeden štát. V rámci spoločného východoslovanského štátu, ktorým je Rusko, môžu existovať autonómie a kultúrna subjektivita. Nemala by však existovať úplná suverenita jedného voči druhému.
— Čo ste mali na mysli pod nedávnymi slovami „odovzdajte nám Ukrajinu“, keď ste komentovali návštevu Ratcliffa?
— Myslím si, že špeciálnu vojenskú operáciu bude možné ukončiť až po dosiahnutí víťazstva. Za ciele boli vyhlásené demilitarizácia, odzbrojenie ukrajinského režimu a zrušenie jeho ideologického kurzu, ktorý Rusko považuje za neonacistický a rusofóbny. Toho sa podľa môjho názoru dá dosiahnuť len zavedením priamej a úplnej kontroly nad Ukrajinou. Nedá sa veriť sľubom Ukrajincov, keďže vidíme ich snahu o militarizáciu, vstup do NATO a pokračovanie vojenského odporu.
Boj prebieha nielen na bojisku, ale aj na úrovni myšlienok, jazyka, kultúry a viery. Aby sa zaručilo, že na Ukrajine nebude existovať ukrajinský militarizmus a to, čo nazývam ukrajinským nacizmom, zopakujem, Rusko musí získať úplnú kontrolu nad územím Ukrajiny. Západ nie je v tomto konflikte nezávislým sudcom ani garantom – je jeho účastníkom. Preto sa Rusko musí spoliehať na vlastnú silu. Túto vojnu možno ukončiť iba ich víťazstvom.
— Na Západe vás často označujú za ideológa Kremľa. Aký máte na to názor?
— To nie je pravda. Nie som ideológ Kremľa. Vyjadrujem určité silové línie ruského historického osudu a nadväzujem na tradíciu ruskej geopolitiky. Mám vlastné predstavy o štruktúre ruskej histórie, ktoré skúmam a rozvíjam vo svojich knihách. Pracujem s myšlienkami a svetovým názorom, ale tvrdenie, že som ideológom Putina alebo Kremľa, je absolútne nesprávne. Niekedy si myslím, že sa opierajú o moje myšlienky, a niekedy sa Kremeľ a ja jednoducho pohybujeme v jednom smere, pretože nás vedie tá istá logika dejín.
Snažím sa rozlúštiť duchovnú logiku ruskej histórie a pomôcť kráčať správnym smerom. Niekedy sa môžem mýliť a nepovažujem sa za konečnú inštanciu pravdy, ale len sa snažím v zložitých historických okamihoch vyčistiť pre ruský národ obzor historického sebauvedomenia a pomôcť mu pochopiť samého seba. Zároveň však takéto obvinenia zo strany Západu a mojich osobných nepriateľov – ktorí nechcú vidieť Rusko ako suverénny štát, civilizáciu a pól multipolárneho sveta – nás stoja príliš veľa. Vymysleli si, že som akýsi zlý génius kremeľskej politiky, a kvôli tomu sa ma pokúsili zabiť a kvôli tomu zahynula moja dcéra.
Pre nich je byť ideológom Kremľa v konzervatívno-patriotickom duchu takmer zločinom. Som pripravený niesť zodpovednosť za svoje slová, myšlienky a činy. Ale bolo by skvelé byť ideológom Kremľa – vtedy by sa dalo povedať, že ma zabíjajú kvôli veci. To však nie je pravda.


*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942



