Aktuality, História,

Pár slov o „ruskom Rambovi“, najlepšom vojakovi súčasného Ruska

---

Svoju vojenskú púť začal v roku 1981, keď narukoval na základnú vojenskú službu k VDV (VDV – Vojenno-vozdušnyje vojska – výsadkári). Tu sa rozhodol pre život v armáde. Na jeho rozhodnutie však mali vplyv už predtým aj rozprávania jeho starého otca, ktorý sa zúčastnil Veľkej vlasteneckej vojny.

Po absolvovaní základnej vojenskej služby pokračoval Anatolij Lebeď štúdiom vo vojenskom letecko-technickom učilišti Lomonosova a v roku 1987 bol odvelený do Afganistanu, kde „začal“ vytvárať základy svojej budúcej slávy „bezhlavo“ odvážneho vojaka.

Afganistan

V armáde A. Lebeď slúžil ako palubný technik a lietal na vrtuľníku typu Mil Mi-8. „Vrtielka“, ako vrtuľník familiárne volali vojaci, evakuovala ranených, prevážala zásoby a členov specnazu GRU (specnaz – špeciálne jednotky, GRU – Glavnoje razvedyvateľnoje upravlenije – vojenská rozviedka) na miesta výsadku k bojovým operáciám. Palubný technik v takých prípadoch nebol oprávnený opustiť stroj a zúčastňovať sa bojových operácií, no Anatolij toto pravidlo často porušoval.

Jedna z najznámejších epizód tohto obdobia sa odohrala, keď skupinu prieskumníkov neďaleko od miesta evakuácie doslova prilepil k zemi guľomet. Lebeď sa aj s druhým pilotom zapojili do boja využijúc faktor prekvapenia. Priblížili sa k miestu ohnivého stretu a zahádzali ho granátmi.

Ich pomoc umožnila členom specnazu vyjsť z nebezpečnej situácie, avšak „dušmani“ (ako nazývali svojich protivníkov Sovieti) keď začuli výbuchy, oboch spozorovali a začali strieľať ich smerom. Tí sa rozbehli naspäť k vrtuľníku a celou cestou hádzali za seba granáty. Keď sa im minuli granáty s účinnosťou v okruhu od piatich do desiatich metrov, prišli na rad obranné „citróniky“. Tie sa však po výbuchu rozletia do strán až do vzdialenosti 200 metrov.

Šťastena miluje odvážlivcov, inak sa totiž nedá vysvetliť fakt, že sa obaja vrátili k vrtuľníku bez vážnejšieho zranenia. V tom čase prischla Lebeďovi prezývka „Rambo“.

Balkán

Po návrate z Afganistanu sa Anatolij Lebeď pokúsil zaradiť do občianskeho života. Išlo mu to len veľmi ťažko, časy boli vtedy totiž šialené, rozmach banditizmu a úpadok armády boli dôvodmi, prečo si bývali vojaci len s problémami nachádzali miesto v spoločnosti, ak vôbec.

V bývalej Juhoslávii prepukla občianska vojna a Anatolij dlho nerozmýšľal a odcestoval tam. O udalostiach z tohto obdobia jeho života sa však veľa nevie. Domov sa vrátil na konci deväťdesiatych rokov, akurát na začiatku druhej čečenskej vojny.

Dagestan a Čečensko

V roku 1999 islamskí separatistickí bojovníci z územia Čečenska uskutočnili ozbrojený vpád do susedného Dagestanu. Pre Rusko sa objavilo nebezpečenstvo, že príde o celú republiku. Vláda sa preto rozhodla začať vojenskú operáciu, ktorá sa postupne zmenila na druhú čečenskú vojnu. Lebeď odcestoval do Dagestanu ako dobrovoľník.

Spočiatku bojoval v radoch voľného, neorganizovaného milicionárskeho oddielu, neskôr, keď boli separatisti vytlačení späť na územie Čečenska, uzavrel kontrakt s Ministerstvom obrany Ruska a začal službu vo funkcii zástupcu veliteľa prieskumnej jednotky 218. práporu 45. samostatného pluku specnazu VDV, v ktorom zaujal najnebezpečnejšie miesto ako veliteľ prieskumnej hliadky.

V roku 2003 Anatolij Vjačeslavovič utrpel najťažšie zranenie. V horách Šatojského rajónu stúpil na protipechotnú mínu s následným vážnym poranením pravej nohy. Chirurg, ktorý operoval, nedokázal zachrániť chodidlo vcelku: časť musel amputovať, končatinu nahradila protéza.

Nehľadiac na vážnosť poranenia, Lebeď sa po niekoľkých mesiacoch dokázal uzdraviť a vrátiť sa k jednotke. To je unikát. Človek s druhým stupňom invalidity pokračuje v službe zarovno s ostatnými.

V roku 2005, už ako invalid, pri prečesávaní lesa vo Vedenskom rajóne uskutočnil svoj najúspešnejší boj. Na základe spravodajskej informácie sa v týchto miestach malo nachádzať väčšie zoskupenie bojovníkov. Za pomoci technických prostriedkov sa nepodarilo odhaliť ich presnú polohu, takže pre vyriešenie úlohy na miesto vyslali prieskumníkov.

Lebeď bol, ako zvyčajne, veliteľom prieskumnej hliadky. V čase začisťovania priestoru priviedol skupinu presne k pozíciám separatistov – trojica jeho spolubojovníkov sa priam zrazila so strážou separatistov na poste. Čas premyslieť si ďalší postup nebol a tak Anatolij vydal rozkaz zaútočiť.

Neočakávaný prepad bol vo výsledku šokujúco efektívny. Po začatí streľby začali z vykopanej a zamaskovanej zemľanky vychádzať separatisti. Trojica výsadkárov na nich spustila paľbu a zahádzala ich granátmi. Separatisti, mysliac si, že na nich zaútočili hlavné sily, sa dali na útek, nevšímajúc si streľbu ani svojich ranených spolubojovníkov.

V tomto bojovom strete prieskumná hliadka zlikvidovala viac ako 80 separatistov. Komisia udeľujúca vyznamenania dospela k záveru, že ak by hliadka namiesto útoku zvolila odovzdanie informácie hlavným silám, bola by zničená. Anatolij Lebeď bol za tento hrdinský čin vyznamenaný hviezdou Hrdinu Ruskej federácie. Vyznamenanie mu osobne odovzdal prezident Vladimír Putin.

Gruzínsko

Anatolij mal možnosť zúčastniť sa aj gruzínsko-osetínskeho konfliktu. Rozviedka VDV prechádzala územím Gruzínska nemajúc obavy z nijakých prekážok, na čele hlavného BTR sedel sám Lebeď.

Počas pochodu kolóna dorazila zrazu priamo k opevneniu, ktoré zabezpečovalo 22 členov gruzínskych špeciálnych jednotiek. Namiesto toho, aby sa pustili do boja, Anatolij šiel sám na vyjednávanie s nepriateľským dôstojníkom a presvedčil ho, aby sa vzdali. Na mieste boli zabavené aj americké vozidlá Hummer so špeciálnou elektronickou výbavou.

O niekoľko dní neskôr dorazili prieskumníci do mesta Poti, kde zamínovali a poslali ku dnu člny gruzínskeho loďstva. Boli schopní prísť až do Tbilisi, no k tomu už neprišlo.

Smrť

Anatolij Lebeď odišiel zo sveta živých v Moskve 27. apríla 2012. Iróniou osudu však Hrdina Ruska, nositeľ Radu sv. Juraja štvrtej triedy, Radu za statočnosť a Radu Červenej hviezdy, človek, ktorý vyšiel víťazne z mnohých bojových stretov, zahynul ako účastník dopravnej nehody.

Lebeď na motocykli stratil kontrolu nad riadením a nabehol na obrubník neďaleko parku „Sokoľniky“. Na následky zranení skonal ešte pred príchodom záchranárov.

„Šiel asi päťsto metrov predo mnou. – povedal Iľja, jeden z očitých svedkov nehody, – zastavil som sa ako jeden z prvých s nádejou, že pomôžem, no nebola už žiadna šanca. Od úderu o betónový blok okamžite stratil vedomie a ostatné zranenia boli zjavne nezlúčiteľné so životom. Skonal rýchlo, netrpel.“

preložil Milan Paulus

zdroj: https://russian7.ru/post/russkiy-rembo-chto-sluchilos-s-luchshim/

Zdieľajte článok