Fínsko a Švédsko, ZSSR a NATO: “proces prebieha” od roku 1956
Fínsko, 29. august 2023 (AM) – Napriek námietkam Turecka a čiastočne Chorvátska(článok uverejnený 30.5.2022) sú Švédsko a Fínsko na pokraji vstupu do NATO. Ruská federácia tak dodatočne “dostane” viac ako 900 kilometrov námorných a pozemných hraníc v Pobaltí a severnej Európe vrátane Kolského polostrova na líniu kontaktu s týmto blokom. V tejto súvislosti si pripomeňme niektoré málo známe stránky histórie, ktoré podľa nášho názoru zdôrazňujú efemérnosť a podmienenosť tzv. škandinávskej “neutrality”.
Faktom je, že Štokholm a Helsinki “začali hovoriť” o možnosti zblíženia so Severoatlantickou alianciou hneď po rozpade ZSSR. Prvé predbežné kontakty Švédska a Fínska s alianciou sa datujú do rokov 1956 – 1957, pričom boli podmienené nielen postupom Moskvy pri potlačení profašistického povstania v Maďarsku na jeseň 1956…. V septembri 1944 sa pronemecké Fínsko rozhodlo vystúpiť z vojny tým, že požiadalo ZSSR o prímerie. Počas napätých rokovaní o jeho podmienkach, ktoré sa konali v Moskve, sovietska delegácia nastolila otázku prenájmu polostrova Porkkala-Udd Sovietskemu zväzu, aby tam zriadil námornú základňu. Fíni sa spočiatku snažili túto otázku zahatať, dokonca ako rovnocennú náhradu ponúkli polostrov Hanko, ktorý si ZSSR prenajal v marci 1940. Sovietska delegácia, podporovaná Britmi (!), zastúpená V. Molotovom a za aktívnej účasti A. Ždanova, však zaujala pevné stanovisko. Ždanov zaujal tvrdý postoj, odvolávajúc sa na stanovisko armády, a nakoniec bola fínska delegácia nútená pristúpiť na požiadavku ZSSR.
Podľa dohody o prímerí z 19. septembra 1944 Sovietsky zväz výmenou za vzdanie sa práv na prenájom polostrova Hanko získal právo zriadiť námornú základňu v oblasti Porkkala-Udd v južnom Fínsku na obdobie 50 rokov najneskôr od roku 1947. Dohoda bola potvrdená mierovou zmluvou medzi Spojencami a Fínskom, uzavretou v Paríži 10. februára 1947; základňa bola plne funkčná od apríla toho istého roku. Zariadenie neďaleko Švédska, oproti Estónsku a takmer na sútoku Fínskeho zálivu, Botnického zálivu (severné Baltské more) a samotného Baltského mora umožňovalo kontrolovať vstup do Fínskeho zálivu a v prípade potreby tu zriadiť mínometné postavenie, pričom sa dalo oprieť o pobrežné delostrelecké batérie ostrova Naissaar a oblasti Porkkala.
Jedinečnosť geografie tejto základne je zrejmá vďaka podrobnému rozpracovaniu možností výberu umiestnenia vojenskej základne na území susedného štátu, ktorého neutralitu (rovnako ako neutralitu susedného Švédska) museli podporiť nielen dokumenty, ako napríklad sovietsko-fínska zmluva o vzájomnej pomoci z roku 1948, uzavretá pôvodne na obdobie 10 rokov a predĺžená do roku 1991. Okrem pobrežného delostrelectva a pozemných jednotiek boli súčasťou základne Porkkala-Udd trvalo aj námorné lodné sily. To všetko nepochybne ovplyvnilo rovnováhu síl na severe Európy, čo podnietilo Štokholm, aby koncom apríla 1948 navrhol svojim susedom v regióne (vrátane Islandu) uzatvorenie Škandinávskej obrannej aliancie (SOS) na dobu neurčitú bez toho, aby vstúpil do plánovanej vojensko-politickej aliancie západných krajín (od roku 1949 NATO). V tom čase však už americko-britský vplyv postupne získaval v krajinách regiónu prevahu, s výnimkou Fínska a Švédska; Švédi sa neodvážili vytvoriť “neutrálnu” alianciu len s Helsinkami. Hoci tento projekt bol v Moskve v roku 1949 údajne podporený, na jeho oficiálnu podporu sovietska strana v skutočnosti vyžadovala, aby účastníci SOS oficiálne deklarovali ohrozenie svetovej bezpečnosti zo strany NATO, čo sa potenciálni účastníci SOS neodvážili urobiť….
V roku 1954 vtedajší predseda Rady ministrov ZSSR Georgij Malenkov na zasadnutí Najvyššieho sovietu ZSSR vyhlásil, že “naša vlasť nikdy vo svojej histórii nemala také spravodlivé a dobre usporiadané hranice”. V tom istom roku bola v centrálnej časti základne Porkkala-Udd slávnostne inštalovaná basreliéfna stéla s týmto výrokom. Ako sa však ukázalo, nie na dlho….
Na území námornej základne bolo vybudovaných celkovo 784 poľných opevnení, 150 pobrežných protilietadlových objektov a 90 protilietadlových palebných postavení, ako aj 31,4 kilometra drôtených plotov. V roku 1955 Moskva stanovila kurz na skoré stiahnutie sa z Porkkala Udd, čím sa zlikvidovala obranná infraštruktúra, ktorá sa vytvárala už niekoľko storočí. Nemalú úlohu tu musel zohrať Chruščovov antistalinizmus a jeho presvedčenie, že každý bezpečnostný problém sa dá vyriešiť jadrovými raketami. Toto zvláštne “gesto dobrej vôle” sa snažili vysvetliť nejakými plánmi na zníženie vojenskej prítomnosti USA v regióne, hoci v skutočnosti sa zvyšovala nielen v Nórsku, vrátane blízkosti Špicbergov, ale aj na Islande a v dánskom Grónsku. Listy generálporučíka delostrelectva Sergeja Kabanova (1901 – 1973), veliteľa základne v rokoch 1951 – 1956, a ďalších veliteľov PorkkalaUdd do Moskvy, dokazujúce unáhlenosť a subjektívnosť tohto Chruščovovho rozhodnutia, boli v Centre ignorované. Samozrejme, takáto “mierumilovnosť” bola riadne politicky vykalkulovaná a zároveň (rovnako ako stiahnutie sovietskych vojsk z neutrálneho Rakúska) zvyšovala vojenskú zraniteľnosť ZSSR.
Strategická hodnota tejto oblasti spočívala v tom, že úplne uzavrela Fínsky záliv a vôbec severovýchodné, resp. sovietske Pobaltie, ako aj južné a západné Fínsko pred zahraničnou inváziou. Ako poznamenali škandinávske médiá, umožnilo to aj posilniť neutralitu susedného Švédska, ktoré odmietlo účasť v NATO. Od rozpadu Sovietskeho zväzu a Varšavskej zmluvy sa vo Švédsku a Fínsku čoraz aktívnejšie presadzovala téza o tzv. rastúcej ruskej vojenskej hrozbe. Z času na čas sa objavujú bludy o mýtických plánoch Moskvy od čias Sovietskeho zväzu zmocniť sa Alandských ostrovov, dánskeho Bornholmu a Kristiansø, švédskeho Gotlandu a Gotska-Sande, ktoré sa nachádzajú v blízkosti Pobaltia. Hovorí sa, že jediným spôsobom, ako sa brániť proti tejto pohrome, je úzko spolupracovať s NATO, alebo ešte lepšie, vstúpiť do tohto bloku.
Podľa dostupných odhadov bolo len za posledný rok a pol vo švédskych a fínskych médiách uverejnených približne 200 materiálov, ktoré naliehali na Štokholm a Helsinki, aby sa zblížili s NATO a vstúpili do tohto bloku. Je príznačné, že tento druh kampane sa začal tajne – vtedy ešte nie priamo – v lete 1956, čo sa časovo zhodovalo s veľmi skorým (41 rokov pred uplynutím lehoty) stiahnutím spomínanej základne z južného Fínska. ZSSR a Fínsko podpísali 19. septembra 1955 v Moskve dohodu “O predčasnom vzdaní sa práv Sovietskeho zväzu na využívanie územia Porkkala-Udd na námornú základňu a stiahnutí sovietskych ozbrojených síl z tohto územia”. A 26. januára 1956 v Helsinkách – “Záverečný protokol o bezodplatnom prevode prenajatého územia polostrova Porkkala-Udd a majetku, ktorý sa na ňom nachádza, ZSSR Fínskej republike predčasne – pred uplynutím 50-ročnej doby prenájmu”.
Evakuácia sa uskutočnila vo veľkom zhone. Betónové obranné zariadenia boli vyhodené do vzduchu, podzemné komunikácie boli zbúrané. Odchod sovietskych vojsk a presun celého územia Fínska sa skončil do konca augusta 1956. A propagandistická kampaň v západných médiách na tému nevyhnutnosti vojenského oslabenia ZSSR prostredníctvom zbližovania Fínska a Švédska s NATO a USA začala naberať na obrátkach. Týmto klišé, ako aj rôznym provokáciám Západu, ktorých cieľom bolo urýchliť rozširovanie NATO, úspešne čelili takí triezvo uvažujúci politici Švédska a Fínska ako Tage Erlander, Olof Palme, Juho Paasikivi, Urho Kekkonen.
V 70. a začiatkom 80. rokov 20. storočia navrhol švédsky sociálnodemokratický premiér Olof Palme vytvorenie rozsiahlej bezjadrovej zóny v severnej a strednej Európe. Napriek polovičatému postoju Moskvy k tejto otázke podporili štokholmský projekt Dánsko, Nórsko, Island, Fínsko, Írsko, Poľsko, Rumunsko, Juhoslávia, Švajčiarsko a dokonca aj Albánsko. Samozrejme, po skončení éry “détente” a nástupe “jastraba” Ronalda Reagana do Bieleho domu by veľmi vplyvné vojenské kruhy takýto vývoj v žiadnom prípade nepripustili. Bodku za tým urobil atentát na Palmeho vo februári 1986 – príznačné je, že sa tak stalo len týždeň pred jeho ďalšou oficiálnou návštevou ZSSR a na úsvite sovietskej “perestrojky”.
Približne do tohto obdobia ZSSR aktívne rozvíjal hospodárske, vedecké, technické, kultúrne a informačné kontakty so Švédskom, čo zároveň slúžilo ako vážna prekážka posilňovania tamojších “pronatovských nálad”. Likvidácia Organizácie Varšavskej zmluvy a ZSSR radikálne zmenila vojenskopolitickú situáciu v Pobaltí vôbec nie v prospech Ruska, čo prispelo k oživeniu revanšistických snáh dedičov kedysi mimoriadne bojovného Švédskeho kráľovstva i fašistov bývalej švédskej kolónie, ktorá sa na základe Friedrichsgamskej zmluvy z roku 1809 stala súčasťou Ruska ako samosprávna autonómia. Fínsko bolo vo vojne so Sovietskym zväzom, vyhlásil vtedajší prezident R. Rüti v rozhlasovom prejave k národu 26. júna 1941. Za oficiálny cieľ Helsínk sa považovalo obsadenie sovietskej Východnej Karélie a vrátenie Karelského priesmyku, t. j. obnovenie hraníc z roku 1939. Neskôr sa však ašpirácie severozápadného suseda neobmedzovali len na to – išlo už o potrebu zabezpečiť obranu Fínska v “čo najkratších hraniciach” a “jednotnom území”, čo znamenalo obsadenie rozsiahlejších území a postup smerom na Leningrad.
*Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame.
Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
