Aktuality, História,

Katasonov: Diela V. I. Lenina o imperializme znejú dodnes celkom moderne

---

 

Dielo “Imperializmus ako najvyššie štádium kapitalizmu” bolo v sovietskych časoch právom prezentované ako akýsi “kompas”, ktorý umožňoval politikom, ekonómom, historikom a filozofom orientovať sa v zložitom svete rôznych udalostí. Kniha pomáhala, povedané moderným jazykom, skladať “puzzle” z jednotlivých fragmentov, detailov, faktov týkajúcich sa oblasti ekonomiky, financií, politiky, medzinárodných vzťahov, vojenstva, ideológie a propagandy a i. Leninova kniha bola akýmsi “kompasom”, ktorý umožňoval politikom, ekonómom, historikom a filozofom orientovať sa v zložitom svete rôznych udalostí. Stručne o histórii Leninovej knihy.

 

Napísal ju vo Švajčiarsku v roku 1916, keď pracoval v knižnici v Zürichu. Knihu pripravoval niekoľko mesiacov. Východiskovým materiálom pre konečnú verziu, ktorá mala formát brožúry (necelých jeden a pol stovky strán), bolo veľké množstvo náčrtov, výpiskov a poznámok, ktoré autor urobil počas práce s primárnymi zdrojmi. Výskumníci odhadujú, že objem predbežných materiálov predstavoval približne 50 tlačených listov (typografická merná jednotka: jeden tlačený list je približne 16 strán knižného textu). Aby bolo jasné, toto množstvo sa približne rovná dĺžke prvého zväzku Kapitálu. Tieto materiály boli neskôr publikované pod názvom Zápisky o imperializme (18. zväzok). Obsahujú výňatky zo 148 kníh (z toho 106 nemeckých, 23 francúzskych, 17 anglických a 2 v ruskom preklade) a z 232 článkov (z toho 206 nemeckých, 13 francúzskych a 13 anglických) umiestnených v 49 rôznych periodikách (34 nemeckých, 7 francúzskych a 8 anglických).

 

Medzi hlavné autority, o ktoré sa Lenin opieral, patrili Karl Kautsky, John Gobson, Rudolf Hilferding, Gerhart Schulze-Gewernitz, Hermann Levi, Otto Eidels, Alfred Lansubrg, Jakob Risser, Sigmund Schilder a mnohí ďalší. V časoch, keď sme na sovietskych univerzitách študovali imperializmus ako najvyššie štádium kapitalizmu, nám profesori hovorili, že Lenin bez výnimky tvrdo kritizoval všetkých autorov, na ktorých sa odvolával. Je to pravda. Pri pozornom čítaní sa však presvedčíme, že Lenin si v prvom rade požičiaval a v druhom rade len kritizoval. Nie je bezdôvodné, že niektorí bádatelia nazývajú toto Leninovo dielo “abstraktom” alebo “recenziou”. Je to kompilácia (v dobrom slova zmysle) širokého spektra domácich a najmä zahraničných zdrojov o najnovších javoch v ekonomike a politike kapitalizmu. Lenin sa usilovne a vytrvalo “prehrabával” veľkým množstvom materiálov – prakticky všetkým, čo bolo v tom čase napísané podstatné na tému imperializmu a monopolného kapitalizmu.

 

Lenin v predslove k dielu (ktoré vyšlo po revolúcii v roku 1917) napísal, že ho obmedzovali také okolnosti, ako bola cárska cenzúra, takže musel upustiť od väčšiny svojich ideologických úsudkov a hodnotení. A musel dielo zmenšiť na formát brožúry (pôvodne sa plánovalo napísať plnohodnotnú monografiu). Ale možno sa táto okolnosť stala naopak cnosťou. So záujmom ju čítajú aj tí, ktorí nezdieľajú ideológiu marxizmu-leninizmu. Úprimne sa priznám: mnohé Leninove diela som čítal bez záujmu a s veľkými ťažkosťami. A to nielen pre preťaženosť marxistickou ideológiou (ku ktorej som veľmi kritický), ale aj pre istý ťažký literárny štýl autora. Dielo Imperializmus ako najvyššie štádium kapitalizmu však takéto vlastnosti nemá.

 

Z hľadiska štýlu sa líši od väčšiny ostatných diel “klasika”. Možno to pravdepodobne vysvetliť tým, že Lenin mal na tomto diele neohláseného spoluautora. Možno by sa však mal nazvať editorom. A tento redaktor bol veľmi talentovaný – historik a budúci sovietsky akademik Michail Pokrovskij. Μ. N. Pokrovskij v tom čase žil vo Francúzsku a redigoval sériu brožúr o štátoch západnej Európy počas prvej svetovej vojny, ktoré vydalo vydavateľstvo Parus. Okrem iného redigoval aj uvedenú Leninovu knihu. Podľa niektorých svedectiev budúci akademik rukopis značne skrátil a presvedčil Lenina, aby namiesto ťažkej monografie pripravil atraktívnu a populárnu brožúru.

 

Je pozoruhodné, že konečná verzia rukopisu mala podtitul “Populárna esej”. Dielo bolo prvýkrát vytlačené v polovici roku 1917 v Petrohrade v samostatnej brožúre vydavateľstva Parus. Neskôr bolo dielo počas autorovho života mnohokrát opätovne vydané. Ešte počas Leninovho života bolo preložené do viacerých cudzích jazykov a vydané v zahraničí. Lenin špeciálne pripravil predslov k francúzskemu a nemeckému vydaniu (prvýkrát vyšiel v roku 1921 v časopise Komunistická internacionála č. 18). Spočiatku Lenin definoval hlavný cieľ písania diela ako zistenie príčin prvej svetovej vojny. Je prekvapujúce, že väčšina autoritatívnych mysliteľov na Západe, ktorí sa zaoberali štúdiom kapitalizmu na prelome 19. A 20. storočia, prvú svetovú vojnu “prespala”. Upozorňovali na prudko rastúcu internacionalizáciu hospodárskeho a finančného života štátov, ale vyvodzovali z nej chybné závery. Domnievali sa, že práve internacionalizácia hospodárskeho života a rastúca vzájomná hospodárska závislosť jednotlivých štátov zaručí medzinárodnú bezpečnosť. Že vojny (aspoň tie veľké) nebudú pre nikoho (vrátane monopolov) výhodné.

 

Na začiatku dvadsiateho storočia vládla vo svete atmosféra všeobecného uvoľnenia, všetci ochotne verili, že éra vojen sa skončila a ľudstvo čaká pokojná a šťastná budúcnosť. V tomto období na celom svete triumfovala ideológia “ekonomického materializmu” a “pokroku”. “Kabinetní” vedci a mnohí politici sa kruto prepočítali. Prehliadli základné príčiny krvavej masakry v rokoch 1914 – 1918, ktorá si vyžiadala milióny ľudských životov (viac ako 10 miliónov zabitých vojakov, 18,3 milióna zranených; počet civilných obetí – 11,4 milióna ľudí). Lenin, súdiac podľa jeho prác napísaných pred rokom 1914 (prvých 25 zväzkov), tiež neočakával takú rozsiahlu vojnu. Ku cti mu však slúži, že “klasik” rýchlo pochopil základné príčiny vojny a dokázal ich jasne formulovať.  V čase napísania diela “Imperializmus…” bolo bez napätia najúplnejším, najhlbším a najzrozumiteľnejším vysvetlením svetovej masakry v rokoch 1914 – 1918.

 

Dielo “Imperializmus…” teda nemožno nazvať iba kompiláciou. Napriek tomu autor výzNamne prispel k pochopeniu nových javov v ekonomike a politike kapitalizmu. Kniha bola skutočne vzorovým príkladom toho, ako udalosti vo svete politiky, najmä svetovej, môžu a majú byť prepojené s procesmi a zmenami, ktoré sa dejú v ekonomickej sfére spoločnosti. Konkrétne Lenin ukázal, že taká radikálna zmena, akou je prechod od konkurencie a “voľného trhu” k monopolom a rozdelenie trhu týmito monopolmi, so sebou prináša veľké zmeny v politike. Lenin tieto zmeny nazval prechodom vedúcich západných krajín k imperializmu. Spojenie slov “imperializmus” a “kapitalizmus” obsiahnuté v názve knihy sa v tom čase zdalo mnohým ľuďom neznáme. “Kapitalizmus” sa chápal ako určitý model ekonomickej štruktúry spoločnosti (súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov, vykorisťovanie námezdnej práce, tvorba zisku, akumulácia kapitálu atď.) A “imperializmus” (z latinského imperium – moc, nadvláda) – štátna politika zameraná na ovládnutie a podrobenie si iných krajín a území.

 

Imperializmus siaha do hĺbky storočí, keď ešte vôbec neexistoval kapitalizmus a existovali veľké ríše. Napríklad babylonská, asýrska, perzská, rímska, osmanská. Lenin ukázal, že v dvadsiatom storočí vzniká nový druh impéria, ktoré nie je mocou pozemkovej aristokracie, vojenskej kasty alebo kňazskej vrchnosti, ale kapitalistickej oligarchie založenej na moci monopolov. Dovoľte mi pripomenúť kľúčové body diela “Imperializmus…”. Skladá sa z 10 častí (kapitol). Hlavným cieľom jej autora je ukázať, že na prelome 19. – 20. storočia sa kapitalizmus epochy prvotnej akumulácie kapitálu (ako aj voľnej konkurencie) zvrhol na monopolný kapitalizmus, určiť ekonomické a politické dôsledky takejto degenerácie. Ak vo sfére ekonomiky bola kľúčovou črtou novej etapy kapitalizmu nadvláda monopolov, vo sfére politiky – rastúca agresivita štátov, ktoré boli pod kontrolou monopolov. Prudké zintenzívnenie vonkajšej ekonomickej, politickej a vojenskej expanzie kapitálu Lenin kvalifikoval ako imperializmus nového typu.

 

Lenin identifikoval päť kľúčových znakov imperializmu:

1) koncentrácia a centralizácia kapitálu dosahuje taký stupeň, že vznikajú monopoly;

2) priemyselný a bankový monopolný kapitál sa spája a na tomto základe sa vytvára finančný kapitál;

3) vývoz kapitálu sa stáva dominantným vo vzťahu k vývozu tovaru;

4) dochádza k hospodárskemu rozdeleniu sveta prostredníctvom medzinárodných zväzov monopolov;

5) dokončuje sa územné rozdelenie sveta a začína sa jeho nové rozdelenie.

 

Zatiaľ čo prvé štyri znaky možno nazvať ekonomickými, piaty znak je vojensko-politickej povahy. Lenin v posudzovanom diele ukázal, že svetová vojna, ktorá sa začala v roku 1914, nebola výsledkom “náhodnej” zhody okolností. Bola vyvolaná ekonomickými príčinami, predovšetkým tým, že “klasický” kapitalizmus začal degenerovať na monopolistický kapitalizmus. Dokonca aj “klasický” kapitalizmus (s takzvanou “voľnou” konkurenciou) má problém udržať sa v rámci národných hraníc, pretože kapitalistická výroba so svojou honbou za ziskom nevyhnutne naráža na obmedzený solventný dopyt na domácom trhu.

 

Mimochodom, autor “Imperializmu…” túto problematiku hlboko pochopil, keď koncom 19. storočia napísal knihu “Rozvoj kapitalizmu v Rusku. Proces formovania vnútorného trhu veľkopriemyslu” (prvýkrát vyšla legálne ako samostatná kniha v roku 1899). Čím ďalej tým viac je pre monopolný kapitál neúnosné, aby bol stiesnený v rámci národných hraníc, a rozsah relatívnej nadmernej akumulácie kapitálu sa prudko zvyšuje. Ide o relatívnu nadmernú akumuláciu, nie o absolútnu nadmernú akumuláciu. Čo znamená relatívne nízku a neustále klesajúcu ziskovosť kapitálu. Kapitály sa ženú von, kde môžu získať vyššiu mieru zisku. Za štátnymi hranicami však narážajú na odpor a konkurenciu kapitálov iných krajín. Do určitých hraníc prebieha kapitálová súťaž pokojným spôsobom. Túto konkurenciu čiastočne regulujú rôzne medzinárodné zväzy monopolov. Rozpory vyvolané relatívnou nadmernou akumuláciou kapitálu sa však natoľko vyostrujú, že medzinárodné zväzy monopolov už nie sú schopné zabezpečiť rozdelenie trhov, zdrojov surovín a sfér uplatnenia kapitálu “civilizovanými” prostriedkami. Monopoly začínajú priťahovať schopnosti svojich štátov bojovať o “miesto pod slnkom”. Najskôr politicky a diplomaticky a potom aj vojensky. Vznikajú imperialistické vojny.

 

Prvé takéto vojny v epoche imperializmu boli: španielsko-americká (1898); Anglo-Búrska (1899 – 1902); Rusko-japonská (1904 – 1905). Boli to len “skúšky”, ktoré vyvrcholili prvou svetovou vojnou v rokoch 1914 – 1918. Zaujímavým záverom knihy “Imperializmus…” je, že imperializmus je najvyšším a posledným vývojovým štádiom kapitalizmu. Kapitoly 7 – 10 sú venované zovšeobecnenej charakteristike imperializmu, kritike existujúcich koncepcií a analýze historického miesta imperializmu ako najvyššieho a posledného štádia kapitalizmu a predvečera socialistickej revolúcie. Lenin v druhej časti opakovane označuje imperializmus za “parazitický”, “rozkladný” a “umierajúci” kapitalizmus. V neskorších Leninových spisoch sa tieto charakteristiky monopolistického kapitalizmu stali konštAntnými. Neskôr Lenin zaznamenal, že kapitalizmus sa stal štátno-monopolistickým. V októbri 1917 Lenin napísal brožúru “Blížiaca sa katastrofa a ako proti nej bojovať”, kde takýto kapitalizmus definoval: “Štátno-monopolistický kapitalizmus je najúplnejšou materiálnou prípravou na socializmus, je jeho predchodcom, je tou priečkou historického rebríka, medzi ktorou (priečkou) a priečkou zvanou socializmus nie sú žiadne medzistupne”. Vo svojej knihe “Imperializmus ako najvyšší stupeň kapitalizmu” zdôrazňujem: Leninovo dielo je stále aktuálne a veľmi užitočné pri pochopení mnohých ekonomických a politických javov vo svete 21. storočia.

Valentin Katasonov

*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942

Zdieľajte článok