Vatikánske spravodajské služby: Čierny rád
Dňa 15. septembra 1644 sa pápežom stal kardinál Giambattista Pamfili, ktorý prijal meno Inocent X. Podobne ako jeho predchodca Urban VIII, aj nový pápež presadzoval politiku menovania členov svojej rodiny do najvyšších cirkevných funkcií. Tento pontifik však čelil vážnemu problému.
Spomedzi jeho príbuzných bola najvhodnejšou osobou na obsadenie vysokých postov v cirkevnej a rímskej hierarchii žena – Olimpia Maidalchini, manželka jeho zosnulého staršieho brata. Inocent X. udelil Olimpiinmu synovi, svojmu synovcovi Camilovi Pamfilimu, kardinálsky purpur, aby jeho matka mohla mať prostredníctvom neho neobmedzený kontakt s pontifikom. Veľmi skoro sa Olimpia Maidalchiniová stala jednou z najmocnejších postáv v pápežovom okolí, hoci oficiálne s ním nesmela hovoriť ani v súkromí. Ale v januári 1647 sa Camilo Pamfili, tajný poštár Inocenta X. a Olimpie Maidalchiniovej, zriekol kardinálskej hodnosti, aby sa mohol oženiť. Bolo naliehavo potrebné nájsť nového poštára, ktorý by predovšetkým dokázal udržať tajomstvo.
Pápež vymenoval Francesca Maidalchiniho a Camila Astalliho (obaja boli príbuzní Olimpie) za kardinálov, aby zohrali úlohu prenosových reťazcov v mechanizme Inocent X. – Olimpia Maidalchiniová. Okrem toho na odporúčanie, pravdepodobne samotnej Olimpie, pápež vymenoval kardinála Panciroliho za štátneho sekretára a zodpovedného za činnosť Svätej aliancie, aby pápežská spravodajská služba a politika Katolíckej cirkvi boli riadené jednou rukou a fungovali paralelne. Panciroliho rukami Olimpia pevne držala páky Svätej aliancie. Nielenže sa tajne zúčastňovala na stretnutiach Inocenta X. s jeho štátnym sekretárom, ale aj rozhodovala o tom, aké kroky sa majú podniknúť.
Jedným z hlavných nepriateľov Svätej aliancie bolo naďalej Francúzsko kardinála Mazariniho. Francúzska šľachta, masovo katolícka, začala intrigovať proti absolutistickej moci štátu. Tieto intrigy čiastočne podporovala a údajne aj financovala Svätá aliancia na odporúčanie svojho tieňového generála Olimpie Maidalchini. Kardinálovi Mazarinimu sa podarilo infiltrovať svojich špiónov do kruhov blízkych rímskemu trónu, ktorí ho informovali o krokoch pápeža proti Francúzsku. Zrejme práve vtedy Maidalchini vytvorila v rámci Svätej aliancie akúsi kontrarozviedku, ktorú nazvala “Čierny rád”. Úlohou tejto štruktúry bolo odhaliť Mazariniho agentov a zničiť ich.
Jedným z Mazariniho najlepších agentov vo Vatikáne bol janovský kňaz Alberto Mercati. Mercatiho naverbovali Mazariniho ľudia ešte v čase, keď bol členom pápežskej nunciatúry vo Francúzsku. Jednou z operácií Svätej aliancie, ktorú Alberto Mercati odhalil, bola takzvaná Fronda. Do tohto protimazarínskeho a protiabsolutistického hnutia sa zapojili najvznešenejší katolícki šľachtici. Vďaka dokumentu, ktorý poslal kardinálovi Pancirolimu jeden z pápežských agentov vo Francúzsku, sa špión Mercati dozvedel, že Vatikán a pápež Inocent X. sú zapojení do sprisahania proti Mazarinimu. Špión sa pokúsil poslať naliehavú správu samotnému Mazarinimu o sprisahaní organizácie zvanej Fronda, ktorej cieľom je zvrhnúť Ľudovíta XIV, kráľovnú Annu Rakúsku a Mazariniho, Nepodpísanú správu odovzdal jednému z pápežových strážcov, ale zachytili ju mnísi Čierneho rádu. Na druhý deň sa našlo telo pápežského strážcu s odrezanými rukami, ktoré viselo na jednom z mostov. Na jeho odeve bol pripevnený kus čiernej látky s dvoma červenými pruhmi krížom, symbolom Čierneho rádu. V ten istý deň náčelník gardy odovzdal list Olimpii Maidalchini, aby ho zničila.
Vo Francúzsku medzitým prebiehali nepokoje. Paríž sa stal dejiskom pouličných bitiek a stavania barikád. Francúzsko sa ocitlo na pokraji občianskej vojny medzi stúpencami Anny Rakúskej a kardinála Giulia Mazariniho na jednej strane a tými, ktorí snívajúc o vyhnaní “svätého” nasledovali Ľudovíta de Bourbon, princa z Condé – na strane druhej. Pápež Inocent X. poslal na pomoc princovi Condému kardinála de Guetz, Gaskonca, strýka Ľudovíta XIV. Povstanie bolo potlačené za tri mesiace a mier bol obnovený v roku 1650. V tom istom roku bol na Mazariniho príkaz zatknutý princ Condé, čo spôsobilo novú Frondu, ktorá tentoraz trvala až do roku 1652. Príkaz na zatknutie princa Condého v skutočnosti vydala Anna Rakúska, ktorá už mala dosť drzosti tohto aristokrata, jeho túžby po moci a snahy zosadiť kardinála z jeho pozícií. Agenti Svätej aliancie v Paríži však radšej ubezpečovali ľud, že zatknutie princa bolo súčasťou sprisahania, ktoré utkal kardinál Mazarini, ktorý nepoznal česť. Táto propaganda podnečovala plamene nenávisti. Provincie Burgundsko a Guienne, vojvoda de Laurent a gróf d’Arcourt sa vzbúrili proti Condého zatknutiu. Obyvatelia Paríža sa ozbrojili. Parlament bez toho, aby čakal na najhoršie pohromy, požadoval Mazariniho vyhnanie. Tentoraz sa kardinál radšej vzdal a uchýlil sa do Nemecka.
Medzitým v Ríme od začiatku roka 1651, po smrti kardinála Panchiroliho, držala Olimpia Maidalchiniová faktické vedenie Svätej aliancie vo svojich rukách. Inocent X. vymenoval za Panciroliho nástupcu kardinála Fabia Chigiho, budúceho pápeža Alexandra VII. Chigi chcel prevziať opraty vatikánskeho mocenského aparátu vrátane Svätej aliancie a Maidalchiniová mu stála v ceste. Nakoniec, po zásahu samotného Inocenta X., Chigi uzavrel s Maidalchiniovou zmluvu, ktorá jej zakazovala akékoľvek zasahovanie do záležitostí Svätej aliancie a jej zástupcov, ale umožňovala jej kontrolovať činnosť Čierneho rádu. Janovčan Alberto Mercati bol 6. septembra 1652 nájdený obesený vo svojom dome v Ríme. Do úst mal vložený kus čiernej látky s dvoma červenými pruhmi krížom cez seba. Dlhá ruka Čierneho rádu dosiahla jedného z najbrilantnejších nepriateľských špiónov pôsobiacich vo Vatikáne.
Pápež Inocent X. zomrel 7. januára 1655. Mocní v Európe museli opäť rozhodnúť, kto sa stane novým pápežom a bude riadiť Katolícku cirkev. Najväčšiu šancu mal kardinál Sacceti, jeden z nepriateľov Svätej aliancie, ktorú nazval “nástrojom diabla, ktorý je schopný páchať iba zlo, pretože je v temnote. Saccetti otvorene vyjadril svoju nespokojnosť s cirkevným aparátom, ktorý bol taký mocný, že ho nedokázali udržať pod kontrolou ani samotní pápeži, a bol odhodlaný skoncovať so špionážou za každú cenu. Práve tento postoj mu možno zabránil, aby sa stal nástupcom Inocenta X. Kardinál Fabio Chigi, ktorý stál na čele Svätej aliancie od roku 1651, nechcel zrušiť tajnú službu; 7. apríla 1655 bol zvolený za nového pápeža a prijal meno Alexander VII. Ako prvé opatrenie sa nový pápež rozhodol zreformovať celú Rímsku kúriu vrátane tajných služieb. Toto opatrenie malo poškodiť Olimpiu Maidalchiniovú, ktorá naďalej držala v rukách Čierny rád. Pápež prinútil Maidalchiniovú, aby vrátila vedenie tejto organizácie zahalenej rúškom tajomstva Svätej aliancii a opustila politickú scénu výmenou za značnú sumu peňazí. Olimpia Maidalchiniová prijala jeho podmienky a odišla do svojho rímskeho sídla, kde strávila zvyšok svojich dní až do svojej smrti v roku 1657 vo veku sedemdesiatštyri rokov. Jej odchodom sa skončila jedna z najtemnejších, ale aj najzaujímavejších etáp v dejinách vatikánskej inteligencie.
Vedenie Svätej aliancie teraz prešlo do rúk kardinála Corrada, ktorý sa navyše stal jedným zo zakladateľov Kongregácie pre neomylnosť. Dňa 9. marca 1661 kardinál Mazarini zomrel. Jeho smrťou sa začala éra absolútnej monarchickej moci Ľudovíta XIV. a s ňou aj absolútna nadvláda Francúzska v celej Európe. Dva veľmi vážne incidenty takmer vyvolali otvorenú vojnu medzi Ľudovítom XIV. a pápežom Alexandrom VII. K prvému incidentu došlo 11. júna 1662, keď sa nový vyslanec Francúzska v Ríme, vojvoda de Crequi, pokúsil zúčastniť na prijatí u pápeža v sprievode dvoch stoviek ozbrojených strážcov. Druhý incident sa odohral 20. augusta 1662, keď sa štyria muži, zrejme agenti Svätej aliancie, pohádali s tromi francúzskymi diplomatmi. To, čo sa začalo ako bežná hádka, sa skončilo pouličným súbojom na meče. Keď na miesto bitky dorazili hliadky, našli dvoch smrteľne zranených Francúzov a jedného agenta Svätej aliancie. Zvyšných účastníkov duelu zatkli a poslali do kasární Korzickej gardy. Ukázalo sa, že traja agenti Svätej aliancie sú starí členovia Čierneho rádu a boli prepustení.
Pravdepodobne za pápeža Alexandra VII. napriek jeho odporu “Čierny rád” v podobe kontrarozviedky dočasne resuscitoval jezuita Pietro Sforza Pallavicino, ktorý si chcel ako mocnú päsť ponechať pozbieraných Maidalchiniovej ľudí, ako aj tajomstvá, ktoré nazbierala počas rokov na čele pápežskej spravodajskej služby. Keď sa v Paríži dozvedeli o druhom incidente, Ľudovít XIV. nariadil okamžité vyhostenie pápežského nuncia z Francúzska, prišli francúzske vojská, ktoré sa presunuli a obsadili Avignonské grófstvo, a armáda dostala rozkaž pripraviť sa na dlhodobú trestnú výpravu proti pápežskému štátu. Vojna klopala na dvere Vatikánu a pápež bol nútený strpieť poníženie a prijať podmienky zmluvy z Pisy, ktorá bola podpísaná 12. februára 1664. Alexander VII. zároveň 18. februára 1664 podpísal “tajnú bulu”, v ktorej protestoval proti “nátlaku Francúzov” a prijatiu podmienok zmluvy z Pisy, ktorú podpísal niekoľko dní predtým:
“Preto vyhlasujeme, že tvárou v tvár takýmto činom sme sa podriadili násiliu, sile a nevyhnutnosti, pretože v žiadnom prípade sme sa nemohli vzoprieť podľa svojho želania a vôle. Nariaďujem, aby sa tento protest a nami napísané vyhlásenie považovali za úplné a celistvé potvrdenie pravdy, aj keď sme tento dokument nemohli zverejniť.”
Pápež Alexander VII. zomrel 22. mája 1667 a jeho smrť vyvolala novú vlnu aktivít Svätej aliancie v Ázii. Európske diplomatické misie sa začali objavovať v Číne po zvrhnutí dynastie Ming a boli zvýhodňované vládou dynastie Čching. V Číne sa objavilo aj vatikánske veľvyslanectvo, ktoré z Číny urobilo ďalšiu arénu európskych politických a náboženských sporov, a teda ideálne pole pôsobnosti pre agentov rôznych strán. Prvým agentom, ktorý sa objavil v Číne, bol zrejme Holanďan Olfert Dapper, ktorý prišiel do Ázie v polovici 17. storočia (podľa oficiálnych záznamov Dapper nikdy neopustil Holandsko). Keď sa pápež Klement IX. dozvedel o holandských intrigách, nariadil svojim agentom, aby odstránili všetky prekážky, ktoré by mohli stáť v ceste záujmom katolíckych štátov v Číne.
Dňa 11. októbra 1668 našli Olferta Dappera sťatého v slume v Kantone. V európskych misiách sa šírili fámy, že holandského diplomata a obchodníka popravil “kruh Oktagon”, ten istý kruh, ku ktorému patril Jean-François Ravallac, vrah francúzskeho kráľa Henricha IV. alebo “Čierny rád”. Nech už to bolo ako čokoľvek, vražda Olferta Dappera o mnoho rokov oddialila podpísanie zmluvy medzi Holandskom a Čínou.
V dôsledku náhlej smrti Klementa IX. 9. decembra 1669 konkláve po štyroch mesiacoch hlasovania zvolilo za nového pápeža kardinála Emilia Altieriho, ktorý prijal meno Klement X. Pápež Klement X. sa rozhodol poveriť vedením Svätej aliancie kardinála Paluzziho. V priebehu niekoľkých mesiacov sa Paluzzi stal nielen tieňom pontifika, ale prevzal aj vedenie pápežskej agentúry. Predpokladá sa, že to bol on, kto obnovil Čierny rád ako kontrarozviedku, hoci na podporu tohto názoru neexistuje žiadny dokument. Je však úplne isté, že počas približne šiestich rokov, počas ktorých Klement X. zastával Petrov stolec, Paluzzi sústredil vo svojich rukách moc, ktorá patrila k najväčším v dejinách rímskej kúrie. Spravodajstvo a kontrarozviedka boli pre neho strašnými zbraňami.
Za vlády Klementa X. sa vzťahy s Francúzskom nevyvíjali dobre, najmä kvôli arogancii, s akou Ľudovít XIV. pristupoval ku všetkému, čo sa týkalo pápeža a Ríma. Najvážnejšia kríza vo vzťahoch medzi Parížom a Rímom vypukla 21. mája 1670, keď francúzsky veľvyslanec, vojvoda d’Estre, obvinil kardinála Paluzziho, že vetuje menovanie všetkých francúzskych alebo profrancúzskych kardinálov. Paluzzi toto obvinenie odmietol a zatiaľ čo Klement X. vstal z trónu, aby naznačil, že audiencia sa skončila, kráľa Ľudovíta XIV. zasa obvinil z protipápežského a protikatolíckeho zmýšľania. V tej chvíli sa Francúz vrhol na starého pápeža a prinútil ho, aby si opäť sadol. Kardinál Paluzzi to vzal na vedomie. Päť dní po opísanom incidente bol otrávený sekretár diplomatickej misie Ľudovíta XIV. Od tohto okamihu sa všetky vzťahy medzi Francúzskom a Rímom, Ľudovítom XIV. a Klementom X., prakticky zastavili. Klement X. zomrel 22. júla 1676, teda v čase, keď mal vysvätiť Pia V., zakladateľa Svätej aliancie.
V auguste sa konkláve kardinálov uzavrelo, aby zvolilo nového pápeža. Hlavnými kandidátmi na Petrov stolec boli kardináli Gregorio Barbarigo a Penedicto Odescalchi. Barbarigo opakovane vyhlásil, že nesúhlasí s metódami, ku ktorým sa Svätá aliancia uchyľuje. Bolo zrejmé, že ak by bol zvolený za pontifika, operácie pápežskej agentúry by sa minimalizovali. Nakoniec sa konkláve 21. septembra rozhodlo pre Odescalchiho, ktorý prijal meno Inocent XI. Nový pápež počas trinástich rokov svojho pontifikátu uznal ako nutné zlo potrebu uchýliť sa k službám Svätej aliancie. Vedenie svojej agentúrnej služby prenechal kardinálovi Paluzzimu, podriadil ju však Štátnemu sekretariátu, ktorý viedol kardinál Chibo. Inocent XI. nekomunikoval priamo s Paluzzim, ako to robil jeho predchodca pápež Klement X., ale všetky záležitosti týkajúce sa tajnej spravodajskej služby prerokúval v rámci svojej bežnej dennej rutiny s kardinálom Alderanom Chibom, štátnym sekretárom.
Niekoľko rokov pred opísanými udalosťami Svätá aliancia zistila, že francúzski agenti prenikli do Štátnej kancelárie. Špiónmi Ľudovíta XIV. boli traja kňazi, ktorí archivovali dokumenty Štátnej kancelárie. Šéf francúzskej špionážnej siete vystupoval pod menom Scipion. Alderano Chibo nariadil Paluzzimu, aby skoncoval so špionážnou sieťou a využil na to všetky potrebné metódy a prostriedky. Paluzzi, ako mu Chibo nariadil, využil všetky dostupné metódy a prostriedky vrátane mníchov Čierneho rádu. Ako prvý padol do rúk “Čierneho rádu” jeden z agentov “siete Scipion”. Ráno 11. mája 1687 dvaja muži patriaci k Svätej aliancii sledovali istého úradníka, ktorý pracoval vo Vatikánskej knižnici. Tento mních sa zaoberal vyhotovovaním kópií dokumentov štátnej kancelárie. Svätá aliancia zistila, že úradník si osobitne vyžiadal určité dokumenty, najmä “citlivé materiály”, ktoré sa týkali Francúzska a Ľudovíta XIV. Agenti začali počítať počet kópií, ktoré tento mních vyhotovil, a počet kópií, ktoré boli následne distribuované na miesta určenia. Vždy sa ukázalo, že jedna kópia nebola doručená. Kardinál Paluzzi nariadil, aby úradníka zobrali živého. Dňa 19. mája bol mních zadržaný a odvezený na miesto spravodajskej služby na výsluch. Pri mučení agent Scipionu prezradil mená ďalších dvoch špiónov, ktorí patrili do spravodajskej siete, ktorá pracovala v Ríme pre Ľudovíta XIV. Dňa 21. mája sa našlo zohavené telo mnícha, ktoré viselo na jednom z mostov cez Tiber. Telo malo na sebe malý kus čiernej látky s dvoma červenými krížovými pruhmi.
Večer 23. mája sa agenti Svätej aliancie chystali zadržať kňaza, ktorý pôsobil pod vedením Alderana Chiba, ale podarilo sa mu uniknúť prenasledovateľom a požiadať o azyl na francúzskom veľvyslanectve. Využijúc zrušenie práva na azyl na území diplomatických misií v Ríme pápežom Inocentom XI. šesť mníchov “čierneho rádu”, skrývajúc si tvár, vniklo na veľvyslanectvo a násilím odvlieklo kňaza so sebou. Počas vypočúvania kňaza vyšlo najavo, že pod falošným menom Scipion sa skrýva mních, ktorý bol dlho členom Svätej aliancie a vďaka svojim francúzskym koreňom bol naverbovaný agentmi Ľudovíta XIV. Scipion sa zrejme ako agent Svätej aliancie špecializoval na odstraňovanie nepriateľov cirkvi pomocou jedu.
26. mája 1687 vstúpilo osem členov Čierneho rádu s mečmi v rukách do miestnosti hostinca neďaleko pápežského paláca v Ríme. Na operáciu dohliadali kardináli Paluzzi a Alderano Chibo. Vopred bol vydaný rozkaz, aby sa v okolí hostinca nenachádzal ani jeden strážnik pápežskej stráže: bolo nežiaduce, aby bol niekto svedkom likvidácie Scipiona. Mnísi už stúpali po úzkom schodisku, keď sa pred nimi zrazu objavil Scipion s mečom v ruke a v bojovom postoji. Bitka trvala krátko pre množstvo útočníkov, ktorí prinútili Scipiona ustúpiť. Vyskočil z malého okna, ale dole už naňho čakal ďalší oddiel Čierneho rádu. Jeden z mníchov vrazil meč do krku špióna, ktorý sa, zaliaty krvou, pokúsil zdvihnúť, aby pokračoval v boji. Ďalší úder mu však rozťal srdce na polovicu. Špión zomrel skôr, ako padol. Telá Scipiona a mnícha, ktorí boli unesení z francúzskej misie, našli visieť na moste cez Tiber.
Pápežova túžba vidieť na anglickom tróne katolíckeho panovníka bola tiež na chvíľu uspokojená – na samom konci 17. storočia. Jakub II., ktorý sa stal anglickým kráľom v roku 1685, bol horlivým katolíkom. Vyslal svojho veľvyslanca k pápežovi Inocentovi XI. a dovolil jezuitom vrátiť sa do Anglicka. Vtedy Svätá aliancia zaplavila Anglicko svojimi agentmi: kardinál Paluzzi si uvedomoval, že skôr či neskôr sa náboženská situácia na ostrovoch vráti na stranu protestantov. A tak sa aj stalo. V roku 1686 vypuklo v Anglicku povstanie a protestanti ponúkli anglickú korunu Viliamovi III. oranžskému, ktorý bol ženatý s Jakubovou najstaršou dcérou. Dňa 5. novembra 1689 sa v Anglicku vylodil sám Viliam na čele svojej armády a čoskoro sa chopil moci. Jakub II. bol nútený utiecť do Francúzska, kde zostal až do svojej smrti. Inocent XI. zomrel niekoľko mesiacov predtým a na svätopeterskom tróne ho vystriedal kardinál Pietro Ottoboni ako Alexander VIII. Tento pápež vládol len šestnásť mesiacov a ustupoval pred tlakom despotického Ľudovíta XIV. až do svojej smrti 1. februára 1691. Jeho nástupca Inocent XII. bol posledným pápežom sedemnásteho storočia.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
