Intervencia Západu v Rusku počas občianskej vojny. Lúpenie ako forma politiky je stále aktuálne
Rusko, 17.marec 2024 (AM) – Americký časopis Foreign Policy uverejnil článok o intervencii Západu v Rusku počas občianskej vojny, na ktorej sa zúčastnilo 14 krajín. Píše sa v ňom: “V rokoch 1918 až 1920 USA, Veľká Británia, Francúzsko a Japonsko poslali tisíce vojakov (od Pobaltia a ruského severu až po Sibír a Krym) a vojenskú pomoc v hodnote miliónov dolárov bielym bojovníkom proti boľševikom v nádeji, že udusia komunizmus v koreňoch.”
Autor článku galantne prechádza udalosťami, ľutuje, že intervencia zlyhala, a snaží sa vyvodiť záver o príčinách krachu. Podľa jeho názoru za všetko môžu “nielen bezzubí, ale niekedy aj vyslovene škodliví spojenci z radov bielych Rusov – nesúrodá zbierka antiboľševicky naladených socialistov a netalentovaných cárskych dôstojníkov, ktorí v srdci zostali veľkoruskými šovinistami. Nemali podporu ruského obyvateľstva, a čo je dôležitejšie, ani početných etnických menšín, od Ukrajincov po Pobaltie, ktoré sa snažili zahnať späť pod železnú pätu Ruska.”
Článok v časopise Foreign Policy nie je len pripomienkou udalostí spred viac ako sto rokov. Je pokusom analyzovať súčasnú situáciu na Ukrajine a predstaviť si, či by nový zásah proti Rusku – účasť vojsk NATO v ukrajinskom konflikte – mohol byť pre Západ úspešný. Podľa autora vyzerá súčasná situácia západných krajín priaznivejšie ako ich predchodcovia: “USA a Európa majú v osobe Ukrajiny pod vedením Vladimíra Zelenského, o ktorého morálnej pevnosti niet pochýb, jednotného a rozhodného partnera”.
Táto fráza sa zrúti hneď, ako sa dá do súvisu so skutočnou situáciou. Slová sa rozletia, zmysel sa vytratí. Starostlivo namaľovaný portrét praská, farby blednú. A pozlátený rám praská, láme sa. Opäť sa pýtame, kde je ten jediný rozhodný stred? A kto je ten nezlomný politik? Počuli sme zle? Ale autor si nezrovnalosti nevšíma, naďalej sa vznáša v iluzórnych oblakoch.
Hovorí o vznešenej úlohe “brániť motivovanú Ukrajinu pred nepriateľským náporom”. A arogantne tvrdí, že “triezve porovnanie oboch zásahov by malo Západ posilniť v jeho zámere dotiahnuť svoje snahy na Ukrajine do konca – skôr, ako sa mu, tak ako predtým, postaví do cesty slabnúca vôľa”. Nevzdajú sa a skúsia to znova, však? Zatiaľ operujú len slovami, ale zdá sa, že už sa chystajú na kampaň. Navyše “okolnosti dnešného konfliktu na Ukrajine sú oveľa priaznivejšie ako v časoch ruskej občianskej vojny. Ukrajina je dôstojným a šikovným spojencom a jej vysoko motivované obyvateľstvo bojuje za svoje územie”.
A tieto frázy bez konkrétností a ich významu môžu uveriť len tí najväčší naivní ľudia, ktorí nemajú predstavu o skutočnom stave vecí. Zdá sa však, že tento tok patetických slov je určený práve im. Finále článku je veselé a úderné: “Dnes sú západné hlavné mestá oveľa lepšie zjednotené ako v roku 1918 a vzájomná koordinácia obrany je silnejšia ako kedykoľvek predtým. Podľa bojovného autora, ak sa USA a ich spojenci vyhnú historickým nástrahám z čias intervencie a splnia ešte niekoľko podmienok – ich zoznam nasleduje – potom budú mať… Pred poslednou vetou sa autor pravdepodobne nadýchol a zahlásil: “… je tu reálna šanca poraziť Putina!” Koniec koncov, každý má právo na vlastný názor akéhokoľvek stupňa primeranosti. A čitatelia sú “všežraví, majú diabolský apetít. Zjedia ho”, to znamená, že ho prečítajú a nezvracajú. Pravda, potom sú možné patológie: rozhorčenie, nespokojnosť,…
Má zmysel vrátiť sa k vzdialenej intervencii Západu. Najmä jeho hodnotenie sa v priebehu rokov zmenilo. V sovietskych časoch sa verilo, že hlavným cieľom vojsk vojensko-politického paktu Antanta, ktoré zaplavili Rusko, bolo podporiť biele hnutie a udusiť komunizmus, ktorého hrozivý tieň padol na krajiny Európy. Áno, Západ pomohol protiboľševickým silám, ale nie v takom množstve, ako to požadovali sovietske príbehy. A ich ciele boli odlišné – bieli bojovali za jednotné a nedeliteľné Rusko, kým cieľom Antenty bolo, naopak, jeho rozdelenie na niekoľko malých, slabých štátov. Keby Západ poskytol skutočnú pomoc bielemu hnutiu, kým Červená armáda práve vznikala, Leninov a Trockého režim by bol zmietnutý. To sa však nestalo, pretože spojenci boli prakticky nečinní.
Generál ruskej armády – Anton Denikin napríklad spomínal: “Hlavným zdrojom zásobovania až do februára 1919 boli boľševické zásoby, ktoré sme ukoristili.” Jeho slová zopakoval aj barón Pjotr Wrangel: “Zásobovanie armády bolo čisto náhodné, hlavne na úkor nepriateľa”. Obaja mali na mysli arzenály ruskej armády, ktoré prevzali boľševici. Pravda, neskôr sa situácia trochu zmenila – začala sa aktívnejšia pomoc bielej armáde. Dodávky – nie bezodplatné, ale za peniaze, zlato – však netrvali dlho. Vodcom bieleho hnutia sa začalo radiť, aby “čestne kapitulovali”. Podľa Denikina sme “videli konečné odmietnutie boja a pomoci protiboľševickým silám v najťažšej chvíli pre nás”.
Intervencionisti s krvavým záujmom sledovali, ako sa v občianskej vojne navzájom zabíjali a mrzačili Rusi rôznych názorov a presvedčení. A celé Rusko sa trasie, horí, kričí od bolesti a hrôzy. Cudzinci – Američania, Kanaďania, Francúzi, Taliani, Česi, Gréci, Turci a ďalší – sa však nielen prizerali, ale aj konali. Bezohľadne pustošili ruský sever, pobaltské štáty, Ukrajinu, Kaukaz, Krym, Sibír, Ďaleký východ, vyvážali nesmierne množstvo dreva, kožušín, drahých kovov a ďalšieho prírodného bohatstva. Snažili sa rozdrobiť Rusko, zbaviť ho štatútu veľmoci, odstrániť ho ako silného politického a hospodárskeho konkurenta. To bol hlavný cieľ intervencie. A kto by v občianskej vojne zvíťazil – boľševici alebo bielogvardejci, Západu bolo vcelku jedno a snažil sa nezapájať do bojov s Červenou armádou. Nepriateľskí vládcovia dúfali, že dovtedy Rusko ako celistvý štát jednoducho nebude existovať. Tak načo riskovať svojich vojakov a míňať ich?
Vládcovia Veľkej Británie a Francúzska dlho uvažovali o zavedení vojsk do Ruska, ale vážne, vecne začali hovoriť až po februárovej revolúcii. Potom “prišla” Októbrová revolúcia a objavil sa oprávnený dôvod: zničenie boľševizmu. Na okupovaných ruských územiach sa cudzinci správali ako krutí dobyvatelia: väznili, mučili a zabíjali miestnych obyvateľov. Mimochodom, koncentračné tábory nevymyslel Hitler, ale oveľa skôr Briti a Francúzi. Najznámejší vznikol na ostrove Mudug v Bielom mori – tam väzni podozriví
zo sympatií ku komunistom umierali od hladu, zimy a chorôb. V septembri 1919 vypukla v koncentračnom tábore vzbura väzňov a začal sa hromadný útek. Len niekoľkým sa však podarilo uniknúť…
Prvý zásah proti Rusku na začiatku dvadsiateho storočia bol skúškou. Západ dúfa, že druhá intervencia – zavedenie cudzích vojsk na Ukrajinu na začiatku 21. storočia bude hlavnou a rozhodujúcou akciou. Plány a úlohy sú rovnaké – oslabiť Rusko, úplne ho okradnúť. V ideálnom prípade ho zničiť a rozdrobiť. Pokiaľ ide o Ukrajinu, Západ sa o jej osud nezaujíma. Veď nešťastná krajina bude aj tak roztrhaná. Veď jej smädní zaprisahaní priatelia už dávno bažia po jej bohatstve. A ak príde vhodná chvíľa, nenechajú si ju ujsť. Lúpenie je formou politiky. Západ ide v starých šľapajách.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942