Andrej Fursov: Na akých mýtoch stojí nadvláda Západu
Celý diskurz o pokroku v kapitalizme sa v skutočnosti potvrdzuje len na príklade 15 – 25 percent svetového jadra a jeho enkláv na periférii. Z tohto pokroku je vylúčených 75 – 85 percent obyvateľstva, čo predstavuje imanentnú črtu kapitalistického systému ako hry s nulovým súčtom: pokrok menšiny je na úkor a v neprospech väčšiny.
Všeobecný (pre všetkých) pokrok v kapitalizme je teda mýtus. Pokrok kapitalizmu je pokrokom menšiny, ktorý je predstavovaný ako materiálny a duchovný pokrok pre všetkých alebo pre väčšinu. V závislosti od konkrétneho obdobia dejín svetového hospodárstva môže táto menšina predstavovať 15 až 25 %. Všetky systémy sú založené na hierarchii a privilégiách. Jadro buržoázie vyhlásilo svoje hierarchie a privilégiá za najlepšie a snažilo sa to vedecky a ideologicky zdôvodniť pojmom “pokrok”. Vedecká pravdivosť zohráva v tomto v podstate ideologickom zdôvodnení obrovskú, ak nie rozhodujúcu úlohu, pretože podľa oboch pozitívnych pokrokových ideológií veda pracuje s objektívnymi, t. j. pravdami mimo oblasti spoločenských záujmov. V skutočnosti to tak nie je.
Okrem racionálneho poznávania objektívnej pravdy plnia veda a vedecká kultúra aj spoločenskú funkciu. Veda, vrátane vedy o spoločnosti, je funkčným prvkom kapitalistického systému, pracuje na jeho posilnení, na racionalizácii a teoretickom zdôvodnení nadvlády privilegovaných skupín. Niekomu sa takýto jazyk a formulácie budú zdať marxistické, ľavicové. Ale to nie je marxizmus, to je realita. Nesúhlasíte s tým? Skúste to spochybniť. Medzitým, na záver tohto príbehu, uvádzame citát z Wallersteina.
Vedecká kultúra “bola viac než len racionalizácia. Bola to forma socializácie rôznych prvkov, ktoré pôsobili ako kádre všetkých inštitucionálnych štruktúr potrebných pre kapitalizmus. Ako spoločný a jednotný jazyk kádrov, ale nie robotníkov, sa stala aj prostriedkom triednej súdržnosti hornej vrstvy, obmedzujúcim vyhliadky alebo mieru vzbury zo strany kádrov, ktoré by mohli tomuto pokušeniu podľahnúť. Okrem toho to bol pružný mechanizmus reprodukcie uvedených kádrov. Vedecká kultúra sa dala do služieb koncepcie známej dnes ako “meritokracia” a predtým ako “la” sagriere ouverte aux talents”. Táto kultúra vytvorila štruktúru, v rámci ktorej bola možná individuálna mobilita, ale spôsobom, ktorý neohrozoval hierarchické rozdelenie práce. Naopak, meritokracia hierarchiu posilňovala. Napokon meritokracia ako proces (operácia) a vedecká kultúra ako ideológia vytvorili závoj, ktorý nám bránil pochopiť skutočné fungovanie historického kapitalizmu.”
Mýtus o všeobecnom pokroku spojenom s kapitalizmom, o postupnom, revolučnom prechode od feudalizmu ku kapitalizmu, o rozvoji výroby ako podmienke tohto prechodu, o buržoáznych revolúciách ako jeho prostriedku, sú práve takýmito závojmi, či už v marxistickej alebo liberálnej podobe. (V tomto prípade sú si v mnohom podobné, pretože Marx, žiaľ, nekriticky prevzal myšlienky evolučného vývoja a buržoáznej revolúcie od liberalizmu, čím do svojej teórie zabudoval ideologického a teoretického “trójskeho koňa”). Preskúmajme tento mýtus podrobnejšie, najmä preto, že mnohé jeho prvky sa dnes používajú na zdôvodnenie pokrokovosti “úžasného nového sveta” globalizácie.
Najprv niekoľko slov o Marxovej (a marxistickej) schéme postupného prechodu od feudalizmu ku kapitalizmu, od jednej formácie k druhej. Podľa Marxa sa tento prechod uskutočnil vtedy, keď výrobné vzťahy prerástli staré výrobné sily a na svoje normálne fungovanie si vyžiadali nové, im adekvátne výrobné vzťahy, novú spoločensko-ekonomickú formáciu. Revolúcia bola prostriedkom na nastolenie tohto súladu. Ak by mal Marx pravdu, úroveň rozvoja výrobných síl raného kapitalizmu mala prekonať zodpovedajúcu úroveň neskorého feudalizmu a úroveň rozvoja výrobných síl raného feudalizmu zodpovedajúcu úroveň neskorého nevoľníctva. V historickej realite je to však presne naopak.
Raná feudálna spoločnosť vykazuje v porovnaní s neskoro-antickou spoločnosťou zjavný úpadok, pokiaľ ide o rozvoj výrobných síl, obchodu. Úroveň poľnohospodárstva z druhého storočia novej doby dosiahla až o takmer tisíc rokov neskôr. To isté platí aj pre neskorý feudalizmus a raný kapitalizmus. Úroveň poľnohospodárstva XII. až XIII. storočia, ako ukázal E. Leroy Ladurie, bola obnovená až na prelome XVII. a XVIII. Storočia. Produktivita prvých manufaktúr bola nižšia ako produktivita dielenského remesla.
Krízu a koniec systémov treba vysvetľovať nie prehlbovaním systémotvorného rozporu (v Marxovom ponímaní medzi výrobnými silami a výrobnými vzťahmi), ale naopak, rozvojom a zanikaním takéhoto rozporu. Vznik zásadne nových foriem – sociálnych, biologických, technických alebo vedeckoteoretických – spravidla najprv ustupuje, a niekedy dosť vážne, tým existujúcim. Prvé automobily boli rýchlosťou pomalšie ako kone, prvé manufaktúry než dielne a predkovia ľudí než mnohí zástupcovia živočíšneho sveta. V princípe konštrukcie automobilu, v jeho myšlienke, bol však potenciál rozvoja, ktorý kôň nemal. Ide o potenciál progresívneho vývoja systému. Na začiatku však existuje len ako princíp dizajnu, nie ako látka alebo už vytvorený systém.
Z hľadiska látky a systému je nová forma regresiou. A spravidla je vynútená, nie z dobrého života, ale reakciou na krízu. Ako poznamenal A. Gurevič už v roku 1970, príčiny prechodu k feudalizmu v západnej Európe nespočívali v kvalitatívnych zmenách v oblasti výroby, ale v kríze spoločenského poriadku barbarov v dôsledku zrážky s rímskym spoločenským poriadkom. Feudalizmus bol jedným z pokusov, a to úspešným, o únik zo sociálneho pekla. “Je možné uniknúť z pekla? Niekedy áno, ale nikdy nie sám, nikdy nie bez prijatia tuhej závislosti od inej osoby. Je potrebné pripojiť sa k tej či onej spoločenskej organizácii… alebo ju vytvoriť – s vlastnými zákonmi, vytvoriť akoby v podstate protispoločnosť,” napísal F. Braudel. (Išlo o to, ako v XV-XVIII. storočí skupiny a jednotlivci unikali zo sociálneho pekla, z bifurkačného bodu krízy neskorého feudalizmu, z postfeudalizmu). V tej vetve makrohistorického vývoja, v európskej, subjektívnej vetve, kde dochádzalo k neustálej zmene jedného systému na iný (sociosystémová transgresia) v podobe veľkej sociálnej revolúcie, bola totiž nová spoločnosť alebo jej prototyp, či už to bola prapolis, ranokresťanská komunita, bratstvo v zbrani alebo raná manufaktúra, regresívna z hľadiska takého ukazovateľa, ako je rozvoj materiálnych výrobných síl.
Progresívna bola rekombinácia prvkov spoločenskej štruktúry a vznik nového historického subjektu, nového typu človeka a jeho organizácie, ktorý vytvoril nový systém. Je to presne tak – od subjektu k systému, nie naopak: neexistuje priame rozvetvenie jedného systému z druhého. Každá systémová zmena teda zahŕňa regres (vo väčšej miere) a pokrok (v menšej miere). Pokrok a regres sú rôzne aspekty transgresie. Pripomeňme si tento pojem, ktorý neutrálne fixuje fakt systémového posunu, jeho, ako by povedal Hegel, “čisté bytie”. Práve transgresiu sa zvyčajne snažia vydávať za pokrok, a tak dokázať, že zmena jedného spoločenského poriadku na iný je legitímnym a oprávneným prechodom na vyšší stupeň vývoja a že je prospešná pre väčšinu. V skutočnosti má zo zmeny spoločenského poriadku prospech len určitá menšina.
Klasickým príkladom takejto operácie je výklad vzniku kapitalizmu. Mali by sme sa mu venovať podrobnejšie, pretože práve tu sa skrývajú mnohé, ak nie všetky tajomstvá a záhady kapitalizmu, vrátane jeho tajomstva tzv. Koščejovej smrti. Aký obraz epochy XV-XVII. storočia si teda od polovice XIX. storočia vytvorili marxisti a liberáli? Kedysi boli zlí páni, leniví mnísi, utláčaní roľníci a podnikaví mešťania – obchodníci a remeselníci. Žili v pochmúrnej stredovekej spoločnosti s naturálnym hospodárstvom, nadvládou cirkvi, v takmer úplnej nevedomosti. Na ich šťastie sa však časť pokročilejších mešťanov ( budúcej buržoázie) postavila do boja proti existujúcemu systému a katolíckej cirkvi. Najprv oživila antiku, potom rané kresťanstvo. V priebehu buržoáznych revolúcií, niekedy v spojenectve s monarchiou a často aj v boji s ňou, premohla feudálov a vytvorila kapitalizmus, systém oveľa pokrokovejší ako feudalizmus. Takmer všetko je tu nepravdivé a sfalšované.
Feudálna spoločnosť, samozrejme, nebola ideálna. Vôbec však nebola stagnujúcou spoločnosťou. Štúdie z posledných 30 – 40 rokov, venované stredoveku, vyvracajú interpretáciu feudálnej spoločnosti ako obdobia triumfu prírodného sektora a predstavujú úplne iný obraz tejto epochy, než na aký nás zvykli učebnice. Tento alternatívny obraz je najvýstižnejšie reprodukovaný vo Wallersteinových prácach. Začiatkom štrnásteho storočia dosiahla západná Európa vo svojom hospodárskom vývoji určitú úroveň. “Čierna smrť” situáciu ešte zhoršila tým, že posilnila príbuzné postavenie roľníka a mešťana voči zemepánovi. Pokus lénnych pánov zvrátiť tento trend viedol k protifeudálnej revolúcii v rokoch 1380 – 1382, ktorú marxisti a liberáli, uznávajúci len buržoázne a socialistické revolúcie, rozdelili na tri odlišné povstania – Wat Tyler, Biele čiapky a Chompies. V tom istom čase sa prejavila kríza katolíckej cirkvi. V dôsledku toho sa lénni páni ocitli pred pochmúrnou perspektívou spoločnosti, v ktorej by boli príslušníkmi početnej feudálnej (postfeudálnej) agrárnej strednej triedy žijúcej v podmienkach rastúcej politickej decentralizácie.
Inými slovami, hrozilo im, že stratia svoje privilegované postavenie. A tu pôsobil triedny “zoosociálny” inštinkt, ktorý objektívne požadoval demontáž feudalizmu “zhora” skôr, ako bude “demontovaný” (zmietnutý) “zdola”. Hladko a pre samotných účastníkov nepostrehnuteľne sa spoločenské boje o ceny neskorého feudalizmu – Cabochiens, Burgundi a koruna vo Francúzsku, “šarlátová” a “biela” ruža v Anglicku – zmenili na boj o vystúpenie z feudalizmu.
Už v polovici 15. storočia vidíme dva konkurenčné varianty – prúdy demontáže feudalizmu – “zdola” a “zhora”. Niekedy sa však na istý čas situačne miešali (klasickým príkladom je tzv. sedliacka vojna v Nemecku na začiatku 16. storočia, menej zjavným náboženské vojny vo Francúzsku v druhej polovici 16. storočia). Hlavným činiteľom variantu “zhora” boli “nové monarchie” typu monarchií Ľudovíta XI. vo Francúzsku a Henricha VII. v Anglicku. Na konci 15. storočia je objavená Amerika, začína sa formovať svetový trh, formuje sa nová medzinárodná deľba práce. Dochádza k vojenskej revolúcii, ktorá spolu s “novou monarchickou” centrálnou mocou a zámorským bohatstvom prudko mení vyjednávaciu pozíciu v prospech bývalých seniorov. Mnohí z nich sú teraz prostredníctvom obchodníkov napojení na svetový trh a môžu zintenzívniť svoje vykorisťovanie.
Vedľajším produktom (spočiatku recesívnou mutáciou) všetkých týchto procesov bola genéza kapitalizmu. V polovici 17. storočia sa skončila veľká sociálna revolúcia, nevídaná sociálna dráma z rokov 1453 – 1648, ktorá sa stále redukuje len na genézu kapitalizmu. Jej záverečnými akordmi boli tridsaťročná vojna, anglická revolúcia (tragédia) a Fronda (šľachtické povstanie a nasledujúca občianska vojna v rokoch 1648 – 1653) vo Francúzsku (fraška). Zrejmým výsledkom revolúcie bolo vytvorenie historického subjektu, ktorý neskôr vytvoril kapitalistický systém, a to “barokovej monarchie”, ktorú historici 19. storočia mytologizovali ako absolutistickú.
Menej zrejmým, ale z hľadiska všeobecnej historickej stratégie hlavným výsledkom bolo, že v polovici sedemnásteho storočia zostala pri moci a “privilégiách”, hoci v obnovenej podobe, väčšina tých istých skupín a dokonca rodov, ktoré mali moc v polovici pätnásteho storočia. Druhé kolo kapitalistických dejín (1648 – 1789 a rok 1848) spočívalo v demontáži postfeudálneho, ale ešte nie kapitalistického starého poriadku časťou aristokracie, buržoázie a ľudu. V polovici 19. storočia sa tieto dve kolá – obsahovo a cieľmi veľmi odlišné – prezentovali ako jednotný proces postupného prechodu od feudalizmu ku kapitalizmu (v dôsledku toho feudalizmus, ktorý na Západe upadol do zabudnutia v 15. storočí, “pretrval” až do 18. storočia), ako “buržoázne revolúcie”, ktoré sa v skutočnosti ako také nikdy nikde neuskutočnili.
Ďalšou dôležitou zámenou bolo odvodzovanie novoeurópskej republikánsko-demokratickej tradície od antiky – Grécka a Ríma, zatiaľ čo stredovek bol vyhlásený za epochu dominancie monarchie a hierarchie. V skutočnosti, ako ukazujú štúdie H. Daaldera, B. Downinga a ďalších, práve stredoveký Západ, predovšetkým jeho mestá, vykazujú v podstate takú úroveň demokracie, republikanizmu a konštitucionalizmu, akú antika nepoznala. O čo tu ide? Je to veľmi jednoduché. Staroveké polis boli prevažne oligarchické štruktúry a demokracia a monarchia sa často skrývali za rovnakú oligarchiu. Nie je náhoda, že podľa bádateľov, ako je R. Springborg, západné stredoveké mesto vôbec nebolo dedičom antickej polis. (Vo svojej klasickej verzii sa postavila na nohy v dôsledku komunálnej revolúcie v XI. až XII. storočí, ktorá bola reakciou časti spoločnosti na senátorskú revolúciu v IX. až X. storočí).
Moslimské mesto má typologicky oveľa bližšie k druhej z nich. Stredoveké mesto, ktorého ovzdušie robilo človeka slobodným, bolo často demokratickejšie ako polis. Vyhlásenie poslednej z nich (a antiky) za vzor demokracie umožnilo zdôvodniť potrebu boja proti reálne existujúcej alternatívnej forme organizácie stredovekej spoločnosti – teda inej – ako komornej a nedemokratickej. Vznikajúcim postfeudálnym oligarchiám šestnásteho a sedemnásteho storočia bol antický oligarchický systém bližší ako stredoveký. V tomto ohľade mýtus “antiky” vytvorený renesanciou po prvé nemal ani tak kultúrny, ako skôr spoločensko-politický charakter, a po druhé plnil v spoločenskom boji XV. až XVII. funkcií storočia, ktorú od konca XVIII. storočia začal plniť mýtus pokroku.
Tieto dva mýty spolu súvisia a pôsobia ako postupné etapy boja za vytvorenie novej neelitárnej spoločnosti a odrezanie od sociálneho koláča významných vrstiev obyvateľstva neskoro-stredovekej spoločnosti, ktorým “morálna ekonomika” feudalizmu zaručovala určité práva vrátane práva na prežitie. Kapitalizmus nahradil morálnu ekonómiu politickou ekonómiou a nakreslil priamu (a falošnú) čiaru k antike (podobne ako ideológovia neskorej sovietskej éry nakreslili čiaru od perestrojky k “rozmrazovaniu”, obchádzajúc brežnevizmus, z ktorého perestrojka vyrástla, a k NEP-u).
Mimochodom, petrohradské reformy, NEP aj perestrojka objektívne plnili pre príslušné dominantné skupiny v Rusku a ZSSR rovnakú úlohu ako kapitalizmus v západnej Európe 16. – 18. Storočia: zachovávali privilégiá čo najväčšej časti vyššej triedy, odrezávali stred spoločnosti od spoločenského koláča a prerozdeľovali časť “demokratického bohatstva” tým, že ho menili na “oligarchické bohatstvo”. To všetko sa, samozrejme, dialo pod heslami pokroku, ktoré mali zakryť regresiu situácie obrovských vrstiev a prezentovať ju ako daň za pokrok, a nie ako jeho dôsledok a zdroj zároveň. Rovnakú funkciu na súčasnom Západe plní neoliberálna globalizácia.
Zhrnieme to. Pokrok je súkromná forma zmeny, vývoja. Podstatou tejto formy je kvalitatívna zmena sprevádzaná zvýšením informačno-energetického potenciálu činiteľa pokroku a v dôsledku toho zvýšením konkurencieschopnosti, ovládnutím nových oblastí a diferenciáciou. Pokrok sa vždy uskutočňuje na úkor a na škodu niekoho vo vnútri systému i mimo neho a je podmienený potrebou prežiť v akútnej krízovej situácii. V tejto súvislosti by sme nemali hovoriť o pokroku, ale o jednote pokroku a regresu, alebo ešte presnejšie o transgresii. Ak prejdeme od abstraktného uvažovania ku konkrétno-historickému vývoju, potom je tu ešte zrejmejšia potreba uplatnenia pojmu “prekročenie” namiesto pojmu “pokrok”. Prechod od starého k novému systému, najmä v poslednom poltisícročí (v západných dejinách: feudalizmus – kapitalizmus; v ruských dejinách: moskovské samoderžavie – petrohradské samoderžavie, petrohradské samoderžavie – komunizmus, komunizmus – postkomunizmus), sa uskutočňuje najmä ako operácia zachovania privilégií dominantných skupín, čo znamená prudké zhoršenie situácie väčšiny obyvateľstva, zvýšenie ich vykorisťovania a sprísnenie sociálnej kontroly. Niekedy takýto pokus zlyháva.
Uskutoční sa revolúcia a k moci sa dostane nová dominantná skupina, ktorá si okamžite udeľuje ešte väčšie privilégiá a správa sa ako prísnejší sociálny vykorisťovateľ a kontrolór než bývalí páni. Zároveň sú nielen starí páni, ale aj robotníci odrezaní od starého sociálneho koláča. To všetko sa interpretuje ako pokrok. Špecifikom súčasného štádia vývoja – globálneho neskorého kapitalizmu – je, že ideológia a pojem pokroku už nemôžu plniť funkciu ideologického garanta zachovania a zvyšovania privilégií. Selektívny a vylučujúci charakter pokroku globalizácie je zrejmý – spod “pokroku” menšiny čoraz viac trčia “uši” regresu väčšiny.
Nie je prekvapujúce, že demontáž kapitalizmu sa začína demokratickými inštitúciami (pozri správu napísanú v roku 1975 pod vedením C. Huntingtona a vypracovanú na objednávku Trilaterálnej komisie pre práva ľudí), geokultúrou osvietenstva (sloboda bez rovnosti), univerzalisticko-progresívnymi ideológiami (triumf “pravicového radikalizmu”), európskymi kresťansko-demokratickými hodnotami (multikulturalizmus, útoky na kresťanskú cirkev a tak ďalej) – všetkým, čo obmedzuje kapitál a v tejto obmedzujúcej negatívnej jednote-symbióze s ním tvorí kapitalizmus ako osobitný historický systém. V takejto situácii sa reakčný progresivizmus môže stať mocnou zbraňou radových občanov a strednej triedy, nad ktorou sa zrejme uzavrú vlny dejín, proti súčasnej vrchnosti. A najradikálnejšou ľavicovou stratégiou by mohla byť konzervatívna opozícia voči “pravicovému radikalizmu” a neokonzervativizmu. Éra sa končí a v situácii, keď sa “čas vymyká”, sú možné tie najneuveriteľnejšie ideologické a politické kombinácie a konštrukcie. Toto je historické zrkadlo. Čaká nás nová transgresia a treba pozorne sledovať hru mocenských “zlodejov” na celom svete, pretože “kto je varovaný, je ozbrojený”.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
