Aktuality, História,

Kuba Fidela Castra a postoje k Stalinovi: Medzi ZSSR a Čínou

---

 

7. novembra 1962 na recepcii na sovietskom veľvyslanectve v Havane pri príležitosti 45. výročia Októbrovej revolúcie (na Kube bol podpredseda Arkadif Mikojan) kubánska strana sondovala reakciu Moskvy na akúkoľvek zmienku o Stalinovi v kontexte bilaterálnych vzťahov. Najprv druhý v kubánskom vedení Raul Castro vo svojom prípitku pri tejto príležitosti vyhlásil, že

“… Kuba je verná svojmu priateľstvu so Sovietskym zväzom a nepôjde so žiadnymi prúdmi. Nepôjde cestou Albánska alebo Juhoslávie. Sme a zostaneme kubánskymi komunistami”.

 

Je ľahké si všimnúť, že R. Castro nespomínal v negatívnom kontexte Čínsku ľudovú republiku, kde podobne ako v Albánsku vzrástla oficiálna úcta k Stalinovi, keď Chruščov podporoval protistalinskú propagandistickú kampaň ZSSR. Medzitým čínsky premiér Čou En-laj v telegrame Fidelovi Castrovi 19. apríla 1961 vyjadril podporu boju Kuby proti Spojeným štátom a ubezpečil, že “čínska vláda a čínsky ľud budú vždy stáť na strane revolučnej vlády Kuby a hrdinského kubánskeho ľudu”. Netreba dodávať, že v správe sa nič nehovorilo o podpore sovietskej politiky voči Kube zo strany Pekingu. A na spomínanej recepcii po prípitku Raula Castra bola priamo načrtnutá kubánska sonda do Stalina.

 

Pedro Luis Rodriguez, šéf spravodajského oddelenia kubánskeho generálneho štábu, sa na spomínanej recepcii na sovietskom veľvyslanectve viackrát pokúsil predniesť prípitok “Na súdruhov Fidela a Stalina”, ale v tejto snahe nebol podporený. V rozhovoroch so sovietskymi predstaviteľmi však Rodriguez predtým uviedol, že podľa jeho názoru “by sa Stalin neodvážil odstrániť rakety z Kuby a určite by dosiahol evakuáciu americkej vojenskej základne z Guantánama”. Samozrejme, o tom všetkom sa dozvedel Chruščov, ktorý Mikojana poveril, aby to kubánskym súdruhom vysvetlil:

“…My sami sme u nás vzniesli prípitok na Fidela. Stalina sme však odsúdili. A sme urazení, že Pedro Luis, ktorému bola zverená veľká dôvera, pripíja na to, čo sme odsúdili. Je to istým spôsobom porušenie dôvery medzi ZSSR a Kubou. Naši ľudia, ktorí sú na Kube, to neradi počujú.”

 

Po tejto smernici Anastas Ivanovič neváhal Fidelovi povedať, že “akýkoľvek pokus teraz zaštítiť Stalina nás môže len uraziť a za určitých okolností dokonca poškodiť vzťah úplnej vzájomnej dôvery, ktorý sa medzi nami vytvoril”. Hrozba zabrala: od tej chvíle kubánska strana neriskovala spomenúť “vodcu všetkých národov” na stretnutiach so sovietskymi predstaviteľmi a sovietskymi zástupcami na Kube. Zároveň vyslanci prostalinských (t. j. proalbánskych a pročínskych) komunistických strán Strednej a Južnej Ameriky neboli v Havane zriedkavými návštevníkmi. Ich návštevy na Ostrove slobody spravidla neboli zverejňované, s výnimkou niekoľkých krátkych správ v miestnych médiách a v publikáciách samotných týchto strán. Samozrejme, tieto kontakty sa Moskve nepáčili, ale napriek úzkym sovietsko-kubánskym väzbám pokračovali. Aby sa sovietska strana vyhla možnému ideologickému “trhnutiu” Kuby s Tiranou voči Pekingu, nepožadovala zákaz alebo drastické obmedzenie týchto kontaktov.

 

K nezrovnalostiam došlo aj na medzinárodnom stretnutí “prosovietskych” komunistických strán v Moskve v júni 1969. V očakávaní sovietskeho nátlaku na Peking ústredné výbory komunistických strán Kuby, Mongolska a Vietnam vyslali len svojich pozorovateľov, zatiaľ čo Pchjongjang trval na tom, že bude “hosťom”. Z 80 zúčastnených zahraničných strán sa viac ako 50 vyslovilo za dialóg medzi Moskvou a Pekingom a Tiranou, pričom v záverečnom vyhlásení odmietli pripísať vinu za sovietsko-čínske pohraničné konflikty výlučne “Mao Ce-tungovej klike”. Tento názor odznel v krátkych vyhláseniach hosťujúcich pozorovateľov z KĽDR, Vienamu a Kuby.

 

Člen kubánskeho ústredného výboru C. R. Rodriguez zároveň nepriamo podporil stanovisko Pekingu a Tirany, keď kritizoval “zaujatosť” Moskvy medzinárodnou détente a vo svojom prejave zopakoval Stalinovu formulku z jedného z jeho neskorších diel, Ekonomické problémy socializmu v ZSSR (1952): “Aby sa zničili vojny, musí sa zničiť imperializmus.” Ako vysvetlil Rodriguez, “… dosiahnutie mieru je len časťou boja proti imperializmu. Hlavnou myšlienkou našej spoločnej práce musí byť porážka imperializmu, čo je hlbšia historická úloha ako zachovanie mieru. Mierové spolužitie s imperializmom so sebou nesie nebezpečenstvo ukončenia protiimperialistického boja. Preto neprekvapuje, že do záverečného vyhlásenia sa nepodarilo zaradiť ani jeden “protičínsky” odsek, v čo Kremeľ dúfal.

 

Postoj Havany k Chruščovovmu vyvracaniu stalinského “kultu osobnosti” sa odzrkadlil v havanskej debate o Kube v máji 2016: “… Po Stalinovej smrti 5. marca 1953 sa v KSSZ začal boj o moc, ktorý sprevádzalo prerozdelenie moci medzi jednotlivé stranícko-štátne štruktúry. V januári 1955 Chruščov dosiahol odstúpenie Malenkova z funkcie predsedu Rady ministrov ZSSR a centrum moci sa presunulo do rúk Chruščova. Koncom 50. a začiatkom 60. rokov sa však výraznejšie prejavilo spomalenie hospodárskeho rastu a produktivity práce… XXII. zjazd KSSZ v roku 1961 posilnil opatrenia proti kultu Stalinovej osobnosti, čo viedlo ku konečnému pretrhnutiu bilaterálnych vzťahov s Čínou, ku konfrontácii medzi dvoma najväčšími komunistickými stranami sveta, ktorá trvala až do roku 1989. A spôsobila rozkol v komunistických stranách mnohých krajín, čo malo veľmi negatívny vplyv na revolučno-oslobodzovacie hnutie vo svete.”

 

Zároveň “ZSSR nikdy nevytvoril mechanizmy na odstránenie byrokratických foriem riadenia. Ak sa socializmus neasimiluje vedome, zostáva na povrchu”. Havana, závislá od Moskvy, sa v druhej polovici 70. rokov pridala k sovietskej kritike “maoizmu” a zahraničnej politiky Pekingu. Kubánci sa však zdržali kritiky “Hodžovho režimu” vzhľadom na nedostatočnú reakciu Brežnevovho vedenia na albánsku kritiku sovietskej politiky, a to aj vo vzťahu ku Kube. Zároveň Albánsko v 60. a 80. rokoch 20. storočia pravidelne ponúkalo vyslanie vojenských “dobrovoľníkov” na Kubu, čo sa stretlo so zdvorilým odmietnutím. Niečo podobné navrhoval aj Peking, ale len do začiatku 70. rokov, keď sa začalo formovať protisovietske politické zblíženie medzi Pekingom a Bielym domom, ktoré “zinscenoval” Henry Kissinger.

 

Možno súhlasiť s renomovaným americkým politológom Robertom Farleyom: “V rozvojovej krajine, ktorá bola dlho pod palcom USA, bola revolúcia bratov Castrovcov úplne v súlade s Maovou víziou konfliktu medzi kapitalistickým a socialistickým blokom. Čína však nemala vojenskú a hospodársku silu na podporu kubánskej revolúcie; iba Sovieti mali prostriedky na obranu Castrovho režimu. Moskva a Peking si napriek tomu zabezpečili podporu v Havane. Sovieti sa mohli zaviazať dodať rakety na Kubu ani nie tak zo strachu pred inváziou USA, ale kvôli potenciálnemu “posunu” Kuby smerom k ČĽR.” Moskve sa tak v istej fáze podarilo uchrániť Havanu pred “prehnanou” úctou k Stalinovi aj pred ideologicky motivovaným zbližovaním s Pekingom a Tiranou.

 

Až do konca 90. rokov sa kubánski a čínski lídri navzájom nenavštevovali napriek tomu, že ich vzájomné hospodárske a politické väzby začali prekvitať so začiatkom úctyhodnej sovietskej perestrojky. Od roku 2002 sa na kubánskom pese pravidelne razí profil Mao Ce-tunga, čo symbolicky odráža rastúci vzájomný záujem. Ideologickú zložku čínsko-kubánskych vzťahov organicky dopĺňa kvalitatívne rastúci geopolitický záujem Pekingu o ostrovný štát v tesnej blízkosti americkej Floridy s dlhou tradíciou protiimperialistického boja. Stačí spomenúť skutočnosť, že podľa niektorých správ v bývalom sovietskom rádioelektronickom stredisku v Lourdese už roky funguje čínske centrum rádiového odpočúvania.

Alexej Čičkin

*Podporte nás: SK72 8360 5207 0042 0698 6942

*FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál. Pre viac príspevkov odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Vďaka za Vašu pomoc