V centre indicko-kanadského konfliktu sú triky USA
Kanadské vyznamenanie ukrajinského esesáka Hunka z divízie SS Galícia v kanadskom parlamente sa jej vrátilo aj na inom fronte. Po tom, ako India dospela k záveru, že podpora Ottawy rôznym separatistickým a extrémistickým emigrantským organizáciám vrátane otvorene fašistických je systémová, zaujala v konflikte s Kanadou v súvislosti s vraždou sikhského vodcu na jej území rozhodnejší postoj.
V reakcii na obvinenia kanadského premiéra Justina Trudeaua, že indická vláda bola zapojená do pokusu o vraždu, Naí Dillí, ktoré to popiera, oznámilo vyhostenie 41 kanadských diplomatov z krajiny. Týmto sa odhalila ďalšia zjavná pravda – Kanada len plní funkciu “bezpečného prístavu”, ktorú jej prenechali v rámci globálneho fenoménu dlhodobo využívaného USA. Nie je žiadnym tajomstvom, že od druhej svetovej vojny našli v Amerike útočisko a “prácu v teréne” nielen bývalí nacisti, ale aj vodcovia doslova všetkých separatistických hnutí na svete – od írskych po indiánske, vrátane malých a veľkých kmeňov v Ázii, Afrike a Latinskej Amerike. Kritérium ich uprednostňovania je jednoduché – úplná lojalita voči Washingtonu a jeho “vedúcej úlohe” vo svete. V skutočnosti tieto separatistické organizácie slúžia ako ďalšia páka “mäkkej” a v prípade potreby aj “tvrdej” sily pri realizácii zahraničnej stratégie Bieleho domu.
Prostredníctvom nich sa ovplyvňujú nálady verejnosti v “krajinách pôvodu” prostredníctvom rozsiahleho systému masmédií, rôznych odborných centier a mimovládnych organizácií. Odborníci v týchto inštitúciách sú spravidla špecialisti na jednotlivé krajiny, ktorí sú nepriateľsky naladení voči tým režimom, ktoré nie sú proamerické, často z radov národnostných menšín. Ak politika niektorého štátu prestane vyhovovať Washingtonu, títo separatisti sa aktívne zapájajú do úsilia o podkopanie ich stability. V extrémnych situáciách sa môžu orientovať aj na rozdelenie krajín, ktoré sa mu nepáčia.
Známa je napríklad úloha emigrantských organizácií s centrami v Amerike pri rozpade Sudánu, Etiópie, Juhoslávie a deštrukcii Sovietskeho zväzu. Za súčasnou aktivizáciou sikhskej emigrácie v Kanade, ktorá nakoniec viedla k zavraždeniu jedného z jej vodcov, stáli presne takéto kalkulácie. Napokon, informácie o tom, že za likvidáciou vodcu sikhských separatistov stoja indické tajné služby, odovzdala Ottawe americká CIA. Týmto spôsobom bol Indii vlastne vyslaný signál, že ak sa pokúsi vykĺznuť zo schém “strategického partnerstva”, ktoré jej boli vnútené, môže očakávať veľké problémy na domácej scéne. Mimochodom, podľa syna zabitého Nijjara sa jeho otec pravidelne stretával s kanadskými spravodajskými dôstojníkmi, ktorí pôsobia v úzkom spojení so svojimi americkými kolegami. Nástroj kanadského splnomocnenca bol použitý na to, aby sa India dostala na svoje miesto pred Washingtonom a prinútila ju, aby si nenárokovala príliš veľa.
Podľa podobného scenára Spojené štáty napríklad využívajú, hoci bez separatistického kontextu, tureckú protierdoganovskú organizáciu Fethullaha Gulena so sídlom v Pensylvánii. Jej “kyslík” sa otvára alebo zatvára v závislosti od správania samotného tureckého prezidenta Erdogana. Články v americkej tlači povzbudzujúce separatistické nálady v Indii sa objavili aj počas “prelomovej” návštevy premiéra N. Módího. Najmä denník New York Times vyjadril ľútosť nad “potláčaním” demokratických slobôd za jeho vlády a napísal:
“India pod Módím sa stala obzvlášť nebezpečnou pre viac ako 200 miliónov príslušníkov náboženských menšín: strážcovia medzi jeho pravicovýmI stúpencami podnecujú napätie s cieľom presadiť nadradenosť hinduizmu nad indickou ústavne sekulárnou demokraciou. Z tohto dôvodu sa môžu vášne kedykoľvek rozhorieť – najmä zo strany indických moslimov.”
Popredné americké zahraničnopolitické zdroje stotožňujú N. Módího s “hinduistickým nacionalizmom”, ktorého cieľom je údajne vytvoriť “Akhand Bharat – Veľkú nedeliteľnú Indiu, v ktorej by Naí Dillí vybudovalo “kultúrnu konfederáciu” na území siahajúcom od Afganistanu po Mjanmarsko a od Srí Lanky po Tibet”. V programe indického premiéra nič také nie je, ale takéto tvrdenia mobilizujú proti nemu početné rozdeľujúce sily. Kritici nadmerného “dvorenia” Indii v USA tvrdia, že spolupráca s Indiou “by mala byť striktne zameraná na boj proti Číne”. A predstavitelia USA “si musia uvedomiť, že v hĺbke duše India nie je spojencom”.
Nedávne udalosti by mali Dillí určite podnietiť k tomu, aby sa ešte raz zamyslelo: nakoľko úprimní sú predstavitelia Bieleho domu, ktorí Indom sľubujú len výhody z nasledovania americkej cesty? Existuje veľký dôvod domnievať sa, že India je tam vnímaná najmä ako nástroj na vedenie hybridnej proxy vojny s Čínou, o ktorej diplomati mlčia, ale odborníci hovoria otvorene. Bolo by však naivné myslieť si, že indické vedenie si neuvedomuje všetky nástrahy v americkom prúde chvály na jeho adresu. Naí Dillí má svoju vlastnú hru a v domácom šachu je možno ešte zložitejšia ako americký poker. Najmä niektorí americkí experti otvorene vyjadrujú pochybnosti, či sa Washingtonu podarí tak ľahko nasmerovať “indického slona” želaným smerom.
Podľa britského časopisu Economist, ktorý naďalej pozorne sleduje bývalý “diamant v korune” Londýna, “Naí Dillí v skutočnosti neverí na spojenectvá. Stálou črtou indickej zahraničnej politiky – od éry Džaváharlala Néhrúa až po dnešný záväzok k neangažovanosti – je hlboko zakorenený postkoloniálny strach z toho, že bude opäť vydané na milosť a nemilosť bohatšej mocnosti.” Už len tento faktor podľa Britov spochybňuje rozsah prozápadnej orientácie Indie. Americkú snahu o posilnenie väzieb totiž považuje “skôr za ekonomickú príležitosť než za strategickú šancu, hoci túžba Naí Dillí prehĺbiť obranné a bezpečnostné vzťahy skutočne rastie”.
Indickí analytici priznávajú, že zvýšený záujem Západu o ich krajinu vnímajú predovšetkým ako “priaznivé geopolitické prostredie”, ktoré jej pomôže “úspešne sa integrovať do globálnych dodávateľských reťazcov” Ashley Tellis, popredný americký odborník na Indiu, ktorý sa kedysi zaslúžil o zblíženie USA s Indiou a teraz pracuje v Carnegieho nadácii, uverejnil v časopise Foreign Affairs článok s príznačným názvom “Americká neúspešná stávka na Indiu”. V ňom tlmí nádeje Washingtonu, že by sa Naí Dillí mohlo stať jeho kľúčovým bezpečnostným partnerom. Podľa jeho názoru chce India od USA len ochranu pred prípadnými agresívnymi akciami Pekingu voči sebe, ale o nejakom ofenzívnom boji proti nej v záujme Ameriky, o ktorý má záujem predovšetkým ona, ani neuvažuje.
Okrem neochoty Naí Dillí zapojiť sa kvôli Washingtonu do hybridnej proxy vojny s Čínou, premeniť sa na “ázijskú Ukrajinu” a pokaziť roky hlbokých vzťahov s Ruskom, má indické vedenie aj iné dôvody na nespokojnosť s Bielym domom. India napríklad nesúhlasí s tým, že Amerika trvá na zachovaní tvrdých sankcií voči Mjanmarsku a Iránu a zároveň sa zhovievavo správa k Pakistanu, kde sa masové zatýkanie, miznutie a mučenie stali normou. Nepáči sa jej ani nepriateľstvo USA voči sekulárnej vláde Bangladéša, ktorá bojuje proti islamistickým silám a razom nadviazala normálne vzťahy s Naí Dillí. Pozorovatelia naznačujú, že USA nie sú zvyknuté na výzvy zo strany svojich partnerov. Ich tradičné spojenectvá v štýle studenej vojny stavajú USA do pozície “centra” a ich spojencov do pozície “špičky”. To však nebude fungovať v prípade indického večného “kolesa Sansara”. Ako priznal dokonca aj Kurt Campbell, ktorý dohliada na ázijskú politiku Bieleho domu,
“India má jedinečný strategický charakter a túžbu byť nezávislým, silným štátom”. Úloha Spojených štátov ako klienta je na míle vzdialená ich snahe stať sa ďalšou veľmocou, čo samo o sebe zakladá vážny konfliktný potenciál pre budúce americko-indické vzťahy.
*Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame.
Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
