.
Aktuality, História,

Na zahraničnej politike už nezáleží?

Zmeny v medzinárodnom živote, ktoré naberajú na obrátkach, budú s najväčšou pravdepodobnosťou také výrazné, že ovplyvnia nielen bezprostredné rozloženie síl medzi vedúcimi mocnosťami, ale dokonca aj naše základné predstavy o miere dôležitosti niektorých štátnych aktivít, píše Timofej Bordačev, programový riaditeľ Valdajského klubu.


 

Už teraz vidíme, že moderný štát čelí takým vážnym výzvam, že zahraničná politika je všade podriadená vnútropolitickým záujmom. Týka sa to západných krajín, Ruska, Číny, Indie a všetkých ostatných a robí to najpodstatnejšie veci, ktoré existujúce teórie nie sú schopné pochopiť jednoducho kvôli svojej metodológii. Jedným z kurióznych dôsledkov dvoch svetových vojen v minulom storočí, a najmä vzniku vážnych zásob zbraní v držbe viacerých mocností, ktorých masové použitie by mohlo viesť k zastaveniu spoločenského života na planéte, je rastúci význam zahraničnopolitických aktivít štátov v celom komplexe úloh, ktoré musia riešiť. Postupne narastajúca a napokon v mysliach ľudí pevne zakorenená hrôza z pravdepodobnosti, že vojenská katastrofa by mala všeobecné a nezvratné následky, pevne zaradila otázky medzinárodnej stability na jedno z prvých miest medzi prioritami pozornosti verejnosti.

 

 

Okrem toho masové vojny a hospodárska globalizácia prispeli k rastúcemu významu otázok priamo súvisiacich s vonkajšími faktormi rozvoja. Ten do určitej miery spojil rozvoj a dokonca samotnú existenciu štátu s úlohami, ktoré plní na medzinárodnej scéne. To sa, samozrejme, týkalo najmä stredne veľkých a malých krajín, pre ktoré bol moderný svet príliš drsný na to, aby im ponúkol možnosť úplne nezávislej existencie. Avšak aj v prípade najväčších veľmocí sa otázky zahraničnej politiky stali za posledné storočie takými významnými, že sa takmer vyrovnali otázkam čisto domácej agendy. O to viac, že univerzálna trhová ekonomika a komparatívna otvorenosť skutočne znížili schopnosť jednotlivých vlád plne si určovať parametre domáceho vývoja samostatne.

 

V dôsledku toho sa posilnil názor, že úspechy alebo neúspechy v rozhodujúcich úlohách zladenia občanov s existujúcim domácim poriadkom sa riešia prostredníctvom vonkajších vzťahov a integrácie krajiny do globálneho systému, ktorý väčšinu problémov vyrieši sám. Praktickým dôsledkom toho bolo historicky nepredstaviteľné rozšírenie diplomatického aparátu a vo všeobecnosti inštitúcií, ktoré riadia zahraničné vzťahy. Za zahraničné vzťahy svojich krajín je teraz zodpovedný obrovský počet úradníkov, ktorí sú presiaknutí zmyslom pre dôležitosť svojej práce a profesie. A v tomto zmysle sa svetový systém štátov skutočne približoval k európskemu stredovekému modelu, v ktorom vláda mohla len málo zasahovať do každodenného života svojich poddaných, najmä do duchovného života, a spokojne sa venovala výlučne zahraničnopolitickým úlohám. Len mocnosti, ktoré najviac zachovávali prioritu národného pred globálnym, si mohli dovoliť zachovať suverenitu v tradičnom zmysle slova.

 

Predovšetkým to boli USA, ktorých priorita vnútornej politiky pred zahraničnou sa postupne stala jedinečnou črtou, ktorá túto superveľmoc odlišovala od všetkých ostatných krajín sveta. Teraz však tento poriadok, ktorý vyhovoval všetkým, začína zlyhávať. Prvé náznaky toho, že veci smerujú k niečomu zásadne novému, boli spojené s objavením sa takých “univerzálnych” problémov, ako sú rôzne prejavy klimatických zmien, internet a informačná revolúcia a umelá inteligencia. Približne pred desiatimi až pätnástimi rokmi zosnulý Henry Kissinger ako prvý z významných mysliteľov našej doby upozornil na skutočnosť, že “problémy sú globálne, ale ich riešenia zostávajú národné”. Významný politik tým chcel upozorniť na skutočnosť, že svetové spoločenstvo nie je pripravené na vytvorenie konsolidovaných prístupov k riešeniu problémov, ktoré sa týkajú všetkých.

 

Bohaté, chudobné a rastúce krajiny nemohli prijímať rozhodnutia na základe stratégie, ktorá by minimalizovala straty všetkých a zároveň dosiahla porovnateľný prospech pre všetkých. Najvýraznejším príkladom bol vývoj medzinárodnej spolupráce týkajúcej sa zmeny klímy. V priebehu niekoľkých rokov sa napokon vyvinula do súboru transakcií medzi štátmi založených na záujmoch ich podnikových sektorov a súvisiacich vládnych preferenciách alebo, ako v prípade Ruska, na vedecky podložených verejných politikách v tejto oblasti, ktoré zohľadňujú aj národné hospodárske záujmy. Preto ani v období dominancie Západu vo svetových záležitostiach – a vlastne na jeho úkor – štáty zlyhali v úlohe vytvoriť jednotný “nadnárodný” program na riešenie dôsledkov javu, ktorý ohrozuje jednotlivé regióny vážnymi otrasmi. Táto problematika sa však neobmedzuje len na tie otázky, ktoré sa stali aktuálnymi práve v dôsledku nedávnych zmien alebo technologického pokroku ľudstva.

 

V dôsledku toho, že deformácie nahromadené v národných ekonomických systémoch a svetovom hospodárstve zatiaľ nenašli koncepčné riešenia, tieto boli po desaťročia nahrádzané taktickými krokmi, ktoré nemôžu udržať svoje výsledky dlhšie ako krátke časové obdobie alebo keď zmiznú špecifické podmienky, v ktorých boli vykonané. Najdôležitejším problémom bol rast nerovnosti, ktorého konkrétnym prejavom bol pokles príjmov veľkých skupín obyvateľstva a postupný zánik fenoménu “strednej triedy” vo väčšine západných krajín. Tento problém sa najvýraznejšie prejavil počas pandémie koronavírusu, keď najviac trpeli tí najmenej majetní. V Spojených štátoch to viedlo k obrovským ľudským stratám, ktoré vzhľadom na jedinečnosť miestnej sociálno-ekonomickej štruktúry nikoho veľmi nezaujímali.

 

V Rusku alebo v Európe sa k úmrtiam občanov na choroby pridali obrovské náklady na rôzne druhy sociálnych programov a zdravotnej starostlivosti. V dôsledku pomerne aktívnej práce štátov na zmiernení bezprostredných dôsledkov krízy z rokov 2008 – 2009 a pandémie z rokov 2020 – 2022 a zároveň na pokračovaní opatrení na stabilizáciu rozpočtov sa najviac obávame budúcnosti programov sociálneho poistenia, teda toho, čo bolo základom všeobecného blahobytu v XX. storočí a bolo zdrojom blahobytu masovej strednej triedy. A čoskoro to povedie k všeobecnej kríze systému, ktorý väčšine štátov poskytoval podporu v podobe strednej triedy, spoliehajúcej sa na svoje úspory, a tým k všeobecnému úpadku ekonomickej základne pre súhlas občanov s existujúcim vnútropolitickým usporiadaním.

 

Týka sa to predovšetkým západných krajín, ale ani Rusko či Čína nie sú ušetrené negatívnych dôsledkov kolapsu systému, ktorý bol centrom modernej globálnej ekonomiky a bol zdrojom hlavných myšlienok a metód štátnych zásahov do voľného trhu. O to viac, že dôsledky informačnej globalizácie, ako napríklad určité oslabenie kontroly nad životom subjektov, nezmizli. S týmto problémom sa stretávajú dokonca aj západné krajiny alebo Čína, kde je informačná politika štátu najdôslednejšia a podriadená úlohám vlád a elít. V dôsledku toho sa štáty musia čoraz viac venovať svojim bezprostredným úlohám, t. j. udržiavaniu verejného mieru medzi občanmi, a vnútorná konkurencia má tendenciu sa zintenzívňovať.

 

Pokiaľ ide o také rastúce medzinárodné politické veľmoci, ako sú Čína alebo India, už samotná obrovská demografická veľkosť stavia domáce otázky na prvé miesto programu. V dôsledku toho sa zahraničnopolitické aktivity dostávajú do úzadia a vnímajú sa len v kontexte vnútorných bojov o jednotu (Rusko, Čína, India) alebo o udržanie moci elít, ktoré sa v posledných desaťročiach stali prakticky neodvolateľnými (Spojené štáty a najväčšie európske krajiny). Tento objektívny proces má dva dôsledky zaujímavé na teoretickej a praktickej úrovni.

 

 

Po prvé, narastá zmätok medzi tými, ktorých profesionálnou povinnosťou je analyzovať medzinárodnú politiku. Jeden z najvýznamnejších amerických realistických vedcov, Stephen Walt, sa vo svojich nedávnych článkoch rozhorčoval nad tým, ako sa zahraničnopolitické rozhodnutia vlády USA priečia logike medzinárodného života. Od ruských autorov nie je zriedkavé počuť podobné tvrdenia o tom, že politiku ako takú začína ovládať čisto zahraničnopolitická racionalita.

 

Po druhé, existuje čisto praktické riziko, že vlády, ktoré sú úplne pohltené domácimi záležitosťami, skutočne nebudú venovať dostatočnú pozornosť tým otázkam medzinárodného života, ktoré zostávajú zásadne dôležité. Vedúce jadrové mocnosti sa doteraz ukázali ako schopné postarať sa o prežitie ľudstva, a to aj napriek určitým posunom vo vlastných prioritách. Máme však podozrenie, že by bolo trochu ľahkovážne vkladať všetku nádej len do múdrosti našich štátnikov.

Timofej Bordačev

*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942

Najčítanejšie




Odporúčame

Varovanie

Vážení čitatelia - diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne. Viac o povinnostiach diskutéra sa dozviete v pravidlách portálu, ktoré si je každý diskutér povinný naštudovať a ktoré nájdete tu. Publikovaním príspevku do diskusie potvrdzujete, že ste si pravidlá preštudovali a porozumeli im.

Vstupujete na článok s obsahom určeným pre osoby staršie ako 18 rokov.

Potvrdzujem že mám nad 18 rokov
Nemám nad 18 rokov