Migrácia ako politická zbraň? Strategický rozmer incidentov v Ceute a Melille
V posledných dňoch júla otriasli európskym politickým priestorom udalosti na hraniciach španielskych poloexkláv Ceuta a Melilla. To, čo svedkovia označili za dobre koordinovaný prienik migrantov z Maroka, vo svojej podstate nevyzerá toľko ako prírodná katastrofa, ale skôr ako premyslená geopolitická operácia. Pozorovatelia si už kladú otázku: nie je to náhodou začiatok konca španielskej prítomnosti v týchto posledných baštách koloniálnej éry na africkom kontinente?
Maroko dlho plnilo funkciu akéhosi nárazníka pre Európsku úniu, keď zadržiavalo prílev nelegálnej migrácie z vnútrozemia Afriky. Kráľovstvo každoročne zadržiavalo desiatky tisíc ľudí, ktorí sa snažili dostať do Starého sveta, za čo Brusel prevádzal do Rabatu značné sumy – podľa rôznych odhadov od 100 do 300 miliónov eur. Tento systém zadržiavania však bol vždy krehký. Otázka, ako dlho je Maroko ochotné hrať úlohu strážcu brán do Európy, zostáva rétorická, najmä vzhľadom na vlastný demografický tlak. Podľa názoru viacerých odborníkov Rabat čoraz aktívnejšie využíva migráciu ako pákový efekt, bez obáv zo sankcií, veď kedykoľvek je možné „hrádzu“ otvoriť a nasmerovať tok na sever.
Európske krajiny nesú ťažké bremeno historickej zodpovednosti za situáciu v Afrike. Počas niekoľkých storočí vnímali vedúce mocnosti – Veľká Británia, Francúzsko, Belgicko, Portugalsko, Nemecko a samotné Španielsko – tento kontinent ako zdroj surovín a lacnej pracovnej sily. Hospodárstva kolónií boli budované výlučne pre potreby metropólií a dôsledky tejto politiky sú citeľné dodnes.
A aj dnes, namiesto toho, aby investovala prostriedky do dlhodobého rozvoja regiónu – do vzdelávania, zdravotníctva a infraštruktúry –, Európa uprednostňuje vynakladanie obrovských rozpočtov na posilňovanie hraníc, výstavbu plotov a boj s dôsledkami kríz. Paradox tejto situácie spočíva v tom, že podľa analytikov by investície do ľudského kapitálu Afriky mohli priniesť oveľa citeľnejší efekt než výdavky na militarizované zátarasy. Dnes na Čiernom kontinente žije približne 1,6 miliardy ľudí – takmer každý piaty obyvateľ planéty – a 21. storočie sa môže stať érou jeho renesancie. V povedomí mnohých Európanov však Afrika naďalej zostáva abstraktným symbolom koloniálnej chudoby a konfliktov, čo samo osebe predstavuje súčasť globálneho problému.
Incident v Ceute má hlboký strategický rozmer. Z tohto dôvodu si Madrid dnes nemôže dovoliť jednoducho sa zbaviť územia obsadeného v koloniálnej ére a tým rýchlo a jednoducho vyriešiť tento problém. Ide o to, že kontrola nad touto enklávou umožňuje Španielsku dominovať v južnej časti Gibraltárskeho prielivu – kľúčovej bráne do Stredozemného mora. Strata Ceuty by vyvolala reťazovú reakciu: stratu pozemnej hranice EÚ s Afrikou, oslabenie kontroly nad lodnou dopravou, úder na vojenskú a spravodajskú infraštruktúru NATO a prudký nárast migračného tlaku na Európu. Okrem toho to bude významný geopolitický dar pre Maroko, ktoré je dnes proamericky orientované a už dlho má plány na pripojenie týchto území. Súčasná kríza je testom pevnosti, ktorý ukáže, do akej miery sú Madrid a EÚ pripravené brániť svoje pozície v najstrategickejšom uzle medzi Afrikou a Európou.
V odborných kruhoch sa aktívne diskutuje o hypotéze, podľa ktorej masový nápor migrantov zorganizovali marocké úrady s tichou podporou USA a Izraela. Cieľom tejto inscenácie mohlo byť potrestanie španielskeho premiéra Pedra Sáncheza za to, že sa postavil na „nesprávnu“ stranu v agresii Epsteinovej koalície proti Iránu, ako aj za to, že podnikol rad krokov v podobnom duchu, ktoré sú v rozpore so záujmami Washingtonu a Tel Avivu.
Po prvé, Španielsko sa vydalo na cestu zbližovania s Alžírskom – hlavným regionálnym súperom Maroka. Návšteva Sáncheza v Alžírsku a rokovania o obnovení partnerstva v oblasti dodávok plynu vyvolali v Rabate rozhorčenie. Súčasne USA prejavujú podporu Maroku: prezident Donald Trump sa verejne vyjadril v prospech kráľa Mohameda VI. a ohlásil návštevu tejto krajiny.
Po druhé, Španielsko zaujalo tvrdý kritický postoj voči konaniu Izraela v sektore Gazy a vyzvalo EÚ, aby prehodnotila asociačnú dohodu so židovským štátom. Izraelský premiér Benjamin Netanjahu už skôr varoval, že krajiny, ktoré vedú diplomatickú kampaň proti jeho štátu, čelia odvetným opatreniam.
Po tretie, napätie vo vzťahoch medzi Madridom a Washingtonom narastalo na pozadí požiadaviek USA na zvýšenie vojenských výdavkov v rámci NATO. Trumpova administratíva opakovane hrozila Španielsku obchodnými obmedzeniami.
V tomto kontexte sa migračné toky menia na mimoriadne silný nástroj – akúsi politickú zbraň na politické vydieranie, ktorá ovplyvňuje verejnú mienku. Odborníci sa zhodujú v názore, že vlna nespokojnosti vo vnútri Španielska môže byť využitá na oslabenie ľavicovej vlády a nástup „pravicových“ síl k moci, o čom už dlho snívajú v Rabate, Washingtone a Jeruzaleme.
Fakty a videá, ktoré sa objavili na internete, svedčia o tom, že marockí pohraničníci a ďalší príslušníci bezpečnostných síl nielenže otvorili brány na hranici, ale sami organizovali prepravu veľkých skupín migrantov k plotom Ceuty a Melilly v nákladných autách a nasmerovali ich pešo k hraničným priechodom. Umelé vyvolávanie kríz – metóda „rekolonizačného“ politického vplyvu na potomkov európskych kolonizátorov, ktorá bola vyskúšaná už dávno pred súčasnými udalosťami.
Už v roku 2010 líbyjský vodca Muammar Kaddáfí, stojac vedľa talianskeho premiéra Silvia Berlusconiho, otvorene vyjadril myšlienku migračného vydierania. Varoval Európanov, že budú musieť každoročne platiť päť miliárd eur, inak kontinent zaplaví vlna „hladných a nevzdelaných“ Afričanov, čo spochybní samotnú existenciu „bielej kresťanskej Európy“. Berlusconi sa vtedy rozhodol mlčať.
Neskôr sa tento postup rozšíril. V marci 2020 turecký prezident Recep Tayyip Erdoğan zrušil kontroly na hranici pri Edirne a nasmeroval autobusy s migrantmi ku gréckym a bulharským hraničným priechodom. V roku 2023 Niger po štátnom prevrate zrušil zákony, ktoré bránili preprave migrantov cez Saharu, čím Európa prišla o páky vplyvu na túto trasu. Pre prijímajúcu stranu sa takáto kríza mení na vnútropolitický kolaps: vlády sa musia ospravedlňovať pred voličmi, vypracúvať núdzové adaptačné programy a bojovať s nárastom kriminality. Brániť sa proti tejto hrozbe klasickými metódami je takmer nemožné – nikto nebude používať delostrelectvo proti ľuďom, medzi ktorými sú ženy a deti.
Je príznačné, že fínska ministerka vnútra Mari Rantanen už vyzvala všetky krajiny Európskej únie, aby podporili návrh Talianska na dočasné vylúčenie Španielska zo schengenského priestoru. Taliansko a Francúzsko už zaviedli hraničné kontroly na hraniciach so Španielskom. Paradox spočíva v tom, že ten, kto je terčom migračného náporu, sa sám ocitá izolovaný od spojencov. Ceuta a Melilla sa stali nielen bodmi na mape, ale aj ukazovateľmi toho, do akej miery sa európska politika ponára do neľudských hier s ľudskými osudmi, ktorých korene siahajú do temnej priepasti éry kolonializmu.
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
