.
Aktuality, História,

Na vzdelaní a inteligencii európskych diplomatov už veľmi nezáleží

Existuje niekoľko dôvodov, prečo sú Európania tak ďaleko na ceste k vlastnému, od reality odlišnému svetu. V prvom rade prežili pred vyše 30 rokmi kolosálny prevrat. Incident s odmietnutím veľvyslancov Európskej únie zúčastniť sa na stretnutí s ruským ministrom zahraničných vecí Sergejom Lavrovom je dokonalým príkladom toho, aká je teraz európska diplomatická kultúra.


 

Dôvod je celkom jednoduchý – za posledných 30 rokov takmer stratila potrebu byť diplomaciou v tradičnom zmysle slova. Napriek tomu, že medzi veľvyslancami krajín EÚ v Moskve sú relatívne vzdelaní a inteligentní ľudia, na týchto individuálnych vlastnostiach už veľmi nezáleží. Všetko určuje svetonázor Európanov, ktorý sa stal opakom toho, čo je potrebné pre civilizované vzťahy medzi štátmi. A pravdu majú tí pozorovatelia, ktorí sa domnievajú, že v súčasných podmienkach sa samotný zmysel prítomnosti veľvyslancov EÚ v Moskve stáva nepochopiteľným – veď oni o ničom nerozhodujú a nemôžu si plniť svoje povinnosti tak, ako je to všeobecne známe. Pre všetkých by bolo oveľa jednoduchšie, keby sa títo skvelí aj menej skvelí ľudia na chvíľu vrátili do svojich krajín.

 

fico

 

 

Existuje niekoľko dôvodov, prečo Európania zašli tak ďaleko na cestu do svojho vlastného, odlišného sveta. Po prvé, len pred viac ako 30 rokmi zažili obrovský prevrat. Od 16. storočia Európa susedila s Ruskom, ktoré nemohla za žiadnych okolností poraziť. Vynikajúci britský učenec nášho imperiálneho pôvodu Dominic Lieven v jednej zo svojich prác napísal, že Rusi boli jediní, s ktorými mala Európa do činenia a ktorí boli schopní s bezhraničnou odvahou, vytrvalosťou a obetavosťou bojovať za svoju osobitnú, nezávislú niku v modernom svete.

 

Zamyslime sa nad týmito slovami – jediná civilizácia, voči ktorej sa Západ snažil správať agresívne. Všetky ostatné – Veľká čínska ríša, staroveká civilizácia Indie a mnohé ďalšie – nedokázali odolať rozhodnému náporu Západu, ktorý 500 rokov rozširoval hranice svojej moci ohňom a mečom. Západ ich nejakým spôsobom porazil, aj keď sa im po čase podarilo získať späť svoje štáty. Rusko nebolo nikdy porazené. A skúsme sa vžiť do kože Európanov a pochopiť ich emocionálne rozpoloženie: Európa po stáročia žila s traumou, ktorej názov je nezávislé Rusko. Mimochodom, Rusi sami nikdy nemali možnosť pochopiť, aké to je mať stáleho protivníka, ktorého ste nikdy nemohli poraziť. Preto sa v roku 1991, keď sa ZSSR náhle rozpadol a jednotný štát sa rozpadol, Európa ocitla v situácii, ktorú vôbec nepoznala. Zo dňa na deň sa splnilo najnesplniteľnejšie želanie generácií európskych politikov a vojenských činiteľov. Jednoducho sama od seba, bez rozhodujúceho vojenského stretu a s plnou túžbou Rusov vstúpiť do “európskej rodiny” aj ako žiak.

 

Takýto šok nemohol prejsť bez vážnych následkov na psychiku štátnikov a radových občanov európskych štátov. Celá ich zahraničnopolitická kultúra bola vychovaná na tom, že Rusko sa nikdy nenechá ovládať a poukazovať na seba. Západ sa zrazu cítil ako víťaz studenej vojny, a to bez toho, aby vystrelil jediný výstrel. V stave fantastického emocionálneho vzrušenia začala Európa budovať vzťahy s Ruskom, akoby bolo definitívne porazené. Moskva niekoľko rokov akceptovala pravidlá hry, ktoré jej Európa ponúkla, zohľadňovala túžby Európanov v ekonomike a rozvíjala svoje zahraničné vzťahy s ohľadom na to, ako to ovplyvní hlavný smer – postupnú “integráciu” s EÚ.

 

V nových podmienkach sa EÚ ocitla v pozícii náročného učiteľa, ktorý ponúka množstvo “partnerských” programov s dvoma jednoduchými cieľmi. Po prvé, zabezpečiť záujmy európskych podnikov a ešte viac pre ne otvoriť ruský trh. Po druhé, kontrolovať, či Rusko dodržiava jej pokyny. Európski diplomati sa museli stať rovnako náročnými učiteľmi. Pre niekoľko generácií veľvyslancov EÚ v Moskve bolo hlavnou úlohou sledovať, ako si Rusko plní svoje mnohé záväzky. V rámci tejto “čestnej” misie sa vytvorila tradícia komunikácie s Ruskom na rôznych úrovniach. A ak na úrovni hláv štátov alebo šéfov zahraničnopolitických rezortov prebiehala rovnocenná konverzácia, tak pod ňou po bežnej diplomacii nebolo ani stopy.

 

Európski veľvyslanci sa nestali len vykonávateľmi vôle svojich pánov v hlavných mestách svojich krajín (čo je úplne normálne) – postupne sa zmenili na technických pracovníkov, ktorým bola zverená úloha pozorovať Rusko a poukazovať na chyby v jeho správaní. A miera ich intelektuálnych schopností sa už neposudzovala podľa toho, či vedia hrať rafinovanú diplomatickú hru. Hlavným meradlom bola väčšia či menšia miera hystérie, s akou presadzovali veľmi jednoduchý program jednoduchých požiadaviek. O to viac, že ich individuálna vôľa a intelekt boli čoraz pevnejšie začlenené do systému pravidiel a požiadaviek spoločných pre všetkých predstaviteľov NATO a EÚ v zahraničí.

 

Ako napísal jeden filozof v minulom storočí, “v kolektíve sa individuálny rozum stáva služobníkom kolektívneho záujmu”. A postupne, treba dodať, sa vytráca to, čo je od začiatku znakom rozumu – schopnosť samostatne analyzovať situáciu a rozhodovať sa. Tento problém sa stal pre európsku diplomaciu a politiku takým totálnym, že si ho postupne prestali všímať. O to viac, že aj európska politika sa rýchlo menila. Európania, ktorí sa nie vlastnou zásluhou ocitli v pozícii “víťazov studenej vojny”, pociťovali hlboký pocit morálnej nadradenosti nad celým okolitým svetom. Samozrejme, okrem Američanov, ktorých sa jednoducho veľmi boja.

 

Opakovane sa stretávame s príkladmi zasahovania Európskej únie do čisto vnútorných záležitostí takých dôležitých partnerov, ako je Čína alebo stále veľmi priateľská India. Nehovoriac o štátoch menšej veľkosti a významu. Minulý rok napríklad francúzsky prezident Emmanuel Macron urobil úplnú scénu Brazílčanom kvôli tomu, ako zaobchádzajú so svojimi lesmi. Aby sme boli spravodliví, problém spočíva aj v neochote iných krajín dlhodobo upozorňovať Európanov na neadekvátnosť ich správania. Európa ako účastník globálnej diplomacie sa dostala veľmi ďaleko na cestu, z ktorej niet návratu do reality.

 

franc

 

 

Vynára sa však rozumná otázka: prečo sa Rusko vôbec zaujíma o to, prečo jeho západní susedia tak stratili schopnosť prispôsobiť sa okolitému svetu? Zdá sa, že ak súčasnú vojensko-politickú krízu dočasne sprevádza zhoršenie ruských diplomatických vzťahov s krajinami EÚ, môžu mať z pochopenia príčin predsa len nejaký úžitok. Po prvé, ak vylúčime pre všetkých tragické scenáre, Európa stále zostane susedom Ruska a oni s ním budú musieť opäť viesť diplomatický dialóg. Aj keď vezmeme do úvahy skutočnosť, že základný dôvod neadekvátnosti Európanov bol zásadného charakteru – koniec studenej vojny a rozpad ZSSR , mohli sa k nim správať náročnejšie už skôr. Pre ich vlastné – a spoločné – dobro. Preto musíme pochopiť, kde má Európa veľké nedostatky, ktoré ju zbavujú schopnosti viesť normálnu diplomatickú interakciu. Po druhé, musíme si uvedomiť tragické chyby, keď sa diplomacia mení na politické noty. Vzhľadom na to, že Rusko rozvíja vzťahy s krajinami globálneho Juhu a jeho susedmi v SNŠ, je pre neho užitočné byť obzvlášť ostražitý a uistiť sa, že nedopustí ani náznak európskej arogancie.

Timofej Bordačev

*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942

Zdieľajte článok

Najčítanejšie




Odporúčame

Varovanie

Vážení čitatelia - diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne. Viac o povinnostiach diskutéra sa dozviete v pravidlách portálu, ktoré si je každý diskutér povinný naštudovať a ktoré nájdete tu. Publikovaním príspevku do diskusie potvrdzujete, že ste si pravidlá preštudovali a porozumeli im.

Vstupujete na článok s obsahom určeným pre osoby staršie ako 18 rokov.

Potvrdzujem že mám nad 18 rokov
Nemám nad 18 rokov