Aktuality, Námorníctvo,

Sovietske ponorky typu I a najstaršia sovietska ponorka D1 Dekabrist

---

Rusko, 25. januára 2022 (AM) – Ponorkové loďstvo je jedným z parametrov, ktoré hovoria o technologickej vyspelosti štátu. Je preto zrejmé, že ZSSR nemohol zaostávať za okolitým svetom, v ktorom Briti, Američania, Francúzi, Nemci, Taliani či Japonci ponorky mali k dispozícii. Okrem toho skúsenosti z I. svetovej vojny ukázali, že ponorka je vynikajúcou zbraňou, ktorá dokáže zasiahnuť bolestivo aj námorné veľmoci – presvedčili sa o tom Briti počas I. svetovej vojny, kedy Nemci takmer položili na kolená britské zásobovanie (podobná situácia sa opakovala aj počas II. svetovej vojny).

Existujú viaceré koncepcie vo výstavbe ponoriek. Nemci, ktorí boli odborníkmi na projektovanie ponoriek vytvárali na svoju dobu rýchle a menšie ponorky s veľkou palebnou silou. Počas I. svetovej vojny však ich ponorky boli vlastne len hladinovými loďami, ktoré sa ponárali len na krátky čas útoku. Na konci II. svetovej vojny vytvorili Nemci koncept skutočnej ponorky, ktorá dokázala plávať neustále pod vodou a vynárala sa len na krátku dobu, keď potrebovala dobiť akumulátory.

Keďže po I. svetovej vojne nemohli Nemci vyrábať ponorky v Nemecku, firmy, ktoré sa venovali vývoju ponoriek sídlili v Holandsku (ponorky typu U I.) a vo Fínsku (ponorky typu Veikko). Fínsko bolo do roku 1918 súčasťou Ruska a sovietski agenti mali vo Fínsku stále relatívne dobré zázemie. Okrem toho v 20. rokoch 20.storočia ZSSR a Nemecko úzko spolupracovali. Nemci boli síce hospodársky na kolenách, technologicky však predstavovali svetovú špičku. ZSSR bol rozvrátený občianskou vojnou a veľmi rýchlo si potreboval vybudovať vedecké zázemie a technologickú základňu, pretože ako tvrdil sovietsky vodca Stalin, bez technologickej základne by sa krajina rozpadla približne do 20 rokov, nehovoriac o tom, že bez technologicky rozvinutej základne nie je krajina schopná samostatne sa brániť. Sovieti a Nemci v novom svete po roku 1918 boli odsúdení na spoluprácu, Nemci ponúkali svoj know-how a Sovieti na oplátku poskytovali svoje zdroje a svojim učiteľom dobre platili.

Sovietske konštrukčné ponorkové kancelárie začali s projektami na výrobu sovietskych ponoriek – ponorky typu I. krátko po skončení Občianskej vojny (1918 – 1923). Staršia generácia ruských námorných konštruktérov pracovala aj na vývoji ruskej ponorky ešte v prvých dekádach 20.storočia, ich úspechy však neboli vysoké. Približne od roku 1926 pripravovali Sovieti projekty pod vedením sovietskeho konštruktéra Borisa Michajloviča Malinina a prvá sovietska ponorka D-1 Dekabrista sa začala vyrábať 5. marca 1927 v závode 187 v Leningrade.

Modernizáciu sovietskeho námorníctva a vznik ponorkového ľodstva ležala v kompetencii ikonického komunistu S.M. Kirova, ktorý však predstavoval neželanú konkurenciu J. V. Stalinovi, čo sa mu nakoniec stalo osudným, v roku 1934 ho v rámci čistiek v sovietskom riadiacom aparáte popravili.

Kirovovi pri budovaní sovietskeho ponorkového ľodstva pomáhali vojenskí odborníci – hlavný veliteľ Vojensko-morských síl ZSSR R.A. Muklev, či hlavný veliteľ Baltickej flotily M. V. Viktorov.

Výstavba D-1 Dekabrista pokračovala rýchlym tempom, v novembri 1928 začali prvé práce a v novembri 1930 bola ponorka D-1 spustená na vodu a zaradená do výzbroje sovietskej Baltickej flotily. (V porovnaní s II. svetovou vojnou išlo o pomerne pomalé tempo, Nemci dokázali vyrobiť a zaradiť do výzbroje ponorku približne za 10 mesiacov, v danej dobe, keď sa navyše Sovieti len učili, išlo o pomerne rýchle tempo).

Do roku 1929 Sovieti spustili na vodu všetkých 6 ponoriek tejto triedy I., do dnešných dní sa uchovala ponorka D-2 Vóľa ľudu, v ktorom je dnes ponorkové múzeum

• D1 Dekabrist – Vyrobená v Leningrade 1929, potopila sa za neznámych okolností 13. novembra 1940 v Barentsovom mori.

• D2 Vôľa ľudu – Vyrobená v Leningrade 1929, v roku 1958 odišla do výslužby a stalo sa z nej ponorkové múzeum, ktoré funguje v Petrohrade aj dnes. Nemci majú podobné múzeum napríklad z ponorky U-995 (typ VII/C z roku 1941) v Kieli.
  D3 Červenoarmejec – vyrobená v Leningrade 1929, potopená pri plnení bojových úloh v júni roku 1942 pri pobreží severného Nórska.

• D4 Revolucionár – vyrobená v Nikolajeve 1929, slúžila v Čiernom mori, 18 bojových plavieb, potopila 3 transportné lode, potopená v Sevastopole pri leteckom útoku, bránila prístav.

• D5 Spartakovec vyrobená v Nikolajeve 1929, slúžila v Čiernom mori. Výcviková loď, do šrotu ju poslali okolo roku 1950

• D6 Jakobín – vyrobená v Nikolajeve 1929, slúžila v Čiernom mori. Žiadne bojové víťazstvá, poškodili ju nemecké bombardéry 12 novembra 1941 v Sevastopole, keď bola na opravách v suchom doku, dňa 26 júna 1942 ju na príkaz sovietskeho velenia vyhodili v Sevastopole do vzduchu členovia vlastnej posádky.

Prvým veliteľom Dekabrista sa stal potomok estónskych Nemcov Henrich Henrichovič Taube, s ktorým ponorka uskutočnila všetky potrebné skúšky počas prvej plavby a opravili sa drobné nedostatky. Od roku 1929 sa veliteľom ponorky stal Boris Alexandrovič Sekunov. Ponorky typu I vo svojich parametroch nezaostávali za americkými a ani britskými ponorkami tohto obdobia.

V lete 1933 sa ponorka D-1 Dekabrist stala súčasťou Severnej sovietskej flotily a podnikala prvé plavby v Bielom mori a v Severnom ľadovom oceáne. S ponorkou sa radi fotili vodcovia sovietskeho štátu, vrátane Stalina, Kirova či Vorošilova.

V roku 1935 ponorka D-1 Dekabrist pod velením Kapitána III, stupňa V. P. Karpunina spoločne s ponorkou D-2 Vôľa ľudu v ťažkých meteorologických podmienkách uskutočnila plavbu k Novej Zemi, kde obe ponorky plnili taktické útoky a trénovali útok vo dvojici. Obe ponorky vykonávali svoje skúšky aj v Karskom mori, pričom plavby v arktických vodách boli značne nebezpečné a ponorky výrazne poškodzovali (k podobným skúsenostiam dospeli počas II. svetovej vojny aj Nemci, záťaž posádok ponoriek 13. a 14. flotily, dislokovaných v Troindheime a Narviku, ktoré sa zúčastňovali útokov na konvoje plávajúce do Murmanska, bola enormná, surové arktické podmienky ponorky značne poškodzovali).

V septembri 1938 pod vedením nadporučíka A. M. Petroviča uskutočnila D-1 Dekabrist ďalšiu náročnú arktickú plavbu po osi Navolok – ostrov Vardø (N) – Medvedí ostrov – Nová Zem – ostrov Kolgujev – Ostrov Kildin (trasa v oblasti Špicbergy – Murmansk v Barentsovom mori). Plavba, ktorá mala preveriť psychickú záťaž posádky, trvala 44 dní. Ponorka preplávala trasu 5.842 námorných míľ, z toho 1000 míľ pod vodou a 24 hodín ponorka nesmela vo svojich vnútorných priestoroch dopĺňať kyslík. Skúšky potvrdili vynikajúce parametre ponorky a takisto vysokú úroveň výcviku jej posádky.

Počas sovietsko-fínskej vojny v rokoch 1939 – 1940 sa ponorka D-1 Dekabrist pod vedením kapitán-poručíka F. M. Jeltyševa zúčastnila dvoch bojových plavieb. Pri druhej plavbe kryla ústup peších jednotiek 14 armády v Petsamo do Murmanska. Sovietske pešie jednotky v polárnych mrazoch utrpeli vo vojne s Fínmi značné straty, ukázalo sa, že 14. divízia zložená z vojakov z Kaukazu nie je zvyknutá na polárne podmienky. Ponorka ostreľovala zo svojho dela rýchle fínske jednotky, ktoré prenasledovali zimou zdecimovaných sovietskych pešiakov. Členovia posádky boli nespokojní, že sa ponorka nedostala k skutočnej námornej misii.

Dňa 13. novembra 1940 vyplávala D-1 Dekabrist na svoju poslednú plavbu. Ponorka mala plniť výcvikovo-taktické úlohy, dostať sa nepozorovane do priestoru chráneného torpédoborcami a potopiť cvičný cieľ torpédami. Ponorke velil kapitán II. Stupňa M.I. Gadžiev. Posledný rádiogram z ponorky prišiel o 13.26, kedy veliteľ ponorky potvrdil, že ponorka splnila všetky výcvikovo-taktické úlohy a torpédoborce ponorku nezachytili. Následne sa ponorka D-1 Dekabrist opäť ponorila a začala po určenej trase vracať do materského prístavu. Večer v určenú hodinu, keď mala ponorka opäť vynoriť a nadviazať spojenie, však ostalo ticho. Ponorka zmizla a nikto nevedel, čo sa stalo.

Nasledujúci deň začal sovietsky hydroplán MBR-2 hľadať stopy po ponorke na mieste posledného ponoru D-1 Dekabrista. Našli na morskej hladine množstvo trosiek a naftové škvrny, pri ostrove Bolšľoj Arskij sovietske bojové lode objavili detektormi niekoľko veľkých kovových predmetov, ktoré však ležali v značnej hĺbke a nebolo jasné, či patria sovietskej ponorke D-1, alebo niektorej z lodí, ktoré sa v tejto oblasti potopili už v minulosti. Záchranné práce trvali do 26.novembra 1940, a keď bolo jasné, že už členovia posádky nemohli prežiť, záchranné práce sa ukončili.

Haváriu ponorky D-1 Dekabrist vyšetrovali nielen odborníci zo sovietskeho námorníctva, ale aj príslušníci sovietskej tajnej polície NKVD. Podľa získaných informácii ležal trup ponorky v hĺbke približne 250 metrov a ako jedna z príčin havárie sa uvádzal výbuch torpéda. Existovala však aj možnosť zlyhania ľudského faktoru, pretože na D-1 Dekabrist sa trénovali aj nováčikovia ponorkového loďstva, vrátane dôstojníckych kádrov.

Pri poslednej náročnej plavbe tvorili nováčikovia približne 1/3 členov celej posádky (Posádka D-1 Dekabrist mala 58 mužov), z toho niektorí z nováčikov mali za sebou len mesiac výcviku a poniektorí poddôstojníci, ktorí práve vyšli z vojenskej školy, slúžili na ponorke len tri dni. Takisto je možné, že veliteľ ponorky testoval prácu ponorky v hraničných hĺbkach, D-1 Dekabrist mala doporučené operovať v hĺbkach do 90 metrov.

Príčinu potopenia D-1 Dekabrist teda nedokázali v roku 1940 zistiť ani príslušníci NKVD, a ani komisia skúsených ponorkových odborníkov Severomorskej flotily. S vtedajším technickým zabezpečením dokonca nedokázali ani presne určiť miesto havárie ponorky. To však neznamenalo, že bdelí vyšetrovatelia NKVD nedokázali obviniť hlavného konštruktéra Malinina a jeho tím zo sabotáže. Odsúdili ich na trest smrti, ktorý im nakoniec zmiernili na 10 rokov väzenia v gulagoch.

V roku 1990 admirál Felix Gromov, ktorý velil Severnej flotile, nechal hľadať trosky ponorky na mieste potopenia. Ponorku hľadala neskôr aj záchranná loď Georgij Sedov v roku 1996 a 2013. Na morskom dne, v hĺlbke 200 – 300 leží dnes totiž ešte väčšie množstvo vrakov z lodí (v porovnaní s rokom 1940), ktoré Nemci potopili z konvojov smerujúcich do Murmanska v rokoch 1941 – 1944.

V roku 2018, v hĺbke približne 300 metrov, ponorku D-1 Dekabrist jednoznačne lokalizovala špeciálna ruská záchranná loď Elbrus. Operáciu riadil admirál Nikolaj Jevmenov, moderné ruské podmorské drony typu Panter+ ponorku našli, vojenské námorníctvo však nepublikovalo žiadne obrazové, a ani iné materiály z miesta havárie D-1. Existujú len zábery zo smútočnej slávnosti na hladine nad miestom potopenia ponorky D-1 Dekabrist.

Karol Oravečka