Die Welt odhaľuje falzifikáciu: ako naozaj vyzerala stalinská stratégia „spálenej zeme“?
Na jeseň 1941 Stalin nariadil používať vo vojne s Nemcami taktiku „spálenej zeme“, čiže ničiť všetko, čo by útočiace nemecké vojská mohli využívať ako útočiská. Nariadenie bolo tvrdé, trpeli naň aj mnohí sovietski občania, no v Nemecku sa našiel falzifikátor, ktorý dokázal predstaviť vtedajšiu situáciu ešte mračnejšie, píšu Die Welt, konkrétne autor článku Sven Felix Kellerhoff.
Stalinov rozkaz č. 0428 zo 17. novembra 1941 nariaďoval používať taktiku „spálenej zeme“. Tak mal byť Wehrmacht zbavený sovietskych materiálových zdrojov. Nemeckí pravicoví extrémisti však preklad rozkazu do nemčiny egoisticky sfalšovali.
Nariadenie Hlavného stanu Červenej armády znelo: „Všetky obce vo vzdialenosti 40-60 km v hĺbke od frontovej línie a 20-30 km vľavo i vpravo od ciest, na ktorých sa nachádzajú nepriateľské vojská, musia byť spálené a zničené.“
V odôvodnení tohto nariadenia sa hovorilo: „Skúsenosť ostatného mesiaca vojny ukázala, že nemecké vojská sú zle pripravené na vojnu v zimných podmienkach, nemajú teplé odevy, a zažili obrovské ťažkosti od nastúpených mrazov, chúlia sa v obciach prifrontového pásma“.
Preto sovietske vojská a aj rozptýlené útvary za frontovou líniou boli povinné ničiť všetko, čo by vojaci Wehrmachtu mohli využiť ako útočiská. Každému pluku sa nariaďuje sformovať na tento účel špeciálne „oddiely lovcov“ o počte 20 až 30 ľudí.
Povedané inými slovami, Červená armáda musela použiť taktiku „spálenej zeme“. Je to stará, no zároveň hrozná stratégia: zničiť všetko, čo by mohol použiť nepriateľ. Cynický rozkaz bol v Stalinovom duchu a naozaj na zachovanom origináli sa dajú vidieť poznámky, ktoré, pravdepodobne, urobil samotný diktátor.
Vojenský historik Dmitrij Volkogonov, ktorý sa v časoch Gorbačova zaoberal kritickým pochopením stalinizmu, tento rozkaz zhodnotil v roku 1989 nasledovne: „Je možné, že podobné akcie spôsobovali okupantom značné ťažkosti. Lenže pre koľkých sovietskych občanov bola strecha nad hlavou jediným útočiskom, kde dúfali prežiť tie hrozné roky!“
Volkogonov, bývalý komunista (kým sa stal vojenským historikom v hodnosti generálplukovníka), dospel k poznaniu: „Išlo o rozhodnutie v Stalinovom duchu. Ľudia preň nikdy nemali hodnotu. Nikdy!“
Neľudský Stalinov rozkaz bol len jedným z mnohých jemu podobných. Je všeobecne známe, že nech sa sovietsky diktátor aj líšil od Hitlera v niektorých detailoch svojich metód, nenávisť voči ľuďom bola vlastná obom. Iba najtvrdší komunisti tento fakt popierajú.
Obaja despoti okupovali časti alebo celé štáty: Hitler – Sudety, Čechy a Moravu, Stalin – pobaltské štáty a časti Rumunska. Obaja bez akejkoľvek príčiny rozpútali vojny: Hitler proti Poľsku, Dánsku, Nórsku, štátom Beneluxu a Sovietskemu zväzu. Stalin proti Fínsku. Obaja nesú zodpovednosť za prenasledovanie nevinných ľudí, za strašné tábory a masové vraždy.
Zrodila sa falzifikácia
Napriek tomu sa o polstoročie po uverejnení rozkazu č. 0428 udialo niečo prekvapivé. V západonemeckom preklade knihy Volkogonova „Triumf a tragédia. Politický portrét J. V. Stalina“ bol knihe prisúdený iný názov, a to „Rozkaz o podpaľačoch“.
Potom, v roku 1995, si rozkaz vzal na mušku pravicovo-extrémistický publicista Fritz Becker, ktorý vo svojej knihe, vydanej vydavateľstvom Arndt-Verlag, ktoré je známe svojim historickým revizionizmom, nastolil tvrdenie, že Volkogonov neodcitoval celý text originálneho rozkazu. V ďalších rokoch sa iní autori neustále odvolávali na „Rozkaz o podpaľačoch“, predovšetkým v súvislosti s horúcimi spormi okolo výstavy, venovanej zločinom Wehrmachtu. Osobitne sa tu snažili takí apologéti národného socializmu ako Franz W. Seidler a Joachim Hoffmann, a taktiež pravicovo extrémistické týždenníky a naonacistické webové stránky.
Príčina bola prostá: Volkogonov tu podľa Beckera vraj vynechal niekoľko viet z rozkazu č. 0428. To vynechané malo znieť nasledovne: „Väčšina zapojených do takej dôležitej štátnej úlohy musí byť preoblečená do trofejnej uniformy nemeckého Wehrmachtu a SS. Vyvolá to nenávisť voči fašistickým okupantom, uľahčí verbovanie partizánov v nepriateľskom tyle. Pozornosť treba venovať aj tomu, aby po ´trestnej expedícii´ ostali tam svedkovia, ktorí budú môcť rozprávať o zločinoch fašistov.“ V ďalšom sa malo poukazovať na to, že „medzi obyvateľstvom treba šíriť svedectvá, že sú to Nemci, ktorí spaľujú dediny a osady, aby trestali partizánov“.
Zdroj falzifikácie
Zdrojom tejto verzie sa stal dokument, pôvod ktorého sa zdal byť dôveryhodný. Podľa Seidlera a iných sa mal nachádzať medzi dokladmi oddelenia Fremde Heere Ost (v preklade Zahraničné armády na východe), v zložke II H3/70.
Na konci vojny sa tieto dokumenty dostali do rúk US Army a teraz sa s nimi vraj dá oboznámiť na mikrofilme 461 archívnej série 429 pod číslom 6439568 v Národnom archíve, nachádzajúcom sa v meste College Park v Georgii.
Lenže historikom Christianovi Hartmanovi a Jürgenovi Zaruskemu z Mníchovskej univerzity moderných dejín sa na tomto odkaze čosi nepozdávalo. Nebolo to označenie dokumentu v Národnom archíve USA (v takom prípade by mal byť označený E-38, Roll 461), ale odvolávka na katalóg.
Nemeckí vedci odhalili niečo prekvapujúce: na menovanom mikrofilme nebolo ani stopy po rozkaze č. 0428. Bola to fotokópia rukopisného záznamu: „1. Ženijné jednotky, 2. Železničné vojská, 3. Pontónové útvary, 4. A ďalšie.“ Navyše medzi dokumentmi Fremde Heere Ost, zodpovedajúceho za rozviedku voči Červenej armáde, sa nenachádza ani odvolávka na túto verziu rozkazu.
Hartman a Zarusky pokračovali vo svojom pátraní. Ruský originál rozkazu č. 0428 sa v tom čase už zverejnil v troch trochu sa líšiacich verziách. Spočiatku ako fotokópia, ktorá bola uverejnená v roku 1990 v NDR v preklade Volkogonovho životopisu Stalina a potom dvakrát v oficiálnom vydaní sovietskych dokumentov Druhej svetovej vojny, ktoré vyšlo v Moskve v roku 1997.
Historici sa oboznámili aj s pôvodným textom rozkazu, na ktorom boli rukopisné poznámky samotného Stalina. Ten sa nachádzal v centrálnom archíve ministerstva obrany RF v podmoskovskom Podoľsku.
Na vyjasnenie zostala otázka: Na čo bolo neznámemu falzifikátorovi (nepotvrdilo sa, že to bol osobne Fritz Becker) doplniť vymyslený odstavec do „Rozkazu o podpaľačoch“? Odpoveď historici dostali po analýze toho, ako pravicovo extrémistickí autori používali tento výmysel.
Podľa všetkého ho potrebovali ako „protiargument“ v diskusii o nesporných zločinoch Wehrmachtu. Sfalšovaný rozkaz mal „spochybniť ´autorstvo´ Nemcov v ukrutnostiach a zločinoch vojnových čias,“ napísali Christian Hartman a Jürgen Zarusky v roku 2000 v solídnom historickom časopise Vierteljahrsheften für Zeitgeschichte. Svojim článkom preukázali falzifikáciu, aj keď neusvedčili osobne jej autorov.
Vladimír Mikunda
